Chlapci neplačú...


"...v podstate hľadám niekoho, kto mi rozumie"... takto obhajuje Robert svoj život v reportáži, ktorú v auguste zverejnili stránky houstonpress.com.


Pred vydaním albumu bola skupina blízko rozpadu.

Keď Robert Smith poveril svoje netere a synovcov návrhom obalu pre novým album "the cure", mal tri jednoduché požiadavky: nakresliť príjemný sen, nakresliť hrozný sen a to všetko samozrejme spolu so spojením "The Cure". Výsledok je podobný čmáraniciam, ktoré hrdí rodičia zbožne zavesujú na chladničku, nad nákupný zoznam. Nahnevaní čierno-pastelkoví démoni a spoločnosť kňučiacich duchov v abstraktných tanečných pózach, tenučké dúhy a usmievavé choré postavičky. Zatiaľ čo náčrty súvisia s legendárnymi temnými obdobiami skupiny, primitívne maľby zahrňujú všetky prvky, ktoré oddeľovali The Cure od pamätných albumov skupiny, do jedinej veci: bezprostrednosti.

"Odráža sa to na obale albumu - deti majú cit pre maľovanie, v momente, keď kreslia, je možné všetko," vysvetľuje Smith počas polnočného telefonátu z rodného Anglicka. "Evidentne teraz už tomu tak nie je. Ale vtedy, v tom krátkom momente, celú tú situáciu vystihli. A tak nejako som chcel, aby znel tento album."

Pre množstvo okradnutých a samoľúbych duší, ktoré predlho uctievali bohaté očné šminky The Cure, sú Smith a jeho spoluhráčí už iba obyčajnou skupinou. Hopsavé melódie post-punkovej paranoje ranných nahrávok ako Boys Don´t Cry, sa v roku 1892 pretransformovalo do rachotiacej Pornografie, následne do bublinkovo depresso-popového štýlu, ktorý si osvojili na albume "Head On The Door" (1985) a začali tak priťahovať široké publikum. V roku 1989, húževnato atmosferický album "Disintegration" splodil no.2 singel "Love Song". Nasledovaný v roku 1992 albumom "Wish", ktorý debutoval na druhom mieste v rebríčku Billboardu, a ktorý zasa upevnil bezstarostný singel "Friday I´m In Love". Uzavretý sám v sebe, zúfalo smutný, extázy plné lásky, eufórie spôsobujúce závraty - The Cure porozumeli každému výkyvu nálad a vedeli ich vyjadriť ešte iným spôsobom.

The Cure sa vedeli v týchto extrémoch veľmi dobre orientovať, hoci nahrávací proces sa teraz od predošlých albumov odlišoval. Album bol nahrávaný naživo s minimálnym mixovaním. "Všetko bolo založené na postupe - skladba za jeden deň," vysvetľuje Smith. "Späť sa už ísť nedalo. Na dokončenie skladby bol iba jeden jediný deň; proste ste svoju úlohu museli zvládnuť." To je odpoveď na otázku, prečo sa album dožaduje pozornosti - všetko od panického plaču "I can´t find myself" zúfalej "Lost", až po zvodné, temné rífy "alt.end" - priam kričí vitalitou.

Čo je však zaujímavé, The Cure sami sebe poslúžili ako sampler pre vlastný katalóg nahrávok. Predurčení milenci z "Never" sú z časti veľmi podobní temným chytľavkám z "Head On The Door", zvukové melanchólie "Disintegration" nájdeme v "Before Three", depresívne driapanie z "Pornography" pre zmenu v "Us Or Them" a pohodový optimizmus "Wild Mood Swings" ("Mint Car") zasa v "Taking Off".

"Zastával som názor, že ak máme album pomenovať jednoducho "The Cure", musí v sebe obsahovať všetky prvky skupiny, ktoré mám rád a musíme ich dostať do nahrávky toľko, koľko znesie," vysvetľuje Smith. "Takže som vedel, že pôjde o rozmanité množstvo skladieb. Snažil som sa dosiahnuť určitý pocit, zvláštny mix čohokoľvek od jeho začiatku až po samotný koniec. Album odkazuje na množstvo vecí, ktoré sme urobili v minulosti. Možno nie po zvukovej stránke, ale určite po stránke melodickej a lyrickej sa vracia už k prebratým témam."

"Chcel som len zachytiť všetky tie pocity, ktoré prežívate, keď niečo robíte po prvýkrát. Čo na druhej strane znie po tých dlhých rokoch veľmi čudne. V štúdiu vládol nefalšovaný pocit, že bez môjho šéfovania, hoci som mohol ku všetkému povedať čokoľvek, je to akoby sme niečo robili prvý a zároveň aj posledný krát."

Hrmot súdnych dní nie je žiadnou novinkou pre The Cure, ktorí sa v podstate na chvíľu rozpadli v 80-tych rokoch a do hrozivého kolapsu sa dostali znovu pred rokom, hlavne po DVD "Trilogy" (2003), ktoré je vlastne záznamom ich berlínskeho koncertu z roku 2002, na ktorom odohrali svoje najtemnejšie albumy (Pornography, Disintegration a Bloodflowers) v originálnej dĺžke a poradí skladieb. Je však zvláštne, že to čo vrátilo The Cure späť do hry, bolo objavenie sa Rossa Robinsona, známeho hlavne na nu-metalov scéne ako producent Limp Bizkit a Korn.

"Čisto z pohľadu fanúšika nám povedal, že teraz je ten správny čas - ak chcete definitívne skončiť, mali by ste skončiť s niečím novým, " ozrejmuje situáciu Smith. "Cítil veľmi pragmatickým spôsobom, že je správny čas. Dodal: 'Všetci o tebe teraz hovoria a ty chceš teraz všetko skončiť. To nedáva žiaden význam.' Fakt do mňa dobiedzal. Všetko, čo bolo treba, bolo posunúť ma len správnym smerom."

"Mal som v pláne ukončiť tých 25 rokov vo veľkom štýle, s filmom "Trilogy". Na papieri to je , a vlastne aj bol, skvelý plán, ale ani som len netušil, ako na mňa celá vec dopadne. Z časti som premýšľal, 'Prečo to všetko opúšťam? Veď nič lepšie doteraz nebolo!' Necítim sa na svoj vek! Nepripadám si, ako by som to všetko robil už 25 rokov. Ak by som to potreboval, vybral by som si cestu úteku, a keďže som ten bol dosiahol, bol som rozhodnutý, lenže s Rossovým povzbudením som zrazu utekať nepotreboval."

V určitom zmysle, znovuobjavenie Smithovho mladíckeho elánu ešte viac zvýrazňuje "detskú" stránku The Cure. Debut "Three Imaginary Boys" pripomínajúci rýmovačky malých škôlkarov, sa vyznačuje až prílišnou jednoduchosťou, zatiaľ čo stále experimentovanie bez obáv z následkov (detinská skladba ovplyvnená LSD - "The Caterpillar" a úspešne-chybné výpady do krajiny remixov) pripomína naivnú detskú zvedavosť.

To najdôležitejšie, neskrývaná kjurácka poctivosť, je typická vlastnosť vyvierajúca z úst malých detí. Aj keď sa skupina zaplietla s drogami (bizarné b-strany ako "Mr. Pink Eyes") alebo sa nechala unášať hudobnými vplyvmi (ich originály z neskorých 90-tych rokov), štruktúra a obsah hudby odráža raz čosi lepšie a raz zasa čosi horšie. Faktom zostáva, že táto nedokonalosť robí z The Cure príťažlivú a úspešnú skupinu.

"To, čo som v podstate robím po väčšinu môjho dospeláckeho života je, že hľadám niekoho, kto mi rozumie," vysvetľuje Smith. "Chceme komunikovať s ľuďmi, ktorí cítia to, čo mi a zmýšľajú rovnako ako my."

"Ross v jeden deň povedal skvelú vec. 'Skúste si predstaviť, čo budete cítiť, keď prvý krát chytíte do rúk tento album a vypočujete si ho doma sami. Toho pocitu by ste sa mali držať'. Má to v sebe úžasnú silu, a keď tie albumy počúvate a zároveň s nimi rastiete, alebo si ich vypočujete jednoducho teraz, vypočujete si kus tej hudby, pomyslíte si, 'Ó, môj Bože!'. Ten pocit je strašne dôležitý, pretože bez neho je život tá najúbohejšia skúsenosť."

zdroj: houstonpress.com, 12/08/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi