Paris Press Conference - Robert Smith - 02/07/2004 - 2.časť


Pokračovanie prvej časti prepisu parížskej tlačovky s Robertom.


Teraz, keď sa The Cure otvorili celej mladej generácií, a generácií MTV, zaujímalo by ma, či ste videl klip k remixu, ktoré MTV postavilo na rappovom základe? Videli ste to? (pozn. remix Lullaby s Busta Rhymes)
Potešilo ma to.

Trochu bizarné, nemyslíte?
Nápad to bol celkom dobrý, ale trochu som nepochopil, o čom to akože celé má byť. Alebo možno získali práva na tieto dve skladby v jediný deň.

Na to, aby ich zahrali v tú istú chvíľu!
Alebo to urobil človek so širokým hudobným záberom, aký mám ja.

Je to ťažké udržiavať si svoju pozíciu aj po 25-tich rokoch?
Nezaujíma ma, či sme významní.

Stále ste rebelom?
Myslím, že to čo robím, v súvislosti so skupinou, ma zaujíma iba v tom zmysle, či to pre mňa má nejaký význam, alebo nie. Všetko okrem toho je už iba vášeň. Nikdy sme neboli chápaní ako politicky, či sociálne uvedomelá skupina. Pre mňa je dôležitá hudba, a spôsob, ako ju tvoríme. A ak zistím, že ju tvoríme spôsobom, ktorý mi nevyhovuje, tak ju robiť nebudem a na to je to všetko založené. Viem, na čo narážate, dosiahli sme bod, kedy je veľmi nezvyčajné, že naša skupina má také široké publikum, a naozaj je to dosť zvláštne. Pre mnohých ľudí, a zvlášť v UK viac ako kdekoľvek inde, je to veľký problém. Pretože sme neprelietaví, v podstate sme nedospeli, ani čo sa týka zmeny žánru, nehráme dospelácky rock, a dúfam, že ani nikdy nebudeme, pretože takýto štýl rocku k smrti neznášam. Prečo by sme mali hrať niečo, čo je mimo môjho záujmu. A práve tieto fakty sú vždy spájané s hanlivou myšlienkou, že máme mladé publikum, takže preto nemôžme dospieť, a to nie je správne. Či už máme vyrásť, či nie, netrápim sa tým, pretože názory, že som stále dieťa sú celkom zábavné. Vzhľadom k tomu, čo robím, je veľmi ťažké zostať a byť stále tlačený do polohy dieťaťa. Ale myslím si, že myšlienka dospievania v tradičnom slova zmysle je presne to, proti čomu celý čas "bojujem", neznášam názor, že keď vyrastiete, tak spontánnosť sa z vás vytratí, to je to, proti čomu reagujem. Ale skúsenosti ma ohromne zmenili; nie som tou istou osobnosťou, ako keď sme začínali. Teraz som omnoho lepší. (vycerí zuby)

Keď vravíte o sebe, mám na vás ešte viac osobnejšiu otázku. Už asi celú dekádu hovoríte o svojom sólovom albume, ktorý neustále odkladáte. Potrebujete vôbec vydať sólový album? Nestačia vám tie s The Cure?
Očividne to nebolo pre mňa dôležité, keďže ho stále nemám hotový. Nahrám ho. Rozdiel medzi návrhom práce pre album The Cure a pre solový album spočíva vo vybavení nástrojmi. Nebudú na ňom použité bicie, bassa a gitara. V tomto prípade mi príde viac bizarné nahrať cure album bez skupiny ako sólový album bez skupiny. Viete, ja nemám pocit, že ja som The Cure. The Cure je, a vždy bude, skupina. Vždy s radosťou komponujem s inými ľuďmi. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by som na pódium vystúpil sám. Párkrát som to príležitostne s gitarou síce urobil, ale na konci som zostal v panike: "Čo to do pekla robím?" Hranie so skupinou je ľahké, prekonáte tak vlastnú nesmelosť, a myslím si, že sme vytvorili čosi fakt dobré a viem, prečo sa to ľuďom páči. Je však zvláštne, že mnoho umelcov sa vydá na sólovú dráhu, pretože ich práca v skupine neteší. Na druhej strane však mám pocit, že väčšina skupín takého formátu a dlhovekosti, ako sú The Cure, majú väčšinou dvoch hlavných protagonistov. Hlavne verejnosťou, keď si spomeniete na väčšinu skupín, sú vnímané zvyčajne dve osoby. A ak by sme my boli ako väčšina týchto skupín, vydal by som sa na sólovú dráhu už pred rokmi. Skutočnosť, že som zostal v skupine je trochu zvláštna. Ale páči sa mi to. Pomyslenie, že pôsobím v skupine s názvom The Cure sa mi páči, na rozdiel od skutočnosti, že sa zo mňa stala kompletne verejná osobnosť. Meno Robert Smith neznamená niečo... On je niekto, kto robí niečo. Ale vždy je to Robert Smith z The Cure, čo sa mi páči. Na rozdiel od Roberta Smitha, ktorý chodí nakupovať. Je to určitá pretvárka. Zbavuje ma to však myšlienok, že keď niečo robím na verejnosti, tak to robím ako člen skupiny. A čo sa týka toho sólového albumu, bude na ňom veľmi málo vokálov. Bolo by divné nahrať inštrumentálny album s najatými hudobníkmi a nazvať ho "The Cure". Obávam sa, že by som ho veľmi rýchlo zmenil. Na pódiu by som sa mohol objaviť so šesťnástimi ľuďmi, a ani jeden z nich by nebol z The Cure. Bude to zrejme veľmi nezvyčajné. Ale.. urobím to.

The Cure pôsobia na scéne nepretržite viac ako 25 rokov. Čo si myslíte o skupinách 1980-tych rokov, ako Duran Duran, či Tears For Fears a o ich pokuse oživiť návratom na scénu niečo, čo už možno dávno skončilo?
Alebo to, čo tu bolo najskôr?:) Je mi to úplne jedno, vážne. Minulý sme hrali v Kalifornií, spolu s Furs, Echo&The Bunnyman, a takisto s novými skupinami ako Interpol a The Rapture a to boli spolu myšlienky 80-tych rokov a súčasnosti. Hypoteticky sme tam boli všetci spolu na vrchole slávy. V ten istý deň s nami vystupovali aj Duran Duran. Bolo to zvláštne, keď si po rokoch prišiel náš koncert pozrieť Simon Le Bon. Stál v zákulisí. Prvé, čo som si pomyslel, keď som ho tam zbadal bolo, že asi zablúdil. Ale inak, on je v pohode. On vie, že reprezentuje 80´s so všetkým, čo som k smrti nenávidel. Keď som náhodou zazrel video Duran Duran, tak som zúril. Nikdy som nebol ich fanúšik. Tears For Fears boli v pohode. Nikdy som ich nemal rád, ale nikdy mi ani nevadili, jednoducho tu boli. Netrápilo ma to. Väčšinou ma takéto záležitosti iba vyviedli z miery. Čím som starší, tým dokážem viac oceniť prácu ľudí, aj keď sa mi to, čo robia nepáči, veď títo ľudia na niečom pracujú. Pretože, ak sa začnete čudovať, aký dôvod majú na rútenie sa do záhuby, spýtate sa, prečo to robím aj ja? Prečo sú moje dôvody rozumnejšie ako dôvody Duran Duran? Mám presvedčivejšie argumenty ako majú oni:), ale tie argumenty majú medzery, pretože v podstate tak to chodí... V samotnej podstate tejto veci by ste sa mohli nadejať, do konca aj u príšerných skupín a umelcov, že ide v podstate o sebavyjadrenie, akokoľvek banálneho, ale je to tak. Mať motiváciu niečo robiť a čosi vytvárať, ako čosi ničiť, je dobré. Nestretol som sa s nimi, ale pozeral som sa na ich vystúpenie z jednej strany pódia. A zúril som.
Keď sme spomenuli Interpol, môžete nám povedať, ako rozoznáte "zvuk The Cure" v skupinách, ktoré ste ovplyvnili?
U mnohých skupín, ktoré sa odvolávajú na The Cure to je individuálne, obvzlášť v posledných rokoch, nás s týmito skupina spájali, čo si myslím, že nie je fér. Napríklad spomenutí Interpol, veľa vplyvných prvkov The Cure u nich nepočujem. Keď sú na pódiu, to ako vyzerajú, ako sa prezentujú, to nie je podobné The Cure. Myslím, že viac ako na The Cure, sa odvolávajú na Joy Division, a to je o niečom úplne inom. Aj keď The Rapture niekedy znejú veľmi podobne naším začiatkom, takisto aj Hot Hot Heat a zapár ďalších. Myslím vokálne, ale v niektorých zvukoch, ktoré používajú zábavným spôsobom, ktorý sa teraz nazýva "vintage-retro", tiež sme ho využívali, a stále používame. Takže znejú tak trochu nevľúdne. Je to trochu rozdiel, pretože, nie som si tým istý... mám na mysli, Mogwai sú ako The Cure, a myslím si, že Mogwai sú najlepšou skupinou planéty, ľudia o nich hovoria, "Ó áno, počuť v nich The Cure", ale ja nie, vážne. Akosi som v spojení s tým, čo robia, a mám pocit, že s množstvom skupín, ktoré sa na The Cure odvolávajú som spútaný, nie preto, že majú radi The Cure, ale preto, že sa mi páči to, čo robia. Nemyslím si, že je ľahké prirovnať hlas speváka k Robertovi Smithovi len preto, že jeho skupina znie ako The Cure. Myslím, že sú v spojení s The Cure z viacerých dôvodov. Nerozprával som sa s nimi o tom. Nemusí ísť nutne o hudobnú záležitosť. Je to tiež o tom, že The Cure dosiahli veľký úspech a snažia sa ho udržiavať robením vecí trošku iným spôsobom. Sme súčasťou jednej veľkej mašinérie; nie sme jednou z tých skupín, ktoré naoko bojujú proti tomuto systému, a pritom vydajú album pod hlavičkou Universal. Ale tá hnacia sila toho, čo robíme, vychádza z vnútra našej skupiny. Máme silný pocit, že robíme presne to, čo sami chceme, kedy chceme a ako chceme. A myslím, že presne toto sa týmto začínajúcim skupinám veľmi páči. Držia sa myšlienky: "Ak si The Cure vedia zariadiť veci po svojom, možno to dokážeme aj my". S takýmto niečím sa odvolajú na The Cure a všetci vyhládia, "ó áno, oni znejú ako The Cure", a pritom tomu tak vôbec nie je. The Rapture na pódiu vôbec neznejú ako The Cure. Na ich nahrávkach sa dajú nájsť nejaké podobnosti medzi nimi a vecami, ktoré sme urobili my. Ale na pódiu to vôbec necítiť. Všetky skupiny, ktoré sa objavili na plagátoch pre naše spoločné americké koncerty, sa vzájomne rešpektovali. Viem, že nie všetky skupiny, ktoré som požiadal o koncertovanie s The Cure, povedali áno. No medzi Muse a The Cure, a takisto aj Head Automatica, Mogwai, či Melissa´s New Thing, je veľmi málo spoločného. Po hudobnej stránke sú medzi nami obrovské rozdiely, ale myslím si, že všetci zdielame čosi spoločné. Ale, čo to vlastne je, ak sa to teda dá vôbec slovne vyjadri, je to len pocit, iba spôsob toho, čo robíme. Pre mňa je dôležité, ako veci fungujú. Takže ide o úroveň, na ktorej podporujeme takéto typy umelcov.

The Curiosa festival bude zrejme len jednorázová záležitosť. Ako ste dali dohromady skupiny na festival? Ide o skupiny, ktoré sa vám páčia a ktoré skupiny by ste zaradili medzi vašich päť najobľúbenejších? Ponuka je dosť hustá!
Myšlienka Curiosa Festivalu sa zrodila na jednom koncerte, o ktorom som hovoril dávnejšie, kedy sme hrali na jednom pódiu s The Rapture a Interpol a kde som ich videl po prvý krát. (pozn. LA, 09/2003). Bol som nimi vážne nadšený a pomyslel som si, že ak máme toto leto hrať v Amerike, chceme, ako skupina, prísť s niečím novým, tak ma napadlo prizvať skupiny, ktoré by sme pretlačili a tiež priniesli fanúšikom The Cure niečo nové, čo mi príde lepšie, ako odohrať koncertné turné s predkapelou, čo sme nakoniec robili celé roky. Bol som prekvapený, keď obe skupiny s týmto okamžite súhlasili, pretože som si myslel, že povedia niečo v štýle, "môže byť"... zároveň ma však napadlo, že by sa to mohlo volať inak ako "Cure tour", nakoľko by sa celá vec ešte mohla rozrásť. Následne som oslovil Mogwai, pretože som bolo toho názoru, že "Ak mám odohrať toto leto 25 koncertov, nemôžem nevidieť moju najobľúbenejšiu skupinu". A oni súhlasili, čo ma prekvapilo ešte viac. No a následne na to sme prišli s nápadom nehrať iba na jednom pódiu, tak sme pridali pódium druhé... Iba dve skupiny odmietli účasť. Chcete počuť ich mená?

Áno!!!
No, požiadali sme aj PJ Harvey. Chcela sa ale venovať vlastným veciam a pripojiť sa k nám mohla iba vtedy, keď mala svoje veci ukončené a aj tam si vyčlenila čas na ďalšie veci, ktoré chcela uskutočniť. Toto samozrejme viem pochopiť. Takisto by som dokázal pochopiť všetky skupiny, keby povedali nie. Nebral som to nijako osobne. Viem, že v mnohých ohľadoch, je dôležité vytvoriť si vlastnú identitu, a pomyslel som si, že keby sme s ňou počítali, mohlo by to vyvolať komplikácie. Ďalšou skupinou, ktorá sa nemohla pripojiť, sú Bright Eyes, pretože odmietli vystupovať s Clear Channel. Čo si myslím, že je chvályhodné, ale snažil som sa ich presvedčiť, že najlepším útokom by bolo vystupovanie pre publikom Clear Channel. Nie preto, že by som si to vzal na zodpovednosť, nemali na výber: ak by sa pripojili k festivalu Curiosa, otvoril by sa im priestor na prezentáciu vlastných ich názorov na činnosť Clear Channel v Amerike. Ale, moje argumenty nebrali. Všetkých sme oslovili naraz a vyzeralo to na veľkú udalosť, no keďže vyššie spomenutí účasť odriekli, oslovil som Thersday a Melissa and Head Automatica. Vybral som všetky tie skupiny, ktoré mám rád. Bol na nás ale vyvíjaný veľký tlak, aby sme v rôznych teritóriach pridávali ďalšie skupiny spojené s bombastickou reklamou. Chcel som však, aby to malo nejakú úroveň, pretože ak by sme chceli mať Cure show a pridávali stále viac skupín, pekne by sme to preťažili a dopadli by sme ako Lollapalooza, kde pridávali neustále množstvo nových a nových mien skupín na zoznam, ale väčšinou každá z nich odohrala sotva polovicu koncertov festivalu, takže keď ste zistili, že váš favorit vo vašom meste nehrá, lístok ste si nekúpili. Takže Curiosa show je o koncertoch The Cure a iných skupín... myslím, že každá skupina na zozname sa bude prezentovať svojím spôsobom. Takže dúfam, že celý koncertný deň, ako skúsenosť, bude určite silným zážitkom. A mojich 5 najobľúbenejších skupín je zaradených do jednej časovej línie. Tým ale neodsúvam žiadnu z ostatných skupín na vedľajšiu koľaj. Ale najväčším prekvapením sú Muse. Dosiahli úroveň, kedy by si v Amerike mohli dovoliť samostatné veľké koncerty, to mi verte. Takže je skvelé, že budú hrať, myslím hrať s nami. V Európe každý rok končíme koncertovanie s Muse, stáva sa to tradíciou! Myslím, že v jeden víkend sme s nimi hrali dokonca dvakrát. Hrozne sa na to teším, vyzerá to na leto plné zábavy. To, že na jednom pódiu vystúpia všetky moje obľúbené skupiny a ja sa budem na nich z boku pozerať s pivom v ruke, vyzerá možno trochu sebecky. Ale prečo nie? No, nechcel som to takto povedať. Nie je to pravda.

Na predošlých albumoch ste hľadali inšpiráciu v knihách alebo vašich snoch. Ale zdá sa, že od "Disintegration" tomu tak nie je. Teda, myslím to tak, že texty sa týkajú viac vášho každodenného života. Myslíte, že tie umelecké záležitosti sú menej zaujímavé ako tomu bolo predtým alebo...?
Alebo, že by som mal menej po ruke literárne citácie. Album sa mal volať "The View From Nowhere" (Pohľad odnikiaľ), čo je vlastne názov knihy Thomasa Nagela. Ňou je vlastne inšpirovaná úvodná skladba "Lost". Na album je niekoľko odkazov na literárne predlohy, jednou z takých skladieb je aj "Truth, Goodness and Beauty". Ale priamych odkazov je menej, pretože si myslím, že pre ľudí je zaujímavejšie, keď to môžu objaviť sami, zatiaľ čo v minulosti to vychádzalo z akejsi neistoty a zároveň som tým dokazoval, že čítam knihy. (smiech) Alebo som bol viac otvorenejší. Neviem, začal som si uvedomovať, že pri čítaní kníh som si robil na okraj poznámky, a tým sa zo mňa vytrácala radosť z čítania, takže ak sa teraz k niečomu vraciam, neviem sa zbaviť návratov v mysli späť so zistením "Oh, mohol som použiť toto"... A povedali ste "len môj vlastný život", lenže čím je môj život dlhší, tým viac zisťujem, že je toho viac, o čom môžem písať, pretože keď som mal dvadsať som toho až tak veľa nezažil. Sú to už štyri roky, čo som napísal skladby na album "Bloodflowers", celé štyri roky. Ale úprimne, áno, stále čítam knihy :)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi