Speňažená pavučina snov vo svete, mimo nášho


Tlačová konferencia z oslavy na počesť päťdesiatich narodenín Davida Bowieho- 9.1.1997 (autentický rozhovor).


M(edia): Prináleží mi česť privítať Roberta Smitha.....(potlesk)
R.S:
Teší ma, no zatiaľ som si stále neuvedomil, že som naozaj tu!

M: Čo vás donútilo nechať sa prehovoriť na takéto prekvapenie?
R.S.:
Nuž, koreňom dôvodu je David. Zavolal mi a poprosil ma, či by som do toho nešiel. Ostal som ohúrený. Nezmohol som sa ho spýtať sa – prečo ja - ?, pritom ma poprosil trikrát behom pätnástich minút. Postupne sa mi v hlave rozjasnilo ako nespoznávam ani sám seba, keďže som sa ho ani nepýtal, kvôli čomu a z akého dôvodu ma to tam vlastne pozval.

M: A teraz viete kvôli čomu?
R.S.:
(smiech)...ehm...nuž, tak... mám niekoľko vysvetlení. Z ktorého konca začať... ak mi prvýkrát položil tú otázku, povedal som "skvele", zajtra ti zavolám a poviem ti, ako som sa rozhodol. Ibaže, viete, bol som dosť odmeraný... ale... jedna z mála veľkých ambícií, ktoré som odjakživa prechovával bola neuskutočniteľná ilúzia stáť na javisku s Bowiem. A tak, v tom šoku, som náš rozhovor naťahoval, a ani na minútu som neváhal. Vedel som, že nikto iný podobného kalibru by o mňa nezakopol a poprosil na takúto spoluprácu... zároveň viem, že by som za podobných vysnívaných okolností na javisko nevyšiel s hocikým.

M: Spomínate si na prvý objav Davida Bowieho?
R.S.:
Prvý album, ktorý som si od neho kúpil sa volal Ziggy Stardust. Medzi sedemdesiatimi a sedemdesiatpiatimi rokmi som bol jeho veľkým fanúšikom. Vymetal som jeho koncerty, ak som mal na ne peniaze. Jeho výzor som sa ale nepokúšal napodobňovať, vďakabohu! Dokonca som nezbieral žiadne obrázky. Spolu s Hendrixom a našincom škótskeho pôvodu, spevákom Alexom Harveyom, zosobňovali iný svet v našom reálnom. Ako školák som sa usiloval byť aj ja raz takým. Aj v tejto chvíli, mám o nich rovnakú mienku a rovnaké pohnútky. Stvoril si svet, v ktorom je sám sebe svetom. Hoci niektoré veci, ktoré stvoril v priebehu jeho kariéry nie sú podľa môjho sústa, stále si dovolím tvrdiť, že patrí pomedzi raritnú eminenciu, ktorá si dovolí robiť to, čo tento svet považuje za nezvyčajné, čo vlastne podčiarkuje jeho osobu... jeho štýlovú osobnosť. V mojich – nástich – som bažil komponovať hudbu ako on.

M: Aký máte vzťah k platniam?
R.S.:
(smiech) Všetky naše a aj moje osobné platne som prepísal na cd, ale musím priznať, že si už nekupujem žiadne. Istý čas som uznával jeho štýl na pokraji periférie, ale... ehm... aj som mu to povedal... pred dvoma rokmi sme sa raz stretli, navzájom sme sa spovedali v jednom rádiu a ja som bol... ehm... trocha pripitý... a trocha dosť hrubý... a dal som mu pocítiť... ach jaj, ako by som to povedal... povedal som vtedy – platne, ach áno, platne!... zrejme si domyslel, čo si myslím o platniach. Ale on je sólový umelec... fakt na zamyslenie... bavili sme sa, či sa necítim divne byť v skupine po celú tú dobu a nevyskúšať nič samostatne na vlastnú päsť.
On... je opakom... dokáže existovať sám. Myšlienku zotročenia Davida Bowieho do skupiny môžete pokojne vypustiť z hlavy. Strata času premýšľať nad takou hypotézou.

M: Vypočuli ste si album "Earthling", a ak áno, akú máte o ňom mienku?
R.S.:
Áno, ale vypočul som si iba štyri skladby a tie stoja za to. Nemám tušenia, koľké z nich budú na dnešnom programe, zdá sa mi, že David ich zahrá šesť alebo sedem. Ale je tam jedna, ktorú neznášam. (smiech) ..., ehm, dá sa zniesť, je dosť... taká divná. Na takej modernej úrovni, na akej The Cure nie sú. A to je zdá sa, ten najväčší rozdiel. Ja až príliš sledujem, kto čo vydáva, čo je súčasné, trendové, čo si ľudia doma pustia, ale tieto kritéria nikdy nevplývajú na to, čo vytvorím ja. Potrpíme si na komentároch, máme kritéria. Iste to pokladáte za normálne. Viete, pre mňa je nepredstaviteľné, že by sme vydali album s ohlušujúcim rytmom, s nálepkou The Cure. Pôsobil by na nás umelo... ale rád si tú jeho skladbu vypočujem, a keď jej mám dosť a ocitám sa v neznáme, vtedy sa do nej konečne dostanem. Nezmením však názor, veľa vecí, ktoré tvorí znejú príliš moderne... Niekedy trafí ďalej než do čierneho, vytvorí samotnú genialitu, ale niekedy je v rytme úplne stratený. A to, čo som si vypočul na jeho novom albume, ako súdim, urobil husársky kúsok. Každopádne, je to môj názor.

M: S akou skladbou sa dnes popasujete vy?
R.S.:
Prerobil som jednu starú známu skladbu "The last thing you should do", a "Quicksand"... viete, nemal som na výber, naozaj (smiech z publika), skladby si David navrhol sám. Keď si ma už upiekol, v telefóne mi položil poslednú otázku – "Aké skladby by si zahral?" A ja som začal sypať z rukáva kadejaké hity ako "Driving Saturday", "Young Americans" a on na to: "To je v poriadku, ale, vadila by ti "Quicksand"?" pomyslel som si, "Oh, ty smrad!" ( ešte väčší smiech z publika) zatočila sa mi z tej obtiažnej piesne hlava, ale naliehal ďalej... Dnes budú naservírované asi iba dve staršie skladby – David zaspieva "The man who sold the world" a potom spolu "Quicksand" . Chválabohu som sa tú skladbu naučil ešte za mlada hláskovať, pretože slová k tej skladbe sa na jeho platni nenachádzali (smiech). Naučil som sa blbú pieseň. Tak si predstavte, spievam si niečo ako "deutsche faith" a ďalšie slová, ktoré nasledovali, a on mi na to, - "Počkaj, počkaj, to si odkiaľ nabral?", a nevedel som sa vám zbaviť toho okna a spieval som ďalej a on mi znova na to: - "Znie to fakt čudne, je to zaujímavé, ale nie je to moja pieseň." Zo začiatku som to podpichovanie vydržal, kým neprišla nedeľa. K večeru sme mali naplánovanú generálku a musel som ho v tomto počúvnuť, hoci v mojej hlave bežali myšlienkové pochody – ak by som sedel v publiku, vypočul by som si ako spieva "Quicksand" on, a nie ja.
Jediná bariéra, ktorej som stál z oči do očí, bola stelesnením malilinkého sebavedomia nabádajúceho ma posnažiť sa dosiahnuť jeho úroveň na pódiu... neprišlo to prirodzene... so Simonom a s Perym tá spontánnosť prichádza sama, a nemám problém byť stredobodom záujmu, nemusím s nimi súťažiť. Ha- ha- ha, dúfam, že toto nepočujú. Skutočne, je to rozdiel, ak stojím na jednom pódiu s Davidom a k tomu spievam pretože viem, že ma k tomu poprosil... Za posledné roky si nespomeniem, kedy som bol tak nervózny, ako som dnes.

M: Zdá sa vám, že britské publikum vníma Davida inak, než americké?
R.S.:
V pondelok som sa na túto tému zhováral s jeho skupinou. Niektorí členovia ho sprevádzajú nejaké tie roky, a nevšimol som si nijaký evidentný rozdiel. Skôr by som tvrdil, že ja ho vnímam inak - kvôli môjmu veku. Mám 37 rokov a pamätám si ho ako blištiacu hviezdu glam rocku. Vtedy frčali David Bowie, T- Rex a podobné skupiny, na ktorých som vyrastal. Zrejme každý jedinec, ktorý to preciťoval ako ja, to vnímal rovnako... Ak prvá skladba, ktorú ste od neho počuli bola napr. "Let´s dance" tak o tých, ktoré vytvoril predtým nemôžete mať evidentne poňatie, čo nimi chcel povedať. Odlišný uhol pohľadu. Minulú sobotu BBC vysielala dokumentárny seriál presne na túto problematiku. Priamo sa ujali tejto háklivej témy. Ja by som sa ho na niekoľko podobných otázok tiež rád spýtal.- či jeho komerčný úspech sa spája s niečím, čo on sám nemá rád a či práve ten bod nepociťuje ako pokles v jeho kariére... BBC práve túto problematiku totálne ignorovala a podobnú otázku hravo preskočila. Viem ho ale pochopiť... úspech sa vzťahuje na kreatívnosť toho, čo robí pretože vie, že to robiť môže, ak chce. A práve preto obdivujem to množstvo z jeho odlišnej tvorby nakoľko sa rozhodol nerobiť to, čo sám nechce. Občas mi pripadá akoby sa snažil mihnúť niekde v tej jeho veci a očakáva, že ľudia to budú žrať. Ale poväčšine skomponuje niečo, čo sám považuje za geniálnosť, ale čo je žiaľ niekedy na posúdenie hodné viacerých ľudí. Čokoľvek si o tom myslíte, pravda je vo hviezdach. Ja jednoducho obdivujem tých, ktorí dokážu zrealizovať tie vecí, v ktoré veria.

M: ?
R.S.:
(smiech) jazykové problémy s angličtinou?(smiech) dobre, bez srandy. Náš vtedajší rozhovor v rádiu bol viac než dosť divný. Veľa vecí, ktoré som mal pripravené... povedzme teda, prišiel som na to, že sa rozchádzame v mnohých pohľadoch. Ehm... ešte stále poznám ľudí, s ktorými som chodil do školy, vídavam moju rodinu, mám ju... už v tom samotnom je rozdiel... mám diametrálne odlišnú podstatu jestvovania v porovnaní s ním. On má mániu kupovať kadejaké štýlové domy, ja skôr sedím doma a nejdem kupovať nič – to už je rozdiel, ktorý stojí za povšimnutie, ako aj všetko to, o čom sme sa tam začali baviť, nieslo so sebou posolstvo, že sme plní protikladov. Už aj len kvôli prízemnému názoru, že žijem na rovnakom území rodného kraja, kde som aj vyrastal. On tieto korene nemá. Rozprával o tom, ako sa raz vrátil na svoje rodné miesto a medzitým už bolo zrovnané so zemou. A to ho zdeprimovalo. Ďalšia odlišnosť. Ale budiž, nazvime ho umelcom, ako aj on sám seba bez všetkej urážky na svedomí nazve umelcom, ja sa tak nikdy nenazvem. Podobnosť badám v našej práci. Ja stále robím to, čo som stále túžil robiť, čo aj naďalej chcem a on sa stal mojou motiváciou práve vtedy, keď som v mladosti dospel do poznania, že je šanca robiť čo chcete a byť popritom aj úspešným. Jemu sa v tomto darí.

M: Kde by ste sa chceli vidieť ako oslávenec s päťdesiatkou na krku?
R.S.:
Ehm... budem vystupovať na jeho... šesťdesiatichtretích narodeninách. Odkiaľ to mám vedieť? Ohúrilo ma, že v skladbe "Let´s dance", ktorá bola v tom dokumentárnom filme, mal 37 rokov. Ja mám teraz presne toľko a neuvažujem tak, ako on vtedy. On mal presne toľko, ako ja teraz, a pozrite kde a čím už bol... nepremýšľal som ešte čo budem robiť ako päťdesiatnik, ale ak sa rozhodnem, tak... vystúpime spolu... A spomenul som si na ďalšiu odlišnosť. Zdá sa mi, že mu dosť vyhovuje to, čo robí. Sám sa kapituloval do vlastnej pózy. A ja, pravdepodobne ako budem starší a starší, budem so sebou menej a menej spokojný... ako aj s týmto rozhovorom. Som typickým prípadom smoliara a nikdy nie som so sebou spokojný. Už len stáť na pódiu je divné... hrať so skupinou. Ale aspoň spievam vlastné piesne a to je moja zatiaľ fungujúca voľba. Nedávno som prišiel na to, prečo som taký podráždený, a je to kvôli postávaniu na javisku. To že tam stojím ako ústredná postava pred toľkými ľuďmi... to nie je to med lízať... nikdy neviem, čo za pózy mám robiť a vôbec ako celkovo sa hýbať.

M: Ako vám pripadá David ako päťdesiatnik ak sa na neho zadívate?
R.S.:
Na svoj vek vyzerá skutočne prijateľne. Nehádali by ste mu päťdesiatku. Skôr by ste povedali... divné... u väčšiny ľudí, ktorí pracujú kreatívne je vek nepodstatnou záležitosťou, ak dokážete ignorovať útoky mediálneho náporu. Tie vám nanútia normu ako máte vyzerať, čo máte mať radi, povedia za vás čo radi robíte, hodia vám do ksichtu, aký ste tučný... je to všetko iba otázka výzoru. Ja sa skôr domnievam, že mentálne sa sekol v pätnástke a stovke, v porovnaní so mnou, podľa toho čo robí, aké má myšlienkové pochody, v tom čo robí... Ja nikdy o takýchto veciach nepremýšľam, nepočítam ako mi bežia roky, pretože jedného dňa sa prebudím a budem si pripadať starší ako tisícročie, ako tomu bolo aj dnes ráno (smiech). Iné dni ste iným, robíte veci, ktoré ste stále robiť chceli, vážite si samých seba pretože dokážete vyrobiť niečo z ničoho. Je to pocit akoby ste sa vrátili späť do mladosti... nuž, neviem. Skúste sa opýtať jeho... chcem tým povedať, už dlhšiu dobu vôbec nepije alkohol... a to je podstatný rozdiel medzi ním a mnou (smiech... smiech aj z publika).
Ďakujem vám za pozornosť.

zaposkytnutý materiál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi