"Vek nie je liek" - Robert Smith, Máj 1996


Robert Smith dovŕšil 37 rokov, čo znamená, že viac ako polovicu svojho života strávil na poste šéfa kapely, ktorá uplakanými hymnusmi, ako "Boys Don´t Cry", či "Love Song", položila základy rýchlo sa rozmáhajúcemu modernému rockovému štýlu. Ale nemyslite si, že jeho dospelosť nejakým spôsobom súvisí s pocitom mladíckej úzkosti, ktorú neúnavne vkladá do depresívnych skladieb The Cure.


Vyhlasuje, že dušou je stále dieťa, a preto s jeho ženou Mary nemajú žiadne vlastné deti; a ani sa nezdá, že by sa nejakého toho anjelika so strapatými vlasmi a výraznými perami snažili priviesť na svet. "Doslovne môžem hocikam vypadnúť a nevrátiť sa. Nemám žiadne záväzky. Čiže, v žiadnom zmysle nevediem "dospelácky" život", hovorí Smith a zároveň dodá, že Mary by ho vždy mohla nasledovať.
Aby sa uistil, že sa nemení v starého mrzutého rockera, strávil kopec času, počas 4-ročnej pauzy pred vydaním albumu "Wild Mood Swings", ktorý už je v predaji, so svojimi 17-timi synovcami a neterami. "Stal sa zo mňa taký zvláštny strýko", pyšne o sebe vyhlasuje.

Ako naznačuje titul, album rozoberá škálu nálad počnúc vyzývavou "Gone!" a veselou "Mint Car", cez samovýsluchovú "Club America", až po totálne skľučujúcu "Bare". Panuje všeobecná zhoda, že album "Wish" z roku 1992 sa venoval príjemnejším životným skúsenostiam, vďaka "Friday I´m In Love" a "Doing The Unstuck", ako album z roku 1990, "Disintegration", aj napriek osviežujúcim skladbám "Love Song" a "Lullaby". Smith to komentuje slovami: "Wild Mood Swings je ťažké definovať, ale možno práve preto je viac prístupný".
Sám sa spolu so Steve Lyonom podielal na produkcii albumu a ďalších deväť ľudí mu pomáhalo s finálnou mixážou: "Chcel som niečo v štýle rádiovej hodinky s The Cure: mali by ste kvalitný hodinový zážitok, ale nezanechalo by to vo vás nejaké konkrétne pocity. V určitom zmysle je to trochu odlišné od väčšiny vecí, ktoré sme doteraz urobili - ale nekladie si to otázku, koľko poslucháčov našich predošlých albumov to zaujme".
V súčasnosti Smith vyhlasuje, že žiaden z albumov The Cure nebol tak odvážny ako tento. Hudba by podľa neho mala zabávať alebo vytvárať určité pocity. "Nikdy sme sa nebrali vážne", hovorí, "Toto je náš veľký opus".

Napriek všetkej bujarosti sú The Cure škatuľkovaní ako majstri melanchólie už od roku založenia kapely, roku 1977, a ich fanúšikovia s výrazom tváre a odevom pripomínajúci smrť ako "vizionári temna". Smith však dodáva, že "gothici" tvoria menšinu ich fanúšikov a denne dostáva poštu od ľudí vo vekovom rozhraní od pubertiakov po štyridsiatnikov. "Je fakt, že sme úspešní až tak, že sme dosiahli bod, kedy sa nám toleruje viac, ako si v podstate zaslúžime".
A naozaj, The Cure predali po celom svete odhadom asi 30 miliónov albumov a svojim výkonom strhli obrovské masy fanúšikov na ich koncertných šnúrach. Smith bude na turné do Vianoc spolu s kapelou, s ktorom nahral "Wild Mood Swings": úradujúcim bassákom Simonom Gallupom a gitaristom Perrym Bamontem, navrátilcom, klávesákom Rogerom O´Donnellom a novým bubeníkom Jasonom Cooperom, ktorý sa do kapely dostal cez inzerát v médiach.
Ako jediný stály člen kapely, si Smith sám vyberá, s kým bude hrať. Každý člen kapely prispieva rovnakým dielom ku komponovaniu piesní, živému vystupovaniu a "reklame". "Nikdy som nechcel mať kapelu, ktorá by sa rozpadla kvôli peniazom. Tie nie sú dôležité. Zarábame viac, ako sme kedy mohli zarábať".

Jediný zo zakladajúcich členov, ktorý mal pocit, že mal dostávať viac ako dostával, bol Lol Tolhurst, ktorý z kapely odišiel v roku 1989. V roku 1994 podal na Smitha žalobu s odôvodnením, že mu prináleží väčšia časť z financií kapely a zároveň právo na vydávanie nahrávok pod značkou The Cure. Smith dosiahol so svojím priateľom z detstva mimosúdne vyrovnanie, ale vec ohľadne značky The Cure zostala nedoriešená. A tak mohol počas niekoľkých mesiacov svet počúvať prekrásne rozprávania o rock´n´rollových excesoch a o tom, kto z dvojice Smith - Tolhurst bol najväčším pijanom. Nakoniec dal súd Smithovi zapravdu a Tolhurts opustil súd so stvrdenkou na viac ako milión libier. "Odpísal sám seba, a upozorňoval som ho na to hneď na začiatku, ako to skončí. Nakoniec, je mi ho ľúto. Bolo to skutočne smutné".
Smith sa neponáhľa udobriť sa s Tolhurstom, ktorého miesto pobytu je stále neznáme. Odvolanie ho stálo viac ako 100 000 libier a v podstate nič nevyhral. "Asi tri mesiace po pojednávaní som ho náhodou stretol a vyzeral rovnako úboho, možno ešte aj horšie".
Očakávalo sa, že Smith okamžite vyrazí na turné s The Cure, aj keď sa nebude chcieť zastaviť na miestach, ktoré by vyžadovali vyššie náklady.
"Dosiahol som bod, keď už netúžim vypadnúť a zabiť sám seba koncertovaním. Chcem si koncerty vychutnať, ako aj cestovanie a tak isto aj spoločnosť, s ktorou som na cestách. Je to len požadovaný stav mysle a tiež stav finančnej slobody a pripúšťam, že aj ochoty to urobiť. Ale je to vec, ktorá sa dá dosiahnuť".

zdroj: Dean Goodman, RockNet.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi