"Rozplač ma!" - 1. časť


Rozsiahly rozhovor o novom albume, dospelosti, starnutí a veciach podobných, ktorý Robert poskytol magazínu SPIN.


Robert: Rozhodnutie pomenovať album "the cure" pokladám za správne, pretože je to náš najlepší počin, aký sme kedy urobili.

To je po prvý raz, čo máte rovnomenný album, však? Po 13-tich albumoch
Včera som sa rozhodol, že ho pomenujem "the cure". Ľudia ma za to asi zožerú.

No, ale pomenovanie albumu podľa skupiny má dlhú tradíciu
To je fakt, urobil to snáď už každý.

Myslím, že je zábavné, že si sa pre to rozhodol až v tomto bode vaše kariéry.
Áno, s 13-tym albumom. Predtým, ako sme začali, som viedol o tomto albume dlhé rozhovory s producentom Rossom Robinsonom. Sníval sen, že 25 rokov našej kariéry vyvrcholí týmto albumom. Zakaždým som sa snažil prísť s názvom a napísať ho na stenu v štúdiu, ktorý by vystihoval to, čo práve robíme. Snažili sme sa vytiahnuť akúsi esenciu z toho všetkého, čo ako kapela práve robíme. A dnes som si z Rossa robil celý deň srandu, pretože som mu povedal, že ak sa rozhodneme pomenovať album "the cure", spôsobí nám to problémy s naším postojom, ak by sme sa rozhodli nahrať ďalší album. Ako ho potom pomenujeme?

The Cure II.
Skvelé, vážne! Teraz už chápem skupiny, ktoré pomenúvajú album podľa seba, ľudia, ktorí začujú ich názov proste zájdu do obchodu a vypýtajú si bez problémov ich album.

Ako napr. "Pretenders" od The Pretenders
Áno, takže si ich ľudia kúpia. Alebo podľa mňa, skupiny dosiahnu bodu, kedy už toho majú dosť (kedy pomenovávajú svoje albumy eponymicky). Blink to tak urobili. Ich aktuálny album sa volá jednoducho Blink - 182.

Hej, potom čo už raz album po sebe nazvali.
Čo myslím, že bol pre nich predčasný krok.

Predpokladalo sa, že sa bude volať "Use Your Erection".
Áno, čítal som o tom. Keď sme dokončili "Pornography", mal som pocit, že by sa mal ten album volať "The Cure", pretože som presne vedel, že "toto sme my". Ale výhodou plynúceho času je, že sme vyrástli. Dobili sme Ameriku, a tu je generácia ľudí, ktorí s nami vyrastali.


O panictvo som prišiel pri albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Takže by som sa vám chcel poďakovať.
Podobných príbehov som počul mnoho. Je to zvláštne, pretože The Cure tu boli vždy. Pred vyše rokom sme urobili "trilogy" záležitosť, počas jedného večera sme odohrali naživo tri albumy: Pornography, Disintegration a Bloodflowers. Vnímal som to ako oslavu pocitov, ktoré som prezentoval za prvých 25 rokov našej existencie. S týmto albumom absolútne zatvárame dvere za minulosťou. Chcel som do tohoto projektu ísť s myšlienkou, že urobíme čosi absolútne odlišné. Ale nakoniec z toho vzišlo čosi, čo znie omnoho viac cureovsky, ako čokoľvek, čo sme urobili predtým, takže akosi prirodzene som prišiel k názvu "the cure". Ak by sa ma niekto pred rokom spýtal, o čom sú The Cure, asi by som povedal, že o Trilogy, o Trilogy DVD, pretože si myslím, že tou línou sme všetko ukončili (dosiahli určitý vrchol).

Lenže tá udalosť opomenula také veľké medzníky, ako napr. popové záležitosti, "The Love Cats", či...
Nikdy som neinklinoval k popu. Urobil som to v rannej mladosti, pretože som si myslel, že by mi to nejako mohlo pômocť na mojej ceste stať sa umelcom. K tomu som si uvedomil, možno v období, keď sme nahrali Wild Mood Swings a tlač vtedy písala príšerné recenzie, že teraz všetko, čo súviselo s nahrávaním tohto albumu bolo nefalšovane úprimné a srdečné. To všetko predtým mi robilo starosti. "Toto je to, čo chcem naozaj robiť." Prestal som sa zaoberať všetkým tým, čo si ľudia mysleli o našej skupine. A začal som premýšľať inak, "Prečo to všetko po toľkých nahrávkach robím?", a Bloodflowers mi dalo odpoveď, pretože som sa mohol absolútne vykašľať na to, čo si ľudia o tom albume myslia. Fakt, že to bol náš prvý album nominovaný na cenu Grammy ma príjemne pobavil, pretože ten album bol v mojej hlave chápaný ako absolútne nedostupný, určený iba pre našich fanúšikov. Vrátil som sa ním do obdobia Faith a Pornography.

Zdá sa, že rozlišuješ normálne publiku a fanúšikov The Cure a ako vidno, v tichosti tak "filtruješ" aj svoju hudbu.
Myslím, že do našich nahrávok investujú omnoho viac, ako bežný poslucháči. Nikdy som v ničom nebral na ľudí ohľad. Keď sme sa vyšvihli v polovici 80-tych rokov a hrali skladby ako "Just Like Heaven" a "Close To Me", nepremýšľal som v štýle "Toto je kompromis ku všetkému, čo sme doteraz nahrali". Mal som pocit, že to bolo úžasné, že nás zrazu hrajú v rádiu. Ak by som si nemyslel, že tie skladby boli dobré, prečo by sme tie piesne nahrali? Vždy tak uvažujem. "The Love Cats" je jedinou skladbou, s ktorou som šiel proti svojim pravidlám, možno aj preto, aby sa nestala žiadnym miľníkom. A takisto aj predtým s "Boys Don´t Cry". Ale popová stránka skupiny svedčí o jej iných veciach. Moje myšlienky nie sú rozpoltené. Ale z akéhokoľvek dôvodu, fanúšikovia sa čosi od našej skupiny dožadujú. Ja nie som až takým príťažlivým. Chcú nejakú protihodnotu svojich investícií. A tento album, aj keď obsahuje popové skladby, je dobrou investíciou. Nadobudnete pocit, že aj tie popové skladby majú v sebe čosi, čo ste v minulosti u The Cure objaviť nemohli, a za to je zodpovedný Ross, pretože on mi nedovolil iba skladby naspievať. Ak by som čo len jednu odflákol, povedal by: "naw, naw, naw."

Aké je to pracovať s človekom, ktorého identita je spájaná s jeho produkciami z minulosti?
Prvý deň v štúdiu sme začali hrať, nechal nás hrať asi hodinu, možno aj viac, a potom začal vyvádzať ako pomätený.

To ako obrazne začal vyvádzať?
No, hovoril veci ako: "To vážne neviete, kto ste?"

Fakt?
Áno, povedal: "Veď vy ste The Cure, tak čo to do pekla hráte?" A zrazu si všetci v tej miestnosti uvedomili: "Môj bože, čosi na tom pravdy bude," takéto pomyslenie vyvolávalo smiech, a vždy som si na to spomenul, keď sme boli v štúdiu. Alebo, "Toto je to najväčšie publikum, pred akým ste kedy hrali!". A to pritom nikto okrem nás nebol v miestnosti, ale ľudia naokolo nás mohli počuť, čo práve hráme, presne tak, akoby sme hrali na pódiu. Tak to bolo. Skutočne. Takto sme ako skupina nikdy neboli konfrontovaní, pretože som to bol vždy ja, kto im hovoril, "Toto je náš posledný album, tak skúste zo seba čosi dostať." A zrazu okolo nás pobehoval ten chlapík, rozkopával všetko okolo seba, kričiac, "Do prdele, čo to nikto z vás nechápe?!" A zažívať také čosi bolo fakt ohromné.

Ako si na takého výpady reagoval ty?
Ja? Mne sa to páčilo. Pre mňa to bol ako plač od šťastia. A uvedomoval som si to od chvíle, ako sme začali pracovať, pretože som vedel, že takto môžem v tom nahrávacom procese zotrvať a hrať, a Ross sa už postará o všetko ostatné. Jedine on mohol vedieť, či hráme dobre alebo nie. Väčšinu času, čo sme nahrávali strávil s nami v miestnosti. Nechcel sedieť v kontrolnej miestnosti. Na albume tiež pracoval Steve Evitts. S Rossom pracoval na kopec heavy rockových veciach. Dokáže so zvukom neskutočné veci, ale jeho cit preň je už od toho nášho odlišný, hoci tiež vyrastal na The Cure. Toto je fakt na Amerike zvláštne, to sa len tak hocikde stať nemôže. Ľudia vyrastali na The Cure, ale majú radi úplne iný štýl hudby. Na rozdiel od Anglicka, kde ak počúvate The Cure, nemôžete mať radi inú hudbu.

Si gothik.
Hej, s týmto sme boli konfrontovaní. Ross Robinson je známy vďaka Slipknot, Korn, At the Drive-In. Teda neuveriteľne tvrdej muzike. Mám na mysli zvukovo tvrdú hudbu, inak je to najmilší chlapík, akého kedy môžete stretnúť. Stál predo mnou, ja som sedel pred ním a povedal mi, "Rozplač ma". Takto so mnou pracoval, nikdy som nič také nezažil. Ako môžem pretransformovať moju skúsenosť do niečoho, čo by neznelo absolútne sentimentálne? Keď ste ne pódiu, hráte prítomnému publiku, všetko klape... tam spoznáte, prečo robíte všetko to, čo robíte. Dosiahnuť také čosi v štúdiu, to je skutočne umenie. Ani jedna nahrávka, ktorú sme dovtedy urobili, nemá v sebe taký náboj, ako táto.

Takže bol ako jednočlenné publikum
On bol skôr ako dav. Prišiel a dožadoval sa všetkého.

V tom teda tkvie jeho talent?
Povedali sme si, "Toto sme urobili celkom dobre", a on pribehol a začal, "Toto je tá najúbohejšia posratá vec, akú som kedy počul. Čo si o tom myslíte vy?"

On je váš fanúšik?
Áno, chcel z našej hudby čosi dostať, bolo mu jedno, že to vlastne tvorí on sám. Chcel niečo, s čím by odišiel spokojný a bolo by to tým najlepším, čo v živote urobil. A myslím, že to dosiahol s tým najlepším, s čím v živote pracoval. On už je proste taký.

No, ale pred takými 10 rokmi by si také čosi k vám nedovolil nik.
Ale áno, v začiatkoch takýmto štýlom pracoval s nami Mike Hedges. Jeden raz sa rozhodol s nami pracovať znova, a bol dosť hrubý, proste najväčšia osobnosť v štúdiu.

Ale on s vami nevyrastal tak ako Ross.
No to máš pravdu, v tom je veľký rozdiel. Mike bol našim vrstovníkom, a mohol nás posunúť do úplne inej roviny. Mohol nám povedať, "No, viem, čo dokážete." No, ale na to, aby ste zdokonalili aj tú emotívnu stránku, potrebujete vyrastať s nahrávkami ako Kiss Me alebo Disintegration a samozrejme dozrieť aj na ten zvuk.

Si svedkom tej rozsiahlej oddanosti, ktorou sa vám fanúšikovia po celé tie roky zaväzujú. Po všetkých tých albumoch, zmenách štýlu, vývoji kreativity, čo je to "konštantné", čo ľudí drží pri vašej hudbe?
Myslím, že tí ľudia veria, že nepoviem "áno" niečomu, o čom som skutočne presvedčený, že by som tomu mal povedať "nie". Je to jednoduché.

Takže ide o akýsi druh osobnej čestnosti?
Preto som bol zúfalý, keď Hewlett-Packard použili "Pictures Of You" na svoju reklamu. Bol som jednoducho pritlačený k múru a stále mám z toho nepríjemný pocit.

V reklame som počul aj "I Dig You" (Cult Hero)
To nie je moja skladba.

Ale starší fanúšikovia vedia, že ste ju hrali. Niekto ju licencoval a niekomu predal.
S týmto som súhlasil, áno, do prdele, pretože sa stále poznám s Frankom The Postmanom, prevádzkuje garáž, boli to vlastne peniaze určené na výplaty, či čosi podobné. Ale to je o niečom inom. Do projektu Cult Hero som po emocionálnej stránke nič neinvestoval. To som bol ja ako 19-ročný, a neboli to The Cure. "Pictures Of You" je obrovsky silná skladba v palebnej zásobe The Cure. Znamená pre nás veľa.

Celá skladba?
Samozrejme, a znemaná veľa pre mnoho ľudí. Takisto som bol zúfalý, keď bol Hendrix použitý v reklame na predaj áut v UK.

Dnes sa predáva všetko.
Je to príšerné. Keď som tú skladbu licencoval, boli sme bez kontraktu, nemohol som nič ovplyvniť, iba som s Universalom mohol dospieť k dohode použiť skladbu na reklamu, výmenou za vydanie remasteringov všetkých albumov. Inak by to neboli ochotní urobiť.

Aké to je opäť sa ocitnúť v biznise po toľkých rokoch kariéry? Vedel si, že chceš patriť pod Geffen? Tuším si chcel predávať nahrávky len prostredníctvo webu, nie?
Áno, ale na druhej strane je tu obrovské množstvo fanúšikov, ktorí nemajú dostupný širokopásmový Internet. Som jedným z nich. Teda, keď som v Anglicku. Takisto sú na tom fanúšikovia z Južnej Ameriky. Svet sa s tým chvasce, ale stále je veľká časť sveta nepokrytá. Myšlienka vydávať veci iba prostredníctvom Internetu sa zdala byť skvelá, ale zatiaľ nereálna. S tou myšlienkou sme podpísali pred rokom zmluvu s Artist Direct, ale potom sme to celé zavesili na klinec, pretože mali o tom úplne inú predstavu ako my. Podpísali sme zmluvu s Geffen, pretože s nimi podpísal zmluvu aj Ross. Jednoduché, nie? Pozná sa totiž so šéfom Geffenu, s Jordanom Shoreom. V polovici 80-tych rokov sa Jordan prišiel na nás pozrieť, na Kiss Me Tour. Je úžasné, že niekto, kto má takú veľkú moc, je už 17 rokov našim fanúšikom a rozprával sa so mnou o texte ku "Catch". Takéto čosi som prežíval v 80-tych rokoch vo Fiction, bola radosť tam pracovať, s ľuďmi, ktorí sa nevedeli dočkať, s čím prídete nabudúce.

The Cure sú dôležití pre milióny ľudí po celom svete a majú ohromný vplyv už celé roky. Nedávno som robil rozhovor s Interpol. Dokončili svoj nový album, ale trochu zrýchlili, smerujú k popu, akoby prešli od "Wild Mood Swings" k "Let´s Go To Bed". Bassák Carlos mi k tomu povedal: "No, takto to urobil aj The Cure". Už tri dekády ovplyvňujete poslucháčov vašou hudbou. Nenapĺňa ťa to hrdosťou?
Teším ma pomyslenie, že ľudom, či skupinám, sa páči, čo The Cure robia. A počas tých rokov ma ľudia akosi nasledujú. Keď sme na konci 80-tych rokov hrali s ľuďmi ako Pixies, či Dinosaurus Jr., ktorí urobili cover verziu -

Disintegration
Áno, to bolo skvelé. Boli proste fantastickí. Bol som smutný, keď to Pixies zavesili na klinec, pretože boli fakt dobrí. A sledujúc Franka, či J, som mal pocit, "Čosi nás spája." Je to ako keď stretneš rockového skladateľa, máš pocit, že je tam čosi nevypovedané, čo vás spája. Je skvelé, keď aj v iných skupinách sú ľudia, ktorým sa tvoja práca páči. Od nominácie na Grammy sa ku nám Londýn akosi divne správa. A zrazu sme minulý rok získali cenu Q, čomu som nebol schopný uveriť. Pomyslel som si, "Aké bezvýznamné to zasa bude?". Vyznelo to, akoby sa všetci zrazu pridali na stranu víťaza. The Rapture a Interpol začali hlásať, akí sú The Cure skvelí, hoci Q magazín s nami 10 rokov nerobil žiaden rozhovor. Povedal som si, že budem cynickí a poviem tam, "Strčte sa všetci do riti!", alebo tú cenu príjmem a možno to bude ten správny krok. Bola to pravdepodobne prvá ceremónia, na ktorej som sa zúčastnil za poslednú dekádu... Celé to bolo absolútne bizarné, a zrazu mi tam všetci povstaním vzdali hold. Až vtedy som si uvedomil, čo všetko sme so skupinou urobili za posledných 18 mesiacov. Cena, ktorú sme dostali nebola za to, čo všetko sme dokázali. Média si to všimli len vďaka tomu, že kopec kapiel, čo tam bolo, hlásalo, že sa im naša tvorba páči. Dosiahlo to všetko určitú kritickú úroveň. Ale my sme neurobili nič zvláštne.

Ale to nie je o tom, že by The Cure boli nejako menej známi. Vždy ste predsa mali fanúšikov, ktorí by pre vás aj zomreli.
Áno, keď sme v roku 1992 vydali Wish, vyšvihol na na prvé miesta po celom svete. V Amerike sa na prvom mieste dlho neudržal, pretože vtedy vyšiel nový album Janet Jackson. Hrali sme na štadiónoch a obrovských halách, ale vedel som, že to nie je naposledy. Vedel som "že tam patríme".

Bol to váš vrchol?
Nie, myslím, že takých momentov sme za tie roky zažili mnoho. Teda, chcem povedať, že ak by to bol náš vrchol, teraz by som tu nesedel. Pre novú generáciu fanúšikov bol vrcholom Bloodflowers. Dôvod prečo stále pokračujem je stále rovnaký. Stále túžim čosi vytvoriť, čosi jednoduché. Neznášam pomyslenie, že by mi The Cure komplikovali život. Tomu sa náruživo bránim, pretože som svoju mladosť investoval do skupiny.

zdroj: SPIN magazine, 07/2004

>> 2.časť



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi