Rodinné stretnutie generácii po niekoľkých rokoch


Poohliadnutie sa za koncertom pre MTV Icon.


Čo by vlastne bolo, ak by neboli..??
Razorlight, Marylin Manson a mnoho ďalších dokázali omnoho viac než len zodpovedať na podobnú hamletovskú otázku a odpoveď zrealizovali v skutok, keď počas jedného večerného posedenia sa im dostalo patrnej cti prevziať aspoň na chvíľu žezlo od starých otcov gotickej scény - The Cure - a postaviť sa voči publiku očakávajúceho prísun nedbanlivej depresie.

Neplánované retrospektívne oživenie na cti "ich temnej výsosti" si užila aj londýnska Old Billingsgate market, sedemnásteho septembra, kde sa The Cure stali obeťou hudobnej relácie MTV ICON. Množstvu zainteresovaných ľudí a fanúšikom sa v ten večer dostala nezvyčajná hudobná večera "dva v jednom", servírovaná až do konca vystúpenia. Pre mnohých to bol možno iba vysnívaný sen, pred iných možno len záhadne utkvelá predstava, ktorá by len ťažko nabrala na realizácii, ale v ten večer, pred zrakom obecenstva, sa americkí velikáni hudobnej rockovej scény, u ktorých v repertoári nájdete náznaky kjuráckej inšpirácie, rozhodli vzdať hold a zároveň aj odpoveď na otázku "vďaka bohu, že sú".

Samotný ancikrist všetkých moderných strašiakov, Marylin Manson, mimochodom hostiteľ frapantného programu, označil svojich predchodcov - a iste mu nedáme za zlé, ak sa sám dovolil označiť za ich vnuka zároveň - za "priekopníkov radosť sálajúcej nočnej mori".

Novo titulovaní dedovia uvelebení medzi publikom v prvom rade vychutnávali náladu hudobnej melanchólie podanú ich americkými kolegami až kým neprišiel vydelený čas na výmenu "obecenstiev".
Už úvodná skladba "Letter to Elise", podaná formáciou Blink 182, zaznamenala dvojitý úspech, akonáhle po prvých tónoch nadväzujúcej skladby "All of this", inak nachádzajúcej sa na poslednom albume Blink 182, si na pódium odskočil aj Robert a skladbu spoločne odspievali. Nasledujúce skladby bežali v netradičnom prevedení ako na bežiacom páse: kým Afi vsadili na svižnú "Just like heaven", Deftones sa dokázali bravúrne popasovať s melancholickou "If tonight we could sleep".

Jediným čestný zástupcom britskej hudobnej scény sa stala skupina Razorlight. Pôvodným zámerom speváka skupiny Johnnyho Borrela bolo potešiť seba ako aj publikom so skladbou "Fire in Cairo", no nakoniec po vypočutí si množstva názorov narážajúcich, že skladba nie je dostatočne hitovo známa, vsadil na "Boys don´t cry".

"Znie to ako hybridnosť medzi My generation a Aztec Camera. "Boys don´t cry" je jeden z mojich obľúbených albumov. Paľba do čierneho. Piesne aj zvuk sú tým, čím majú byť a o celkovej nálade albumu ani nehovorím. Ja osobne ho pokladám za bezchybný. Pravdepodobne to zažívate podobne; ak si vypočujete nejakú skladbu ostane vo vás "ach bože" alebo "tak toto naozaj nemusím", pretože v prvom prípade za tým vidíte jej tvorcov potiacich sa v štúdiu alebo v druhom prípade, niečo umele vykonštruované. Napriek tomu, zakaždým ak počúvam toto, vidím pred sebou ľudí v uháňajúcom rýchliku alebo podobný alegorický obraz. Tu môžem hovoriť o zatratene dobre odvedenej práci."

Po otázke novinárov, či sa osobne stretol s Robertom, Borrel pre NME reagoval na začudovane inak: "Som sráč, ak príde zakaždým podobná chvíľa a ja mám možnosť sa s niekým, pre mňa osobne dôležitým stretnúť. Rád počúvam ľudí, ich hudbu, ale naozaj nepatrím k typu ľudí, ktorý vám navrhnú :- 'Čaves, ako máš? Neroztočili by sme načatý večer?' – a už vonkoncom niečo podobne nepoviem za triezva!"

Noc vyvrcholila hodinovým vystúpením samotnými The Cure, ktorí pokračovali v zarezávaní do načatého prierezu najobľúbenejších skladieb ako "In between days", "Friday I am in love" a nezabudli vybrnkať skladby z nového albumu - "The End of the World" a "alt. End".
zdroj: Q magazine, 10/2004

za poskytnutý materiál ďakujem ultraviolet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi