Na pokece u Gibsona


Jason, Roger a Simon sa zastavili vo výrobni najslávnejších gitár - Gibson.


Keď sa niekto zmieni o "The Cure", okamžite to v mysliach iných vyvolá obraz niekoho veľkého, v čiernom, strapatého, ufúľaného a s červeným rúžom na perách. Jednoducho sa vám vytvorí obraz bledej, anglickej, tváre popu, Roberta Smitha. Ale čo zvyšok skupiny? Ostatní členovia, stojaci za zvukom, ktorý definoval vývoj ďalších a ďalších generácií rocku s hitmy ako "Pictures of You," "Friday, I'm in Love", či "Lovesong." Traja členovia The Cure - klávesák Roger O´Donnell, bubeník Jason Cooper a bassák Simon Gallup sa na chvíľu počas turné zastavili vo firme Gibson, zaoberajúcou sa výrobou preslávených gitár, a pokecali o clivosti po domove a o zmenách, ktorými prešlo ich verné publikum.

Pomysleli ste niekedy na to, že by ste mohli byť na scéne tak dlho? Viem, že hráte už 30 rokov...
Roger:
Simon bol v skupine od začiatku
Simon: Nemyslím si, že by niekto z nás premýšľal o tom, kedy by to asi mohlo všetko skončiť, pretože neviete, ako dlho budete mať v živote kariéru alebo prácu, a myslíte si, že ak to funguje zopár rokov, tak potom je to všetko v poriadku. Ale som prekvapený... teda, Jason už u nás funguje 10 rokov a taká je väčšinou životnosť väčšiny skupín. Každý deň som prekvapený, že ešte stále fungujeme.

Ak by ste nerobili to, čo robíte, čomu by ste sa venovali?
Roger:
Asi by som maľoval.
Jason: Šéfoval by som tímu klubu horských cyklistov.

Ako vás vnímajú fanúšikovia teraz v porovnaní s obdobím, kedy ste v The Cure začínali?
Roger:
(smiech) Ako staršieho...

Áno, ste starší ako fanúšikovia, ktorí sú so skupinou od začiatku, ale keď sa pozriete do publika v čom vidíte zmenu?
Roger:
Ľudia chodia na koncert so svojimi deťmi.
Simon: Hej, nedávno sme mali v prvej rade chlapíka, ktorý totálne šalel, a priviedol svojho syna, ktorý šalel rovnako ako jeho otec!

Pred dvadsiatimi rokmi pôsobila vaša hudba na vaše publikum úplne zjavne. Ako myslíte, že pôsobí na publikum, ktoré sa zmenilo, teraz?
Simon:
Myslím, že vždy oslovujeme novú generáciu. Vždy máme v publiku mládež vo veku 18-23 rokov, a zdá sa, že si ich vždy máme čím získať. Je v nás, alebo v našej hudbe, niečo konštantné, čomu rozumejú alebo sa s tým môžu stotožniť a je to pre nich dôležité. No a potom sa zdá, hlavne v Amerike, že si udržiavame veľké percento starší fanúšikov.

Čo myslíte, prečo je tomu tak?
Simon:
Veľký podiel na tom majú texty, nie preto, že by im nerozumeli alebo nechápali, o čo v nich ide, ide o tie depresie, ktorými prejde človek keď dozrieva. Nechápem, ako Robert o tom stále môže písať (smiech)... ale zdá sa, že našiel ten správny akord určitého strachu skupiny ľudí, ktorí sa snažia prejsť na druhú stranu rieky - z puberty do rokov dvadsiatich a potom sú tu ľudia, ktorí prídu a vedia povedať o našej hudbe prekrásne veci, ako napr. jedna pani, ktorá ku mne raz pristúpila a povedala, že nás počúva od roku 1988 a naša hudba ju uchránila od spáchania samovraždy, pretože sa išla zblázniť z toho, že nebolo nikoho, kto by pochopil, akými depresiami prechádzala.

Úžasné. Aký máš váš pocit z vedomia, že vaša hudba má na ľudské životy taký ohromný vplyv?
Roger:
Myslím, že to má aj druhú stranu, úplne opačnú od tejto, myslím, že je v tej hudbe aj kopec radosti. Takže zrejme to nie je všetko o depresií.

Samozrejme, a musí to byť úžasný pocit, že vaša hudba nemá len zábavný aspekt, ale aj čosi osobné.
Roger:
Myslím, že časť tej príťažlivosti tkvie v tom, že skupina má aj popovú a teda hlavne aj tú temnú stránku, ktoré neustále súperia. Už som to raz povedal, ale myslím, že naše publikum sa delí na tri frakcie - tí, ktorí si prídu vychutnať tú temnú stránku našej hudby, ďalší si prídu užiť trochu popu a potom je tu skupina, ktorá predstiera, že prišla na temnú stránku, ale v skutočnosti si užívajú pop.
Simon: A je veľmi ťažké im všetkým vyhovieť, pretože gothici chcú počuť len temnejšie záležitosti a keď hráme popové veci, odchádzajú sklamaní.

Je ťažké na pódiu rozoznať, aké publikum pred sebou máte a pokúsiť sa mu koncertom vyhovieť?
Roger:
Niekedy áno, keď máte nachystaný nesprávny set list, ak volíte nesprávne zoskupenia skladieb a hráte skutočne temné skladby ľudom, ktorí si chceli len dobre vypiť a zatancovať... potom je to ako v pekle.

Ako to viete? Podľa čoho ich dokážete posúdiť?
Simon:
Začneme s nejakým vypalovákom, vážne.
Roger: V podstate, americké publiku, aj keď ma teraz znenávidia za to, čo poviem, pretože sa vždy tešia na tvrdé a temné skladby, keď príde festival, chce sa zabávať. Ak chcete počúvať temnejšie záležitosti, chcete byť väčšinou niekde "doma".
Simon: Musíte isť na normálny koncert, to je to správne miesto pre "očistné" experimenty. Aj tak si myslím, že sa nedá prísť a užívať si depresívnych stavov niekde, kde je obrovské množstvo ľudí.

V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi americkým a britským publikom, hlavne čo sa týka popových vecí v porovnaní s tými gothickými?
Jason:
Podľa mňa sa u Európanov tešia gothické záležitosti väčšej obľube, hlavne u Nemcov a Talianov.

Fakt? To by som rád vedel prečo.
Simon:
Viac premýšľajú.
Jason: Myslím, že viac cítia hĺbku tej hudby, možno sú viac spätí s jej poetickou stránkou. Je dobré, že aj v Amerike je základňa fanúšikov, ktorí tieto skladby chcú počuť, ale aj tak tu takéto skladby hráme zriedka...
Simon: Americké publikum je vo väčšine menej samoľúbe. Tu na ľuďoch vidieť, čo vlastne chcú, zaplatia za lístky a idú sa na koncert jednoducho zabaviť. Nič viac v tom nie je, chcú sa len zabaviť, čo je podľa mňa otvorený prístup k veci. V Európe na pódium ľudia hádžu knihy a podobné veci, čo mi príde ako mrhanie času sadením stromov alebo výrobou určitých vecí.

Ako ste sa podľa vás osobne zmenili za tých 30 rokov?
Roger:
Som starší a viac nudný. Som menej rozvážny (smiech) a menej pijem.
Simon: Už tak veľmi nehýrim.
Jason: Sme pokojnejší. A viac rodinne založení. Myslím, že pre nás všetkých je toto turné určitou skúškou, či... vydržíme byť mimo domova šesť týždňov, a po prvýkrát cítim, že to na mňa dolieha, pretože som sa vždy na turné strašne tešil. V to ráno, čo sme odlietali do Ameriky, som za zobudil a nikam sa mi nechcelo ísť. Myslím, že je to také, viete, starnete a musíte to urobiť ešte toľkokrát... ale stále je to vzrušujúce, keď nastúpite na pódium a začnete hrať. O tom to celé je.
Simon: Časom ten nástup na pódium bude zodpovedať stavu, kedy budeme hrať po troch dňoch flákania od predošlého vystúpenia. Väčšinu času budeš tráviť v izbe, čítať alebo sa len tak motať. Keď budeš mať čas si tie veci uvedomiť, zistíš, že tvoj život je vlastne len "x" hodín a dní. Keď si to premeníš na dátumy, ako "dnes večer hráme".. lenže dni voľna sú skutočne tvrdé.
Jason: S týmto súhlasím. Voľné dni sú skutoční zabijaci. Myslíš si, že sa na ne tešíš, ale nakoniec len celé hodiny posedávaš v hotely.

Nikdy ste nevyužili ten čas na písanie alebo podobne?
Simon:
Písanie na turné je zložité. V takomto období je ťažké byť produktívnym. K ničomu to nevedie, hotelová izba nie je práve najhodnejšie prostredie pre produktivitu. Jasné, skúsiť to môžete, ale prísť s niečím novým v takomto sterilnom prostredí je dosť zložité.

Povedzte mi niečo o vašich gitarách.
Simon:
Na pódiu používam tri Gibsonky Thunderbirdy, všetky inak naladené. Mám ich rád pre ich vzhľad... keď ako mladý nastúpite do kapely... Thinderbirdky vyzerajú, viete, tak "rockovo". Vyzerajú ako pravé gitary. A výborne znejú. Dokiaľ ich budem mať, dovtedy ich budem používať, pretože vyzerajú super!
Roger: Thunderbirdky sú večné. Všetky staré gitary majú skvelý dizajn. Myslím, že ľudia, ktorí sa snažia vynájsť nový tvar gitary len zbytočne mrhajú časom. Les Paul-ky, SG-čky, Thunderbird-ky, Stratocaster-ky, 335-ky, Chet-ky, myslím že nie je žiaden dôvod navrhovať nový tvar gitary. Všetky sú stále na trhu. Všetko, čo robíte, sú vlastne kópie pôvodných originálov. Nepracujete dúfam na žiadnom novom dizajne, však?

Ktorá vaša skladba vás najviac posunula vpred?
Roger:
Myslím, že "Lullaby". V 1989-tom nám pomohla zlomiť hranicu pop-rockového marketingu, takže je to v určitom zmysle absolútne kľúčová skladba.

Je niečo, z čoho sa potrebuje "liečiť"?
Všetci:
Prahnutie za domovom

zdroj: gibson.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi