"...vtedy by som mu najradšej totálne rozkopal držku." - 2. časť


Nielen o Rossovi Robinsonovi a prebiehajúcom festivale Curiosa sa porozprával Simon s reportérom magazínu Dallas Music Guide.


Vídate sa aj mimo skupiny, keď práve nenahrávate alebo nekoncertujete?
Teraz už nie tak často, mám rodinu a podobné veci. Robert stále ponocuje dlho do noci, aj keď ja odchádzam späť o jednej, či druhej nadránom, takže sa môžem zobudiť v relatívne normálnom čase a robiť bežné veci. Pretože spolu tak veľa pracujeme, poznám aj mesiace, kedy nadlho vypneme, zbalíme veci a vypadneme, robíme čosi úplne iné, sme s rodinou, s kamošmi a tak.

Teraz máte okolo seba kopec kapiel, ktoré vyrastali na vašej hudbe a sú ňou/vami ovplyvnení. Je to pocta - to ste boli k nim až takí láskaví, že ste ich vzali na vlastné turné?
My si takto nezískavame úctu. Keď tieto skupiny začali vyhlasovať, že sú nami ovplyvnení a dávali nám to najavo, cítili sme sa poctení, pretože tieto skupiny sa nám páčia. Prísahám s rukou na srdci, že na tomto turné je úžasná atmosféra. Osobne som bol dosť ohromený, čo sa týka pozvania toľkých skupín naraz, dať ich dokopy a venovať sa ešte aj "B" pódiu, pretože mohli vzniknúť záchvaty zlosti a podobne. Ale sme spolu každý večer, každá zo skupín len odohrá svoj set a všetko beží bez zbytočných komentárov. Vládne tu dokonalé sociálne cítenie a máme z toho ohromnú radosť. Pripomína mi to putovný cirkus, kde sa ľudia stretnú, spoznajú jeden druhého a tak.

Zvlaštnosťou tohoto turné je fakt, že hráte relatívne krátke sety, v porovnaní s minulosťou, kedy ste zvykli na pódiu hrať aj tri hodiny.
Hej, to je ďalšia zvláštna vec, pretože sa to zdá krátke nám. Z pódia sme zvykli odchádzať absolútne zničení, ale teraz z pódia odídeme a sme schopní hneď zasa naň vybehnúť. Ale aj tak, stále hráme dve hodiny. A stále je to viac, ako zvykne hrať väčšina skupín, a je to skvelý pocit. Osobne preferujem odchod z pódia so zvláštnym pocitom, že publikum chce viac a my im viac chceme dať. Je lepšie veci nemeniť, nepokúšať... takže publikum ostáva nažhavené, dožaduje sa viac, chce aby sme ešte hrali, čo je úplne skvelá vec, pretože sa tým tešíte na ďalší koncert. Turné, ktoré sme doteraz robili, tri týždne 3 a pol hodinových setov, nás totálne psychicky ničili, takže pomyslenie na ďalšie vystúpenie... je to super, keď to urobíte raz, ale počas dňa si pomyslíte, "Bože, už mám ísť do toho zasa", ale teraz každý z nás premýšla o koncerte, a to nás pekne nažhaví. Takže sa musíme sústrediť na tie dve hodiny každý deň, aj keď neradi cestujeme a sme mimo domova, tie dve hodiny sú najdôležitejšou časťou dňa, všetko ostatné je nepodstatné.

Máte vôbec šancu pozrieť si ostatné skupiny, ktoré sú s vami na turné? Je z nich nejaká konkrétna, na ktorú sa zvlášť tešíte?
Áno, ale to sa neustále mení. Keď sledujete jednu skupinu, pomyslíte si, "Uff, títo sú vážne dobrí", ale potom si pozriete inú skupinu... je to ako keď cestujete v aute so svojou zbierkou CD. Je to ako keď si pustíte cd a pomyslíte si, "Toto je tá najlepšia vec, akú som kedy počul," a potom vymeníte disk a poviete si, "Nie, mýlil som sa, toto je najlepšia vec, akú som kedy počul." Každá zo skupín má inú stránku, ktorou vám "udrie na strunu". Je to zábava, sú s nami Mogwai, a majú stále väčší a väčší ohlas, pohrávali sa so svojími pedálovými efektami, a potom tu máme zasa také "out-rock-ové" záležitosti ako Melissa Auf Der Maur a podobne.

To ste všetky tie skupiny vyberali vy (ako skupina)?
Áno, my.

V poslednej dobe sú vaše turné skôr sporadické, ale budete po tomto turné uvažovať o ďalšej "Curiose"?
Na takéto čosi je ešte priskoro. Nikdy totiž neviete, ako dlho vlastne turné bude trvať, prípadne, ako dlho tu The Cure vlastne ešte budú. Keď sme v minulosti vyhlásili, "Toto je naše posledné turné", alebo "Toto je náš posledný album", v podstate sme to mysleli úplne vážne. Raz príde čas, keď The Cure navždy prestanú existovať. Pauzy medzi vecami, ktoré vydávame sú čoraz dlhšie. Nie preto, že by sme boli menej produktívny, ale nahrávací proces sa jednoducho predlžuje, a takisto aj čas od nahratia dema po vydanie nahrávky. A takisto sa predlžuje aj prestoj, ktorý vypĺňame normálnym životom a rodinou.

Zvyknete o tom aj medzi sebou niekedy hovoriť a poviete si niečo v štýle "No, ak to už viac neurobíme..."?
Keď nastupujeme na pódiu - teraz to vyznie ako klišé - Robert vždy povie, "Toto je naposledy, čo ideme hrať tak a tak,", napríklad, "Toto je naposledy, čo hráme vo Washingtone" alebo "Toto je naposledy, čo hráme v Clevelande".

Ako zostavujete playlist z tak obrovského katalógu - meníte ho veľmi často?
To je jedna z tých veci... predtým, ako sme odštartovali koncerty v Amerike, sme koncertovali po festivaloch v Európe. Začali sme mať so setlistom problémy, s Robertom som viedol čulé rozhovory o tom, ako by mal setlist vyzerať, keďže sme sa snažili medzi nové skladby natískať aj staršie. Zastával som názor, že ľudia sa prišli na festival baviť, nechcú nič "razantné", a my sme práve odohrali kopec takých setov a tak som povedal, "Nefunguje to." Ale očividne na tomto fungujú koncerty The Cure, na svetle a tieňoch. Tak sme sa snažili nájsť rovnováhu medzi dostatočným počtom nových skladieb, popových prvkov, hoci si mnoho ľudí povie, "Nemám tieto popové veci rád,", ale ja verím, že množstvu ľudí sa to páči, a tak to musím urobiť čo najlepšie. Je to zábava hrať takéto veci, na pódiu je cítiť viac energie. Zostavovať setlist je jedna z najťažších vecí, ktorí robíme počas dňa, odhadnúť jednoducho ten správny. Skončíme tak, že vypustíme jednu skladbu, ktorá neladí s tým predošlými, prípadne s tou nasledujúcou, a tým sa nám automaticky celý setlist rozbije.

Sú skladby, pred ktorými vždy uprednostníte nejaké lepšie?
Žiaden song nie je nikdy nahradený lepším. Už niekoľkokrát sme zahrali "Lovecats", ktorú k smrti nenávidím. Ale pri hraní to bola celkom dobrá zábava.

A sú nejaké skladby, na ktoré sa zvlášť tešíte?
Vždy sa teším na hranie "From the Edge of the Deep Green Sea", takisto aj na "One Hundred Years", a stále rád hrám "Inbetween Days". Myslím si, že je to vydarená popová pieseň.

Ak by The Cure po tomto turné skončili, robili by ste stále hudbu alebo by ste zakotvili v rodinnom živote?
Ja hrám vždy... keď The Cure nerobia nič, hrám stále. Je to jedna z tých vecí, v ktorých sa cítite skvele ako v kabáte, ktorý vám padne ako uliaty... keď proste pozeráte telku, alebo hráte na gitare, hlavou sa vám preháňa kopec melódií a podobné veci. Ja to robím stále.

autor: Paul Salfen
zdroj: Dallas Music Guide - 09/08/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi