"...vtedy by som mu najradšej totálne rozkopal držku." - 1.časť


Nielen o Rossovi Robinsonovi a prebiehajúcom festivale Curiosa sa porozprával Simon s reportérom magazínu Dallas Music Guide.


Ako prebieha turné?
Zatiaľ je to všetko v poriadku - zdá sa mi, že čím je človek starší, tým sa mu zdá, že je dlhšie mimo domova a hoci bývame v úžasných hoteloch, kde nám je všetko k dispozícií, chýba vám tá domáca pohoda, ten pocit istoty, ktorí vám dáva okolie, na ktoré ste zvyknutí a podobné veci. Koncerty sú úžasné - vkladáme do nich zo seba všetko, skupiny, ktoré sú s nami, nás dokážu pekne naštartovať, má to všetko skvelú atmosféru. Koncerty teda idú skvele a publikum je tiež fantastické.

Nový album má takú zvláštne temnú náladu, dáva to taký divný pocit, akoby skupina čosi definitíne ukončila - vnímate to podobne?
Keď sme album nahrávali, nepozerali sme sa naň v štýle, 'Teraz to musíme nahrať takto'. S jeho nahrávaním sa začalo už pred pár rokmi, keď sme nahrali demá, pripravili sme demá kvantu piesní, dalo by sa povedať, že ich bolo asi šesťdesiat. Tam sa to všetko začalo vyvíjať. Kým sme začali so skutočným nahrávaním, dokončili sme asi dvadsať skladieb s vokálmi. Zložili sme hudbu k obrovskému množstvu skladieb, vždy to tak robíme. Z nich Robert vždy vyberie jednu, ku ktorej chce pripraviť text a venuje sa len tej jedinej skladbe. Keď k nej dokončíme hudbu, tak sa Robert rozhodne pre inú, ale súbežne s tým stále píše texty. Bolo to po prvýkrát, kedy sme boli s Robertom v štúdiu pri nahrávaní vokálov. Tracklist albumu sme tentoraz nerobili spoločne, rozhodli o ňom Robert s Rossom, takže nie všetci sme s ním súhlasili. Osobne si myslím, že boli pripravené aj lepšie skladby, tie osobnejšie sme mohli vypustiť. Ale to je subjektívna záležitosť. Všetky sa nakoniec aj tak niekde objavia, na b-stranách a podobne. Máme skladbu, ktorú sme poznali iba pod označením "Song 5", ktorá vlastne aj naďalej zostáva s týmto názvom, a ktorá je skutočne, skutočne prenádherná a myslím, že ide o jeden z Robertových najvydarenejších textov. Má vydarenú melódiu, ktorá trošku naháňa strach. Je veľmi krátka, ale naozaj sa mi veľmi páči.

Spomenuli ste, že to bolo po prvýkrát, keď ste boli s Robertom vo chvíli, keď nahrával vokály - z jeho pohľadu, išlo o akúsi odvahu alebo osobné rozhodnutie?
Bola to len jeho osobná voľba. Vždy sme to tak brali. Vždy všetko prebiehalo tak, že sme sa proste spoločne pustili do práce a pracovali dovtedy, pokiaľ sme nemali základnú stavbu skladby, ktorú sme spracovali a na ňu "nabaľovali" ďalšie veci. Pohrávali sme sa s každým detailom, v tej chvíli bolo predčasné nazývať to skladbou. Potom to Robert celé zobral niekam preč, celý čas písal texty, tie potom priraďoval k vhodným kúskom hudby, čo bolo v minulosti preňho veľmi traumatické. Viem, že to zbožnoval vo chvíli, keď všetko dokončoval, ale počas procesu komponovania to všetko absolútne nenávidel. Všetkým sa nám zdalo komponovanie jednoduché. Kedysi dávno sme mu chceli s písaním textov pomôcť, ale napokon sme to vzdali, pretože preňho je to veľmi osobná záležitosť. Už dlho sme k jeho dverám nepoložili útržky papiera s textami. Literárne sa zvykol uzavrieť na celé týždne, čo je tak trochu hanba, pretože pre nás je hudba jednoduchá záležitosť a sme hudobne veľmi plodní. Inštrumentálny album by sme mohli vydávať aj každé dva mesiace. Ale s týmto prístupom bol proces nahrávania trošku odlišný, chceli sme skúsiť iný prístup, takže to preňho tentoraz nebolo až také traumatické.

Objavili sa správy, podľa ktorých ste vy osobne neboli príliš spokojný s Rossom, či jeho prístupom k práci, je to tak?
Robert spokojný bol, ja nie. Osobne Rossa nemám rád. Príde mi úplne všedný typ. Som dosť starý na to, aby som veľmi rýchlo zistil, či sa niekto len hrá na extravagantnú osobnosť alebo je takou v skutočnosti, a on to len hrá. Stretol som veľa úprimných a čestných ľudí, ale nemyslím si, že Ross bol jedným z nich. Mal som pocit, že sa pokúsal robiť veci tak, aby si o ňom všetci mysleli, že je excentrický, kdežto skutoční excentristi sa nesnažia urobiť zo seba osobnosť. Robil podľa mňa úplne zbytočné veci. Napríklad povedal, 'No, skúsim z toho čosi dostať, aby to znelo ako...' a schmatol moju bassu, na čo som povedal, 'Hej, čo to do pekla robíš?', a on na to, 'Skúšam z toho dostať niečo, aby to znelo ako tvoja bassa,' a ja na to 'Ja viem, ako to zahrať.' Je mnoho možností, ako taký zvuk vytvoriť, tak prečo sa na to nespýta osoby, ktorá vlastne hrá?

Muselo to byť pekne frustrujúce, ste predsa v skupine už dosť dlho na to, aby ste vedeli, čo máte ako robiť.
Je to trošku zvláštne. Počas tohto turné som sa zhováral so zopár ľudmi, ktorí sa poznajú s kapelami, s ktorými Ross pracoval. V každej z tých skupín sa totiž nájdu členovia, ktorým sa práca s Rossom nepáčila. Niektorým teda áno, niektorým nie. Ja som, na rozdiel od ostatných členov skupiny, trochu prchkejšej povahy. Ross veľmi rád otváral debaty a diskusie; to ja by som mu vtedy najradšej totálne rozkopal držku.

Takže sa dá s istotou povedať, že ďalší album sa s Rossom už nahrávať nebude, je to tak?
Nie, myslím, že sa pravdepodobne bude. Robert našiel v ich spoločnej práci množstvo inšpirácie. Nakoniec, keďže Robert je spevák, nemá toto nič spoločné s jeho pozíciou lídra skupiny, ale v konečnom dôsledku je to práve atmosféra v štúdiu, ktorá vytvára prostredie pre Robertov spev. Myslím, že to je omnoho dôležitejšie ako to, že ja mám s niekým problém. Ak budeme znova pracovať s Rossom, budem robiť len to, čo som robil doteraz. Ak sa mi bude chcieť vypadnúť zo štúdia, tak jednoducho vypadnem a do niečoho si udriem. Vždy som sa v kľude prešiel do vedľajšieho štúdia a riadne si zabúchal od zlosti na stenu. Je to ako keď kričíte na oblohu, je to v pohode.

Nemalo toto napätie nejaký vplyv na váš vzťah s Robertom?
Nie, pretože to je trošku zvláštne... jeden druhého poznáme už pekne dlho. Myslím, že Robert trošku mystifikuje dôvod, prečo Rossa neznášam, na druhej strane zasa ja mätiem ľudí vyhláseniami, prečo má Robert Rossa rád. Ale keďže sa poznáme veľmi dlho, vieme akceptovať názory toho druhého a nemáme potrebu jeden druhého pokúšať a hádať sa. Nehovoríme si, "Ja mám pravdu a ty hovoríš blbosť", rešpektujeme názory toho druhého.

Na rozdiel od vás dvoch, sa ostatní členovia skupiny neustále menili. Myslíte, že to bude pokračovať aj naďalej?
No, asi nie, nie, pretože Roger, náš klávesák, odišiel po "Disintegration" a pred desiatimi rokmi sa k nám zasa vrátil, Perry je s nami od albumu "Wish" a Jason je u nás už tiež desať rokov. Takže keď sa nad tým zamyslíte, je to dlhšie, ako dokáže prežiť väčšina skupín. Musím povedať, že už sme dlho nikoho v skupine nevítali... (smiech). Síce sa zdá, že každú chvíľu máme v skupine niehoko nového, pre nás sú všetci už starými členmi skupiny. Ako som povedal, Perry je s nami už desať... nie, dvadsať rokov, čo je už pekne dlho. Potom vám musí byť jasné, že ja som s Robertom už 25 rokov, obzriete sa späť a vidíte o čom to všetko je - dvadsať rokov je dosť dlhá doba na to, aby ste mohli urobiť čokoľvek.

Vy sám ste na krátky čas opustili skupinu, je to tak?
Ja permanentne opúšťam The Cure, každý druhý týždeň. (smiech)

Čo vás vždy donúti k návratu?
Robert. Proste s ním musím pracovať. Nie som v tejto skupine kvôli svojim hudobným schopnostiam, ale kvôli môjmu priateľstvu s Robertom, a aj keď sa nie vždy pozeráme jedne druhému do očí, je to akýsi veľmi zdravý druh priateľstva.

autor: Paul Salfen
zdroj: Dallas Music Guide - 09/08/2004

>>2.časť



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi