Paris Press Conference - Robert Smith - 02/07/2004 - 1.časť


Po dvoch mesiacoch od parížskej konferencie, na ktorej sa Robert zúčastnil sám, sa konečne na internete objavil jej prepis. Ponúkam vám kompletný preklad otázok a odpovedí Roberta Smitha.


Album znie, ako by ste sa obzreli sa vašou minulosťou, vybrali z nej to najlepšie a pokúsili sa to spojiť s vaším obrátením stránky v knihe skupiny... Súhlasíte s tým?
Mohol by som :), myslím, že s nápadom, aby sa album volal "the cure", prišiel Ross Robinson, s ktorým sme album produkovali. Mal som nutkanie pristupovať k albumu s myšlienkou, že by sme celých 25 rokov našej činnosti zhrnuli do jediného bodu, čo je vlastne dosť neobvyklý pohľad na celú našu prácu. Chcel som mať jednoznačný "cure" album. A ako som sa k tej myšlienke približoval, získaval som pocit, že musím písať o všetkom, čím sme sa v minulosti zaoberali. Na albume sú spomenuté aj iné veci, ktoré sme prežili. Uvedomujem si, že niekto iný môže tie isté témy vidieť inak, ale myslím, že to tak je u všetkých umelcov. Takže našim úmyslom bolo vytvoriť niečo, čo bude znieť ako typickí The Cure, ale zároveň to bude znieť ako niečo nové, čo sme ešte nikdy predtým nerobili, a myslím, že sa nám to podarilo. Album má jednoznačný zvuk, vášeň a intenzitu, ktorá pramení v živom hraní skladieb, čo možno chýba na niektorých našich predošlých albumoch. Hoci si myslím, že "Bloodflowers" je veľmi... Množstvo významných zástupcov médií zrazu poukazujú na význam The Cure, čím samozrejme priznávajú našu stálu existenciu. Postupne som začal sám seba presviedčať, že "Bloodflowers" nebola až taká dobrá nahrávka a práve tento posledný album je tou dobrou vecou. Ale je to úplná blbosť! Je to divné, s "Bloodflowers" sme boli jediný krát v našej histórií nominovaní na Grammy. A stále si myslím, že ide o jednu z našich najlepších vecí. Ale nový album je od "Bloodflowers" úplne odlišný. Ľudia robia trochu chybu, keď tieto dva albumy porovnávajú, pretože to je tak, akoby ste hľadali spoločné znaky albumov "Kiss Me..." a "Pornography". Tie albumy sa jednoducho porovnávať nedajú, hoci sú dielom The Cure. Myslím si, že podceňovať jeden album na úkor toho druhého je mierne bizarné, pretože mám pocit, že nový album má v sebe veľa vecí toho predošlého... Ak sa vám na novom albume čokoľvek nepáčí, ťažko očakávať, že sa vám bude páčiť čokoľvek z našej predošlej tvorby, takže pre mňa je akýmsi predstavením našej skupiny. To všetko som zhrnul na omnoho prístupnejší album, s výberom skladieb, ktorý sa Rossovi veľmi nepozdával. Možno preto, že sme vynechali tri, či štyri skladby, ktoré sú až neskutočne nevrlé, veľmi, veľmi pomalé, ale Rossovi sa ohromne páčili. Ale chvalabohu som skladby vyberal ja.

Čiže ste boli inšpirovaný vašou staršou tvorbou? Budete si odteraz púšťať vaše nahrávky, počúvať a tak budete písať nový materiál, pričom zachováte váš charakteristický štýl?
Nebolo to zámerné, ale počúval som veľa z našej staršej tvorby hlavne kvôli cd setu b-strán "Join The Dots", ktorý som zostavil... dá sa to zrátať na hodiny, čo som strávil vyberaním nahrávak na túto kompiláciu a ich remastrovaním... Presvedčil som Universal, aby remastrovali kompletný katalóg The Cure, čo mi dáva príležitosť ku každému vydaniu pridať bonusový disk, ak sa to podarí. Mám hotovú prvú hodinu materiálu. Vrátil som sa späť... do roku 1977, kedy sme nahrali prvú skladbu. Z roku 1977 mám "The Top" album, takže som ho 7 rokov skrýval. Takže som počúval kvantum nášho starého materiálu, ale neviem, či z toho niečo bude... teda, viete, bonusové disky sú tak trochu zábavné, pretože ukazujú opačnú stránku mojej práce... teším sa zisteniu, že to získa novú, vysokú kvalitu. Pretože práve kvôli kvalite sa tie veci nikdy nevydali.

Takže už nie je nič, čomu by ste boli radi, aby sa to nevydalo?
Nie, teraz som spokojný, tých 25 rokov je už za mnou. Najzaujímavejší je samozrejme prvý bonusový disk. Myslím, že každého, kto kedy hral v nejakej skupine, zaujme, ako sme sa vypracovali z úplne obyčajnej úbohej skupiny na skupinu, ktorá bola schopná nahrať celkom slušný debut, aj napriek krátkemu času, počas ktorého sme sa museli zdokonaliť v hraní. Ak by to bolo vydané s naším prvým albumom v tých časoch, mohli by sme to zabaliť, pretože by nás ľudia považovali za pekne blbých. Sú to väčšinou príležitostné veci, ktoré neboli pripravované pre album, sú to len také jednorázové experimenty a to sú presne tie veci, ktoré budú na bonusových diskoch vydané, skladby, ktoré nikde inde nezapadnú. Viete, niektoré z nich sú dosť divné.

Kedy teda môžeme očakávať vydanie prvých štyroch remastrov?
Dobrá otázka. No, pôvodne už naplánované vydanie bolo... pretože, zmluvu na nový album sme podpísali s Geffen Records, ktorá tvorí súčasť skupiny Universal, takže veci okolo reedícií prebehli prakticky bezbolestne. Ak by sme podpísali zmluvu s nejakou inou veľkou firmou, bolo vy to trošku zložité, pretože by vydanie naplánovali na ten istý víkend, ako by vyšiel nový album. Takže myslím, že to vydanie sa odloží na iný termín, pravdepodobne na október. Pretože, pravdepodobne v tom čase vyjde druhý singel z nového albumu. Všetko v rámci hesla: "nezmiasť zákazníkov", pretože tí absolútne nemusia poznať rozdiel medzi novým singlom a albumom "Three Imaginary Boys"! Prvé štyri albumy vyjdu tento rok a potom ďalšie štyri - ale potrebujem minimálne mesiac na prípravu ďalšej štvorice albumov, pretože si musím ten materiál všetok vypočuť. Ide o množstvo krabíc s kazetami. Myslím, že obdobie s kazetami som uzavrel s albumom "Kiss Me..." a následne som všetko nahrával na DAT-ky, aspoň tak si to pamätám. Myslím, že by som osemdesiate roky mohol uzavrieť v januári 2005!

Niekde som čítal, že zvuk nového albumu, hlavne, čo sa týka gitár, ktoré znejú inak, ako je u vás zvykom, nemá veľa spoločné s vašimi gitarami, ale naopak, práve so zosiľnovačmi. Mohli by ste nám to ozrejmiť?
Ross je vášnivý fanúšik starých technológií. Všetko bol nahrávané analógovo cez starý EMO mixážny pult. A ja sa zasa svojich gitár nezbavujem, takže ich mám skutočne dosť. Obyčajne používam na konkrétnom albume konkrétnu gitaru, potom s ňou hrám na turné a následne uschovám. No a Ross ma donútil niektoré vrátiť späť do hry. Faktom je, že som ich použil aj na koncertoch "Trilogy". V "Pornography" sete som použil gitaru z toho obdobia, Fender Jazzmaster. Gitaru "National" a "sex-stringovú" bass gitaru zasa v sete "Disintegration". Na a v "Bloodflowers" sete zasa Gibson-ku. Lenže Ross si prehliadol všetky a ja som s obdivom sledoval, ako vyberal tie s najlepším tvarom a vzhľam, takže tak sa vyberali gitary. Lenže v zosiľňovačoch je väčší odborník. Nazvážali sme kopec stariniek od Fox-u a jeden starý Selmer, o ktorom si myslím, že znie úplne mizerne. Čo však urobil úplne skvele, bolo zladenie a pospájanie zvukov. Strávili sme kopec hodín času počúvaním jeho hudobných myšlienok o tom, ako by veci mali znieť. Niekedy sa mi zdalo, že práve moja gitara neznie príliš dobre, lenže keď som vošiel do kontrolnej miestnosti a vypočul si, ako to znie s celou skupinou, bolo to fakt dobré. Celý prvý týždeň ma opantával pocit neistoty a myšlienok o tom, koľko priestoru v rozhodovaní sa mám vzdať. Pretože som vždy zvykol práve ja určovať gitarový zvuk. Všetky tie záležitosti v štúdiu boli pre mňa čímsi novým, určitou novou skúsenosťou. Nakoniec som bol iba spevákom a gitaristom. A do rozhodovania som mohol zasahovať iba skutočne málo. Mám na mysli, že očividne to boli moje skladby a ja som s nevôľou spieval cover verzie čohokoľvek. V podstate celé nahrávania a štruktúra našej práce bolo pod Rossovou taktovkou a to zahŕňalo aj výber vybavenia. Teda okrem nástrojov pre Simona. Ten nekonečne vzdoroval. Nakoniec hral na bassových gitarách, ktoré zvykne vždy používať.

Ako sa darí Rogerovi, včera nevyzeral dobre?
To nie, však? Chodil neustále s vreckovkou do ktorej kýchal. Povedal som mu, že by mal ísť takto aj na pódium. Vyzeral hrozne, asi jediný krát, kedy vyzeral ako punkáč. Už je v poriadku. Bohužiaľ, dnes to schytal Jason, Perry to mal pred dvoma dňami. Takže ja prídem na rad asi v Lyone, v nedeľu večer:) Oni už odišli, som tu sám. To je jeden z dôvodov prečo som tu dnes sám, pretože si nemyslím, že by to bol najlepší nápad sedieť blízko nich, teraz sú na ceste do Marseille.

Ako sa vám hrali akustické skladby v Olympií? Bola to zábava alebo to bolo pre vás ťažké?
Ťažké bolo vybrať skladby, pretože väčšinu skladieb, ktoré sme vybrali, sme už akusticky hrali. Pred pár rokmi, v období "Greatest hits" sme boli tu v Paríži a odohrali akustický set a to bolo ešte ľahšie pretože popové skladby sa omnoho ľahšie interpretujú v akustickej podobe, majú dobré tempo a našlapanú melódiu. Ďalšou výhodou je, že tie skladby všetci poznajú, takže aj keď ich trochu skazíme, ľudský mozog sa už postará, aby interpretácia bola v poriadku. Ale chcel som to urobiť trocha inak. "Shake Dog Shake" v akustickej podobe, to bolo celkom fajn, dosť som sa na tom bavil.

To bolo inak dosť odvážne!
Neviem, väčšina skladieb sa dá zahrať aj na akustickej gitare, často ich hrám v zákulisí krátko predtým, ako nastúpime na pódium. Najťažšie je preniesť klávesové party do piána. Tak si vlastne uvedomíme, koľko podporných melódií používame. Hodinu a pol sme sa v zákulisí trápili s týmito akordmi a znelo to dosť blbo... ale bola to fakt sranda, a nakoniec, bolo milé zahrať si na takomto intímnom mieste, ktoré neprípomínalo klub, pretože pred pár mesiacmi sme pre charitu odohrali v londýnskych kluboch dva koncerty, ale nemal som z toho dobrý pocit. Bol to viac skľučujúci ako intímny pocit. Všetci boli ku nám až príliš blízko. Ak by som mal spievať teraz, hanbil by som sa. Úprimne povedané, možno to po tých všetkých rokoch vyznie trochu hlúpo, ale čím som k ľuďom bližšie, tým viac sa cítim nepríjemne. Ale v Olympií sa mi to páčilo. Hrali sme tam strašne dávno, možno aj viac ako pred dvadsiatimi rokmi, takže pri vstupe na pódium som prežíval také zvláštne deja vu. A malo to taký skvelý reťazový efekt, ktorý som prežíval spolu so skupinou, pretože keď sme v stredu opúšťali pódium na festivale Werchter, kde pod najväčšou svetelnou šou na svete hrali pred 70 000-ovým publikom, čo bolo úplne úžasné, kúsok tej intimity v nás zostalo a nechali sme ju aj na tom pódiu. Pocity, ktoré nadobúdam pri nahrávaní sa snažím preniesť aj na pódium, za posledné roky kapele veľmi neprospeli kontakty očí, rozhovory s kde kým a prekrúcanie mojich myšlienok. Ide o rafinovanú záležitosť, nepustíme k sebe len tak kdekoho, máme pocit, že radšej hráme spolu, a tak trochu pre seba ako sa neustále venovať publiku a sledovať ho. Všetko to súvisí s myšlienkou vytvoriť čosi na pódiu, ako sa prezentovať koncertom len publiku. V Olympií to bolo skvelé aj preto, že sme boli všetci blízko seba, dokonca aj Roger sedel, preto sme to prežívali ako nejakú intímnu šou. Zasa sa nejedná o niečo, čo by ma dlho bavilo, bolo to skvelé preto, že išlo o výnimočnú záležitosť.

Hovoríte o intimite, a prežívaní rovnakých pocitov spolu so skupinou, vyznie to, ako keby prvé štúdiové sedenia s Rossom boli pre ostatných traumatizujúce. Fakt to bolo také hrozné?
(Robert sa zachechce). No, asi aj hej. Prvý týždeň bol veľmi stresový, možno aj preto, že sme boli pre nové veci úplne nažhavení, ale nie v porovnaní s tým, čo chcel po nás Ross. Mal z nás pocit, že sme trochu obmedzení. Videl nás hrať na pódiu a videl nás hrať v skvelej forme, mal predstavu, že vieme dosiahnuť to, čo po nás chce, aby sme dosiahli, ale keď sme pracovali na predprodukčných veciach, zdal sa mi, že je z nás viac a viac frustrovaný. Prvý deň v štúdiu po mne chcel, aby som mu vysvetlil o čom je prvá skladba - Lost - a požiadal ma, aby som sa postavil pred ostatným a vysvetlil každučké slovo textu, prečo som tú skladbu napísal, čo očakávam od ľudí, keď budú tú skladbu počuť, čo mi prišlo veľmi zvláštne, nakoľko som nikdy nič také robiť nemusel. Dostalo sa to až k diskusií o význame samého seba a to bolo dosť divné, pretože normálne by sme si len prebehli skladbu, zladili si všetci zvuk... viete, bežné veci, ktoré sa robia pri nahrávaní, lenže Rossa toto vôbec nezaujímalo. V podstate chcel každého z nás dostať na rovnakú vlnovú dĺžku jeho mysle. Raz sme začali hrať s tým, že sme všetci vedeli, prečo hráme. Znelo to fakt hippisácky, mal som pocit, že bojujem s akýmsi vrodeným cynizmom s pomyslením "s týmto nevytvorím žiadne názorové rozdiely", ale opak bol pravdou. V priebehu toho týždňa sme sa začali rozprávať o veciach, o ktorých by sme sa za normálnych okolností nikdy nerozprávali. Keď sa Angličania v strednom veku zídu v jednej miestnosti, sú proste témy, ktoré sa nerozoberajú. Lenže Ross vytvoril akési prostredie, v ktorom sa všetci cítili naozaj pohodlne, ale kým sme dosiahli tento stav, museli sme zvládnuť mnoho absurdností. Koniec druhého týždňa v štúdiu bol už na hony vzdialený od toho prvého. Totiž na konci prvého týždňa bol Ross v presvedčení, že to zabalí a vráti sa domov, pretože ostatní mali odpor voči všetkému, čo po nás chcel. Ale na konci druhého týždňa boli už všetci rozhodnutí, že to predsa len skúsia a potom sa to už rozbehlo. No každého to svojím spôsobom ovplyvnilo. Ako skupinu to ovplyvnilo celé omnoho viac, ako som si vedel predstaviť. A myslím, že odkedy nahrávanie skončilo, zavrhovali chalani na všetko, preháňali a zabudli na všetko dobré, čo nahrávanie prinieslo a spomínali len na to zlé. Vtedy to všetko šlapalo. Mal som skutočný pocit, že sme skupina, ktorá nahráva album. V celej histórií skupiny som taký pocit zažil po prvýkrát.

Voľba Rossa Robinsona bola pre vás spôsob, ako vohnať samého seba do nebezpečia, pretože je známy svojím extrémnym prístupom k umelcom.
(Smiech) Čomu ja zasa neverím! Pomyslel som si, "čo sa to s ľuďmi deje"? On bol po celý ten čas neskutočne milý. Ale je aj veľmi náročný. Mám namysli, že je neskutočne zapálený a oddaný veci, ktorú robí. A stačí mu veľmi málo spánku. Fakt sa mi s ním pracovalo dobre, pretože po prvýkrát som našiel niekoho, kto si stojí tvrdo za svojim... Keď som v štúdiu, som posadnutý tým čo robím a som šťastný na tom mieste po celý čas, skutočný život navôkol je vtedy pre mňa nepodstatný a v tomto sme si s Rossom podobní. Takže som našiel spriaznenú dušu. Všetko čo od vás chce je, aby ste do svojej práce dali absolútne všetko. Ľudia mu to otvorene nepovedia, ale vládne tam prirodzená nenávisť, pretože to, čo si so sebou do štúdia nepriveziete, je dôvera, ktorú treba rozširovať. Do štúdia idete s niekým, s kým nemusíte za celé tie mesiace skoro vôbec prehovoriť, a keď aj, tak keď zrátate hodiny komunikácie, nebude to ani jeden deň. No tentoraz som rozprával asi o všetkom, čo možno existuje pod slnkom - inak, je to bežný pocit, že sa takto nemôžete chovať voči cudzincom a nie každému môžete vyliať svoje srdce. Ale veľa ľudí tak nepremýšľa. Ku mne prichádza množstvo cudzích ľudí a vylieva si svoje srdce! Ross mi porozprával množstvo príbehov, ktoré som počul od iných skupín, lenže on mi ich vykreslil v úplne inom svetle. Mnohé z tých vecí sú absolútne prehnané, hlavne kvôli... napríklad takýmto príležitostiam. Ross je v podstate veľmi racionálny človek. Samozrejme má aj svoje zlé vlastnosti, je jeden z mála ľudí, ktorých som stretol, ktorí sú skutoční čudáci. Vie byť prirodzene nepríjemný k ľuďom, a zároveň pôvabný a príťažlivý ako malé dieťa, no ľudia, dospelí, to ťažko chápu, hlavne, keď sú rovnakej povahy ako on. Ide o akýsi obranný mechanizmus. Robím to isté, choval som sa rovnako, a možno sa tak chovám aj teraz, ale keď sme boli v štúdiu, odložil som všetky tie neduhy bokom a bol to naozaj príjemný pocit. Zostala len moja prirodzenosť... Možno to znie bláznivo, hlavne keď zoberiete v úvahu fakt, že som na pódiu, spievam, ale v normálnom každodennom živote, pri strete s ľuďmi, až taký ochotný a otvorený nie som. Ťažko tomu veriť, však...

Rád by som vedel, čo bolo pre vás najťažšie: nahrávanie vášho prvého albumu v podmienkach, kedy ste museli hrať naživo, alebo nahrávanie druhého albumu v rovnakým spôsobom, ale po 25-tich rokoch?
Nahrávanie toho druhého. V prvom prípade sme mali tú výhodu, že každú z tých skladieb sme hrali naživo nespočetne krát posledných šesť mesiacov. Na prvý album sme nahrali asi 23, či 24 skladieb. Niektoré sa objavia na bonusových diskoch. Síce sú niektoré až mimoriadne hrozné, ale existujú. Urobili sme celý koncepčný set skladieb s názvami Jar, Leto, Jeseň ("Spring", "Summer", "Autumn") a ... tipnite si posledný názov. Chvalabohu sme mali vtedy na nahrávanie albumu vyhradené tri dni a noci - zvykli sme nastúpiť o desiatej večer, po tom, čo odtiaľ vypadli The Jam a nahrávanie skončili na svitaní, takže sme nemusel platiť za čas strávený v štúdiu, pretože sme poznali zopár ľudí, ktorí nás do vnútra dostali, takže sme použili ich (The Jam) vybavenie - Chris Parry, ktorý to produkoval, povedal: "prvé dve noci nahráme všetko, čo máte, všetko, čo ste kedy hrali a tretiu noc to zmixujeme." Ale chvalabohu, nejaký hlas v hlave mi hovoril: "tie štyri skladby nechaj napokoji!" Ale nakoniec sme nahrali skladbu "Winter". To bolo jediný krát, kedy bol Michael Dempsey v štúdiu opitý. Bola to fakt posledná vec, ktorú sme nahrali počas druhej noci v štúdiu a objaví sa na bonusovom disku, no je to príšerná skladba, skutočne, až trápna. Bolo to všetko ľahké, pretože sme všetko robili na prvý pokus, keďže sme k tomu pristupovali, akoby sme hrali na koncerte. Trošku odvážny prístup na prvý album a to bol vlastne dôvod, prečo sme nikdy nemali žiadneho producenta, celý 25 rokov, pretože som neznášal, keď som sa mal vzdať kontroly nad tým, čo chcem mať na albume. Vtedy som súhlasil s tým, že budeme hrať len pod podmienkou, že ja budem rozhodovať o tom, čo zahráme. Napríklad Foxy Lady bola mojou najnenávidenejšou skladbou The Cure, pretože ju spieval Michael, ktorý dovtedy nikdy predtým nespieval. Bolo to ako keď David Beckham strieľal penaltu za Anglicko. A zrazu sa sa to objavilo na albume, a všetci si mysleli, že to spievam ja, čo bolo ešte horšie. Ale už som na to zabudol :)

Vráťme sa späť k Robinsonovým štúdiovým terapiám, ktoré ste absolvovali. Inšpirovali vás k zmene štýlu písani vašich textov? Pretože nové texty sú viac sebapozorovacie ako kedykoľvek predtým, odkrývate v nich viac svoje vnútro.
Myslím, že som ich písal rovnako ako v minulosti, a rovnako ako vtedy, sú tieto texty retrospektívne aj teraz. Na tento album som veľmi pyšný. Ešte viac, ako som si dokázal predstaviť. Možno mal Ross určitým spôsobom aj ovplyvnil, pretože v decembri 2003, keď sme pripravovali predprodukcie, som väčšinu textov nemal dokončených. Mal som síce predstavu, ako by mali tie skladby vyzerať, ale Ross mi povedal: "Len spievaj, spievaj o čom len chceš," a tak som aj urobil. No a nakoniec sú niektoré skladby veľmi zvláštne, pretože zachytávajú tok mojich myšlienok, pri ktorých som vôbec nemyslel ani na rytmus, ani na nič iné. Niečo z toho sa chystáme umiestniť na našu úbohú "tajnú stránku", ktorá sa nám veľmi nevydarila, takže niečo z toho asi aj stopneme. Ross chcel niečo z tých originálnych textov uchovať a požiadal ma o to. "Nie nie nie, to nemôžeš. Nikto by to nemal nikdy počuť." Ale keď som sa vrátil domov, začal slová dávať dohromady a zároveň počúvať, čo som stvoril, prišiel som na to, že by som to možno mal uchovať, pretože, aj keď je to menej poetické, ako je u mňa zvykom, rezonuje to s tým, o čo sme sa pokúšali. Mám pocit, že ma povzbudzoval v tom, aby som bol viac otvorený. A znova je to paradox, pretože viac ako ktokoľvek iný si uvedomujem skutočnosť, že píšem skladbu, v ktorej vopred predpokladám záujem o to, kto som, a ak píšem retrospektívne, tak je to trik, ak je to teda vôbec trik, je to pre mňa vlastne akýsi prípojný bod k niekomu, koho poznám, k niekomu, s kým som v spojení a vždy sa snaží to spojenie jemne rozširovať. A Ross ma povzbudzoval, aby som bol konkrétnejší, čomu som sa trochu bránil. Mal som ako skladateľ pocit, a to z viacerých dôvodov, že skladby sú viac zaujímavé, ak máte pocit z nich, že sú viac o vás a pre vás, ako o skladateľovi. Vždy som to tak cítil. Tie strašidelnejšie sú samozrejme viac o mne. Len som dal ľuďom mená, čo bolo trochu zvláštne, ale Ross povedal: "drž sa toho, to je fakt dobré, povedz nám o tom!" Vytvoril prostredie, v ktorom som sa cítil veľmi pohodlne, a tak isto aj ostatní, fakt, aj keď to zo začiatku odmietali.

>>2.časť



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi