"Rozplač ma!" - 2. časť


Rozsiahly rozhovor o novom albume, dospelosti, starnutí a veciach podobných, ktorý Robert poskytol magazínu SPIN.


BloodFlowers znie ako dokonalá labutia pieseň.
Takou aj bola.

Takže si ten album urobil s vedomím, že uzatvára pomyslenú trilógiu? Úprimne, ak by som nestretol Rossa, nový album by som už nenahral.

Keď som sa niekde dočítal, že chystáte nový album, zostal som prekvapený. Som vašim fanúšikom už 20 rokov - je to úžasné. Pozri, tá myšlienka, že urobíme ďalší album sa mohla pochopiť v štýle, "Och, zasa dosiahli určitú úroveň poznania, tak to hodia na nový album." Dúfam, že sa to takto v ľuďoch nezakorení, pretože si naozaj myslím, že ide o najlepšiu vec, akú sme kedy urobili. Ak by som nestretol Rossa, nebol by žiaden album. Ak by som nestretol tak zanieteného človeka, akým on je, nechal by som už všetko plávať. Bloodflowers bol pre mňa skvelým spôsobom ukončenia všetkého.

Mám v živej pamäti, ako som sedel v mojej spálni, v byte na Bleeker Street, počúval Bloodflowers a hovoril si: "No, tak toto je ako koniec. Toto je posledný album The Cure, ktorý budem počuť." Nemáš pocit, že objavenie sa Rossa na obzore, bolo určitým šťastím?
Prečítal som si s ním rozhovor v nejakom časopise. Rozprávala o najlepších gitarových zvukoch, a medzi ostatnými spomenul aj mňa. Pomyslel som si, že je to zvláštne.

A ktorú skladbu spomenul?
Myslím, že "A Forest". Začal som pátrať, kým je a čo má za sebou. Vlastním prvý album Korn, nepočul som ho celé roky, tak som ho vložil do mojej hi-fi súpravy. A keď som si pozrel, kto ten album produkoval, pomyslel som si: "To je fakt divné, že sa mu páčime, pretože sa nezdá, že by precoval s hudbou, akú robíme my." Potom, čo som začal po ňom pátrať, som si kúpil album Vex Red, bez toho, aby som vedel, že v tom má prsty. Keď som zistil, že to produkoval, vyhľadal som ho. Jeho nadšenie pre Cure ma nainfikovalo myšlienkou nahrať album. Spýtal som sa ho, či by nechcel urobiť so mnou sólový album, a jeho odpoveď znela, "Nie."

Čo myslíš, čo je na tvojej osobe také fascinujúce, čo takýchto ľudí drží pri tebe? Mám na mysli fakt, že hoci starneme, je prekvapujúce, že vyzeráš stále tak, ako si ťa ľudia pamätajú.
Ver mi, neskutočne rád by som si zasa vyholil hlavu, ale čo by na to povedala moja žena?

Keď si to urobil, bol z toho pekný škandál, pamätáš?
Pre album Wish som sa ostrihal tri krát. Ale to bolo pred 12 rokmi.

Hej, každý vtedy v rádiu hovoril, "Robert Smith sa ostrihal!"
V podstate som sa vôbec nezmenil. Ja osobne pokladám názory o dospievaní za úplnú blbosť, pretože som bol ako 13-ročný viac dospelejší ako som teraz. Mal som ambície a najlepší nápad na svete, a som si istý, že to tak má každý 13-ročný teenager. Snažil som si ten pochabý život zachovať. Len tak som mohol dokázať urobiť to, čo som dokázal. Myslím, že dospelosť je totálne príšerná vec, teda ak človek vyrastie do typu človeka ako som ja a tak, ako sa to stalo mne. Teraz je zo mňa citovo najvyzrelejšia osoba, akú poznám. Som už celé roky ženatý s tou istou osobou.

Máš teda pre nás nejakú radu v tomto smere?
Tešiť sa z každého nového rána? Síce je už poludnie, ale to prichádza s mojou prácou. Je to proste jednoduché, milujem všetko to, čo robím. Ak by som mohol mať znova 13, nerobil by som si veľa starostí, pretože o pár rokov by som aj tak hral, skladal piesne, možno by som bol trochu iný, pretože by som asi nebol až tak zúfalý. Premýšľal by som v štýle, "Čo do pekla budem robiť, keď dospejem?" Pre mňa osobne, dospelí ľudia často nariekajú, robia si z problémov vrásky na čele a tešia sa na každý víkend. Ja sa väčšinou na víkendy vôbec neteším. Keď sme v štúdiu, vôbec nevnímam, či je pondelok alebo sobota.

Takže sa na 45 vôbec necítiš?
Niekedy sa cítim na 145.

Ale na druhej stane sa niekedy cítiš na 15, mám pravdu?
Smiešne, že sa niekedy cítim fakt staro. Ale vždy som sa tiež cítil mlado; vždy mám bližšie ku generácií mojich neterí a synovcov, pretože mám rád hudbu. V podstate to je tak. Stále milujem hudbu a keď som doma, tak popíjam a počúvam hudbu fakt nahlas, aj keď som si istý, že dospelí to tiež robia, ale oni musia ráno vstávať.

Keď som vedel, že s tebou budem robiť rozhovor, napadlo ma, "stále nosí rúž? Stále si z neho robia srandu kvôli jeho vlasom?"
Raz to prestane, som si istý.

Myslíš? A možno nie, však?
No hej.

Nemáš obavu, že v rock&rolle skončíš ako Phyllis Diller? Teda, tým ťa nepodceňujem ako hudobníka, pretože si úžasný hudobník, ale ruka v ruke s tým kráča čosi ikonické a fyzické.
To ani nie. Bolo by pre mňa falošným veriť alebo tvrdiť, že na to všetko, čo sa za celú moju kariéru odohralo, nemal môj výzor žiaden vplyv. Vždy som zvykol trvdiť, že aky by som bol totálne ryšavý pehavec, môj život by bol zrejme iný. Ale neviem, ako by asi vyzeral. Ak by som taký aj naspieval "Pictures of You" presne tak, ako som naspieval a nahral "Disintegration", neviem, či by niekto, a kto vôbec, počúval album nahratý pehavým ryšavcom.

To nie, veď tá skladba je prekrásna.
Ospravedlňujem sa všetkým pehavým a ryšavým.

Samozrejme, že je tu aj fyzický faktor, kvôli ktorému sa ľudia vzdávajú skvelej hudby.
Jasné, ale ja som nikdy nehral s vedomím, že mám bledú pokožku, čierne vlasy a že nosím make-up. To nie je niečo, bez čoho by som nedokázal napísať skladbu, či hrať na gitare. Myslím, že vždy som si mohol sám zvoliť, ako budem vyzerať, či si oholím hlavu, či nie. Oholil som si hlavu vlastne zo žartu, pretože Tim Pope až príliš využíval siluetu môjho účesu na pozadí našich videí. To len dokazuje, aký som bol vtedy pobláznený, pretože som si vôbec neuvedomoval, že to môže mať dopad aj na iných ľudí, ako len na mňa samého. Chcel som proste vidieť Timovu reakciu, keď ma zbadá. Pribehol som k nemu a spustil, "Ha!". A on mi povedal, "Idiot, teraz ťa bude mať niekto dobrú chuť zmlátiť."

Podľa teba, ktorá je najlepšia pieseň, ktorú si napísal?
Myslím, že "Faith", ktorá pravdopodobne nikdy neopustí miesto, ktoré má v mojom srdci. Ale to si myslím práve teraz.

Tá skladba bol zlomový bod?
Áno, bolo to po prvý krát, kedy som zažil pocit, že som stvoril niečo, čo by mohlo obstáť v skúške času. Podobne ako pri "A Forest". Ale "Just Like Heaven", to je druhá strana mince. Keď sme ju nahrali, hneď som vedel, že sa bude v rádiách hrať aj o 20 rokov.

Je to určitý štandart.
Je to smiešne. Podobný pocit som mal, aj keď sme nahrali "Boys Don´t Cry", považoval som nás za novodobých The Beatles. A ajhľa, aj sme nimi boli.

Ak máš za sebou 13 albumov, 25-30 rokov hudobného materiálu, ako pripravuješ playlist koncertu?
Iba na 90 minútovú šou.

Musí to byť ťažké. Sú skladby, ako napr. "Just Like heaven", ktoré jednoducho nemôžete vynechať.
"Just Like Heaven" hrať budeme. V skupine máme určitú "frakciu", ktorá sa jej nemieni vzdať.

Je niekoľko štandartných skladieb, ktoré si jednoducho nemôžete odpustiť.
Spoluhráči majú pociť, že by sme mohli byť kvôli tomu konfrontovaní, ale som pragmatik. Ide o festivalové publikum.

Hej, bude vás vždy sledovať 6-7 tisícové publikum.
Ľudia sú na festivaloch aj kvôli iným skupinám. Bolo by skvelé prilákať ľudí každou skladbou. Hlavne tými, ktoré do chvíle, kedy ich nimi zavalíte, nikdy nepočuli.

"I Dig You"
Správne. Vieš, že ju do setu nezaraďujeme. Ľudia ju prehliadli. Setlist môže dnes zostavovať len niekto skutočne "zasvätený", a momentálne niet nikoho, kto by taký set zostavil, okrem mňa. V nedeľu definitívne zahráme "One Hudred Years", a je mi jedno, čo na to ostatní v skupine povedia. Budem ju spievať, aj keby ju chalani nechceli hrať.

Keď práve nepíšeš skladby, alebo nie si zapletený do nahrávania albumu, ako si spojený s hudbou? Sleduješ vôbec súčasnú hudobnú scénu?
Nemám inú možnosť. Strašne rád trávim čas s mojími synovcami a neterami, je ich dohromady 25, takže keď šoférujem na našich spoločných výletoch, tak som proste nútený počúvať všetku tú príšernú produkciu.

A niečo z toho sa ti aj pozdáva?
Raz som dostal odkaz, že Blink 182 sa chú som mnou porozprávať o mojej účasti na ich albume. Prišiel som za mojimi mladými synovcami a neterami a spýtal sa ich, "Čo by ste povedali na to, keby som spieval s Blink 182?" A oni na to, "To by bolo fakt coolové!" Tak som si od nich požičal nejaké albumy, začal ich počúvať, a zistil som, že niektoré ich skladby sú fakt skvelé.

Nikdy som nepočul ich albumy.
Myslím, že niektoré sú pekne od veci, zopár ich skladieb sú absolútne blbosti. Neviem ti vysvetliť, v akom kontexte som tie albumy počúval, pretože to bolo až príliš osobné. Bola to ako rodinná tragédia - bola pokope celá rodina a zavládla tam uvoľnená atmosféra, jedna z mojich neterí zrazu pustila nejaký album od Blink, a všetko sa zmenilo ako mávnutím čarovným prútikom. Tak som sa do toho započúval, pretože som bol pekne mrzutý a pomyslel som si, "Sú celkom dobrí". Mogwai boli za posledných 5 rokov jedinou kapelou, ktorá ma vážne dostala, a kúpil som si všetko, čo dovtedy vydali, aj bootlegy, som nim posadnutý. Sú jednou z najlepších skupín, ktoré som za svoj život počul, a ani sa mi tomu nechce veriť, pretože doteraz nemali žiaden hitový singel. Dúfam, že toto leto sa ľuďom viac priblížia.

Ako skončia The Cure?
Myslím si, že prirodzene. Stane sa to rovnako prirodzeným spôsobom, ako všetko, čo sme doteraz urobili.

Infarktom na pódiu?
Asi. Myslím, že by bolo bolestíve nasilu pretláčať naše albumy. Bolo by to absolútne pokrytecké, a nepoznám žiadneho umelca, ktorý by tak konal, teda pokiaľ nezomrel predčasne.

Bowie to asi bude robiť do svojej 100-vky. Bude ako ten chlapík vo filme "Hlad"
Nemienim sa stať pompéznym, ani byť súčasťou skupiny, ktorá chce ašpirovať na album roka. Bowie proste dosiahol určité postavenie, kde veľmi nezáleží na tom, s čím zasa vyrukuje, rok čo rok. Dúfaš, že urobí čosi fakt výborné, a keď sa tak nestane, pomyslíš si niečo v zmysle, "No, tak možno nabudúce to bude už "ono"". Jednoducho dosiahol ten ustálený stav, kedy si môže dovoliť hocičo, čo si myslím, že je dosť férové. Bowieho archív (back catalogue) do roku 1981 pokladám za ten najlepší v histórií popu.

Ale to je dosť jednotvárne.
To áno, síce potom vydal niekoľko vydarených nahrávok, ale nech by si vydal akékoľvek množstvo nahrávok, tak medzi nimi bude skvelých a vydarených skutočne len zopár. Vôbec som sa po Bloodflowers nehnal do ďalšieho albumu len preto, aby som si udržal meno a status. To je absolútny nezmysel. Chcem vždy urobiť nahrávku, ktorá niečo znamená. Moje pocity v skupine plne korešpondujú so životom, aký vediem. No, a samozrejme poľavujem, je to úplne prirodzené. Nie som na tom rovnako, ako keď sme nahrali Kiss Me... album. Ego, ktoré ma prehovorilo k nahrávaniu albumu je trošku nekompatibilné s mojími myšlienkovými pochodmi, čo je vlastne podstatou tejto nahrávky - potreba povedať ľudom, kým vlastne nie som. A je to trochu divné na pochopenie.

Prečo?
No, som s albumom spokojnenší, ako ktorýmkoľvek predtým. Chcem toho menej, ako som zvykol chcieť predtým. Samozrejme, stále je pre mňa najdôležitejšie nahrať album, ktorý by textovo zodpovedal skutočnosti. Som si vedomí následkov týchto paradoxov. Keď sme nahrávali tento album, nežili sme pre nič iné. Nebol som doma dva mesiace, a počas nich som nebol s nikým z mojich známych, rodinných priateľov, či rodičov. Ross na to pristúpil tiež. Takto isto to bolo aj pri nahrávaní 17 seconds, Faith, či Pornography. Celý album sme nahrávali naraz, ale medzi týmto albumom a Bloodflowers bola a je 4 ročná priepasť. Ak by som vydával album každý rok, bol by zo mňa pekný idiot, pretože to by som nemohol robiť už nič iné. Ľudia hovoria, že "všetko, čo potrebujú je moje umenie", ale to je nemožné, odkiaľ by som mal brať inšpiráciu? Komu by si hral, keby si nikoho nestretal? Musíš sa predsa vyvíjať a žiť skutočný život.

Čo teda porábaš, keď "žiješ"? Zapisuješ si svoje postrehy z bežných dní?
To som mohol možno v mladosti. Teraz mám najradšej, keď nenapíšem ani čiarku aj celý mesiac. Celý čas komponujem hudbu, ale nepíšem texty. Teraz radšej čítam, ako píšem. Píšem vlastne len vtedy, keď ma opantá túžba čosi "povedať". Potom si pomyslím. "Ó nie, nie nie, už je to tu zasa". Tak to bolo aj s touto nahrávkou. Čítal som knihu o identite a ako som ju dočítal, pomyslel som si, "Nemám poňatia o tom, kto vlastne som". Samozrejme, toto zažíva každý. Myslel som si to aj predtým, ale toto bolo, ako keby sa mi niekto dostal do hlavy a povedal, "Zastav sa na chvíľu a premýšľaj - ty nemáš ani poňatia, kto vlastne si!" Zapísal som si to s pomyslením, "Urobím na to skladbu a znova začnem hrať s kapelou", a tým začalo nahrávanie. Samotná nahrávka až tak nehovorí o tom, prečo som ju urobil. Som si istý, že aj ty sa pýtaš sám seba, čo vlastne robíš, čo by si rád robil, čo by si chcel dosiahnuť, čo by ťa uspokojilo. To robí každý. Premietneš si to s možnosťami, ktoré máš, do reality a povieš, "Toto by som radšej ako tamto", a zároveň si pomyslíš, "Hmm, a prečo by som to chcel radšej?".

Budeš pokračovať v nahrávaní?
To záleží od toho, ako dopadne tento album, ďalší by mohol vyjsť možno v roku 2011. A to už určite nebudem oblečený v čiernom a nebudem mať na perách rúž. To ti môžem garantovať.

Fakt?
Áno.

Podľa mňa budeš.
Viem, že nie. Možno budem v čiernom, ale...

Bowiemu na veku nezáleží
Bowie je v tomto úžasný, každý z jeho generácie sa mu chcel vyrovnať, keď začínal. Keď som ho naposledy stretol, povedal mi, že do svojho umenia nikdy nič neinvestoval, a je tomu tak naďalej. Myslím, že ide o generačnú záležitosť. Čosi dokázal, a ty ako zákazník do toho investuješ. Bez poslucháčov (konzumentov) by to nemalo význam.

Je teraz niečo ako Warholian(?)
A ja sa na to pozerám uplne inak. Ja kým vypustím čosi medzi ľudí, musím vedieť, aký to má význam, o čom to je. V tomto sme absolútne rozdielni. Ale myslím si, že spôsob kreativity, ktorému ty hovoríš umenie, je omnoho ľahší.

zdroj: SPIN magazine, 07/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi