Opäť vzlietli...


... Robert pre Planet Sound o deťoch, snoch a jeho príšernej pamäti.


"Ide len o britsko-centrický názor, že zažívame veľký comeback. Nikdy sme neprestali jazdiť po európskych festivaloch. Vždy, keď sa rozprávam s britskými novinármi, si musím pripomínať, že teraz je "čas návratu"."

Vďaka intenzívnemu, veselému rovnomennému albumu a ich americkému putovnému festivalu Curiosa, ktorý absolvovali so skupinami ako Musa a Interpol, sú The Cure zasa v kurze, nie však preto, že by niekedy zo scény odišli. Robert Smith porozprával magazínu Planet Sound o deťoch, snoch a jeho príšernej pamäti...

Zmienil si sa, že rok po vydaní dvd "Trilogy" The Cure vlastne neexistovali.
To dvd mapuje všetko, čo sme za 25 rokov dosiahli, a vlastne to bol taký skvelý koniec všetkého. Nechcem tu rozpitvávať, čo som si myslel o skupine o ďalších šesť mesiacov.
Začal som premýšľať o novom albume. V tom istom čase sa mi od priateľov dostalo do uší, že mnoho začínajúcich skupín prehlasuje, ako nás zbožňujú. Náš producent, Ross Robinson, mi stále dával do pozornosti, aby som sa z tej lásky, ktorej sa nám odvšadiaľ dostávalo, nezbláznil.

Prečo bol album nakoniec pomenovaný jednoducho "The Cure"?
Pretože ak ste doteraz nikdy nepočuli žiaden album The Cure, chcem, aby ste začali práve týmto. Obsahuje popové skladby, má svoju silu, je ideálnym úvodom do našej celej tvorby.
Je najsvižnejší zo všetkých albumov, ktoré sme doteraz nahrali. Viem, že takto hovoria všetky skupiny, ale zažili sme v štúdiu pri ňom doteraz najväčšiu zábavu. Či ma neznepokojuje, že to šlo všetko tak hladko? Vy si asi robíte zo mňa prdel, väčšinu z toho všetkého som predsa vytvoril ja!

Ako pristupovali tvoje netere a synovci ku grafike na tento album a single?
Požiadal som ich o namaľovanie svojho pekného a zlého sna. Všetky maľby boli vyvesené v štúdiu. Pomyslel som si, 'Načo sa naťahovať s dizajnérmi? Tieto námety sú dokonalé.'
Keď maľujú deti, vtedy neexistuje nijaká koncepcia umenia, či samotnej dokonalosti. Túto bezprostrednosť som sa snažil preniesť do našej hudby. Zvláštne, že postavička, ktorá sa v ich kresbách objavovala najčastejšie je Lol Tolhurst, môj švagor (pozn. ???? kto??, Lol predsa nikdy nebol Lolovým švagrom). Nemám poňatia, čo to vlastne znamená.

Prečo si ich požiadal práve o kreslenie snov? Sú sny pre teba dôležité?
Pred troma rokmi som sa pokúšal dokončiť nejaké poviedky pre knihu, ktorú píšem, a začal som sa zaujímať o význam snov. Ale začal som mať pocit, že podvádzam vlastné podvedomie, tak som s tým prestal. Roky som sa vracal k mojím zlým snom, čo ma vlastne vracalo do obdobia, keď som mal ako malý chlapec osýpky. Rodičia sa obávali o môj život. Jeden z tých snov bol o tom, kedy sa zobudím, no pritom vlastne nie som skutočne prebudený, ale bdiem - proste sen lacného horrorového filmu. Dnes sa z toho sna teším.

Dokážeš tú bezprostrednosť, ktorú cítiš vo vašej hudbe, preniesť aj na javisko?
Samozrejme. Úplne ma pohltia myšlienky, o ktorých spievam, takže často zabudnem, že je na pódiu so mnou ešte niekto iný. Dokončím skladbu a zrazu si uvedomím, že stojím pred obrovským davom, spýtam sa v duchu - 'Prečo ste tu?'.
Pohŕdam skupinami, ktoré na javisku používajú texty napísané na papieroch, je to horšie ako pantomíma. Ako potom môžu prežívať hocakú vášeň k tomu, čo robia? Ja síce mám slabú pamäť, ale texty si pamätám. Vo väčšine mozgu mám prázdno, ale The Cure sú v ňom určite.

Zmenili sa fanúšikovia od vydania vášho prvého albumu "Three Imaginary Boys"(1979)?
Myslím si, že nie. Cure fanúšikovia majú tendenciu byť tichí, slušní ľudia, veľmi oddaní hudbe. Tak dobrí ľudia, viete? Je to ako u skupín, ktoré vyhlasujú, že náš zbožňujú, snažia sa nám podobať, páči sa mi to, obzvlášť mám rád tie, ktoré sa na nás odvolávali, keď sme neboli práve v obľube. Ale myslím, že je to niečo absolútne prirodzené. Ak si nás zvolili za svoj vzor, tak asi majú zúfalý problém svojím sebaurčením a nakoniec sú potom presným opakom toho, kým vlastne sme.

Čo bude ďalej? Ďalší Cure album?
V prvom rade chcem dokončiť svoj sólový album, na ktorom som začal pracovať v roku 1998. Chcem sa sám rozhodnúť, čo a aké nástroje použijem. Ak nenájdem vhodného bassáka pre moje skladby, povolám Simona. Nudiť sa môže aj v štúdiu.
Zrejme pôjde o absolútne inštrumentálnu záležitosť. Začal som na tom pracovať, ako na bežných skladbách, ale teraz mám pocit, že lepšie budú znieť bez textov. Jasné, viem, že môj hlas je mojou obchodnou značkou. Rád by som bol, keby bol inštrumentálny, ale keby mal slová, mohli by si tie skladby fanúšikovia pospevovať!

zdroj: Teletext Planet Sound, 16/10/2004
autor: John Earls



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi