Muž, ktorý si nechal "poradiť"....


..."mám na háku takúto skurvenú demokraciu" ...aj takéto výroky sprevádzalo prebúdzanie nových síl v Robertovi Smithovi pri nahrávaní albumu Blooflowers.


Ľahko ho rozpoznáme podľa svojsky "upraveného" vtáčieho hniezda, rúžu karmínovej farby, možno presne takej, ku ktorej prirovnáva staro-známu bolesť v jeho rukopisoch, a ktorým si tak notoricky - inštinktívne natiera ústa a podľa zafarbenia hlasu, ktorý núti poniektorých jedincov oškrabávať steny ako divé mačky.

21. apríla 1959 sa na svet hlásil nový jedinec. Nič zvláštne na tom predsa nie je, svet sa tak či tak točí ďalej bez toho, aby sa nad touto vetou v tých časoch niekto zamyslel. Nový človiečik dostáva od rodičov meno Robert a nevýrazné bežné priezvisko Smith mu prischýna bez toho, aby sa ho niekto pýtal.
Od naštartovania skupiny, jednu z hlavných zásad Roberta Smitha prestavovala myšlienka rozpustiť skupinu na prelome milénia, pretože ako sám priznal v početných rozhovoroch, nechce sa dožiť minúty, že ako štyridsať alebo päťdesiatročný bude s gitarou nariekať na pódiu svoje depresie a navyše obťažovať publikum svojim vekom a jemu príslušným výzorom.
Po vydaní výberovky singlov Galore (1997) prehlásil, že The Cure, ako skupina, majú v pláne vydať ešte jeden album a aj to iba kvôli tomu, aby si mohli urobiť poslednú čiarku u nahrávacej spoločnosti a s čistým svedomím môžu do škatuľky zabaliť svoju existenciu na poli hudobného javiska.
Na otázku, čo bude robiť v budúcnosti, vám z fleku vychŕlil odpoveď - hudbu pre filmy podľa vlastnej chute. A na názor tých zvyšných v skupine, ktorým sa podarilo pod hlavičkou The Cure predať takmer tridsať miliónov albumov, a ktorá odmieta "umrieť", akoby ani nebol zvedavý.
Na začiatku roku 2000 The Cure prekvapili nielen prekvapivo silným na emócie pôsobiacim albumom – Bloodflowers - ale predovšetkým tým, že následné leto trávili účinkovaním na festivaloch a nikto by nepovedal, že by mal Robert toho plné zuby. Práve naopak. Po povinnosti urobiť si reklamu na DVDčko, The Cure sa začiatkom júna zašili do štúdia, aby mohli nahrať svoj v poradí dvanásty štúdiový album. "Dal som si povedať." priznáva Smith. "Mal som pocit, že niečo, čo som chcel strašne urobiť, som stále neurobil a tak som začal pracovať na niečom, z čoho vyšlo Bloodflowers. Je na tom niečo zlé, že som to urobil práve vtedy? Keď sa im konečne podarilo obmäkčiť ma a zahrýzli sme sa do práce, vošla do mňa nekonečná chuť pracovať so skupinou. Ako takmer čerstvý štyridsiatnik som mal predsa dôvod začať sa venovať iným veciam. Do týchto vecí si nenechám od nikoho rozprávať. Mnohí ľudia si myslia, že v takomto veku ste už unavený a starý. Okrem toho som mal pocit, že je najvyšší čas vplávať do nových sfér vecí, dať si novú šancu za tou, ktorú ste si dali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena k zmene názoru prišla veľmi rýchlo. Prišiel som na to, že práve toto je práca, ktorá ma aj naďalej baví a možno ma bude baviť ešte viac. Nachádzam v nej ohromné uspokojenie, nielen po hudobnej, ale aj po lyrickej stránke... presne tak ako kedysi.
Často a dosť nevyspytateľne mením názory, niekedy aj v strede myšlienky, ktorú rozoberám. Ak prídem na to, že som sa mýlil, chybu si pripustím a na vec sa pozriem inak. Napríklad, zoberme si situáciu, keď sa zostavovalo Trilogy. Neústupčivo som trval na tom, aby sme tam hodili skladby
If Only tonight we could sleep a The Kiss, z albumu Kiss me, kiss me, kiss me(1987). Dôvod je prostý. Práve tieto dve skladby najlepšie vystihujú našu podstatu. Sú to pätnásť rokov staré nahrávky, ale myslím, že svojim expresívnym vyjadrením vnášajú akýsi priamy kontrast do skupiny. Dokonca ani nie sú zaznačené na pôvodnom zozname skriptu, ale na albume figurujú..."
Bloodflowers prestavoval jasný kľúčový moment k vzkrieseniu skupiny. Čo bolo dôležité, naša hybná sila sa nezmenila a ja som mal možnosť sa zamerať na to, na čom som chcel pracovať. Až kým sme sa neocitli v momente, v ktorom sa skupina stala až príliš demokratickou, rozhodnutia sa odhlasovali ako v parlamente. Možno to malo príčinu v mojej unudenosti. Rýchlo som sa prebral a uvedomil si, že mám na háku takúto skurvenú demokraciu. Rozhodol som sa do rúk prevziať hlavné kormidlo a po čase som zistil, že ma to navigovanie baví.
Silno pochybujem, dokonca odmietam, že ako päťdesiatnik sa vytrepem na pódium alebo do štúdia, aby som stvoril ďalší "liečebný" album. To je ešte menej pravdepodobnejšie."
dodáva Smith.
Zároveň sa priznáva do telefónu, že ak môže poskytovať rozhovor priamo zo svojho domu, má oveľa optimistickejšiu náladu, než by sedel v redakcii. Pokojne si môžete vsugerovať, že Smith je rockovou hviezdou, ktorej sa môžete spýtať čokoľvek. Každá položená otázka prináša prílev živej vody - odpovede, typickej pre Smitha.

Minulý rok (2002) David Bowie prekvapil fanúšikov a verejnosť vzkriesením a oprášením v plnej kompletnosti klasického albumu Low (1977) a s novotinou The Heaten. Robert neváhal a rád sa nechal inšpirovať. Zaumienil si okopírovať ten istý nápad a po debate so skupinou sa chopili zahrať od prvotného začiatku až po samotný koniec skladby z albumov Pornography (1982), Disintegration (1989) a Bloodflowers (2000) počas jedného večera. Stalo sa tak v Berlíne v novembri roku 2003. O dôkaze, na ktorý zvečnili jedinečne vystúpenie hádam škoda písať.
"V tejto novozrodenej zostave" - Robert Smith (gitara/ spev), Simon Gallup (basgitara), Perry Bamonte (gitara/klávesy), Jason Cooper (bicie) a Roger O´Donnel (klávesy) "sme spolu takmer 10 rokov a doteraz sme nedostali normálnu ponuku, aby sme mohli odohrať slušné vystúpenie." hovorí Smith.
"Kryštalizovala sa mi jedinečná príležitosť spáchať niečo také s touto zostavou. Hlboko v mojom cítení som jedným z tých ľudí, ktorý vycítia, že jeden z nás skôr či neskôr dvihne svoje kotvy, opustí skupinu a nič už nebude také, aké to bolo predtým. Kvôli tejto vízii som chcel... ale hlavne kvôli sebe, zachytiť tento moment, nielen pre seba, ale aj pre publikum. Teraz, než by sme potom plakali nad premárnenou príležitosťou. Okrem toho sme sa nutne potrebovali vymámiť od našej bývalej nahrávacej spoločnosti, s ktorou sa naše plány diametrálne krížili. Ako pódiová skupina sme naše "poskakovanie" videli inak. Keď sme už pri tejto téme, nedá mi nespomenúť môj boj počas zostavovania zoznamu nahrávok na album Greatest Hits (2001). V konečnom dôsledku som si vydupal právomoc rozhodovať o nahrávkach, ktoré sa naň dostali. Od realizácie tohto albumu si však umývame ruky. Nebola to naša potreba. Album kričal priam "lacnotou", podľa môjho vkusu, predošlé výberovky Standing on the beach (1986) (obsahuje single Killing an Arab od roku 1979, až po single z Head on the door z roku 1985) a Galore boli o niečom."

Pornography sa do povedomia rockovej histórie zapísal ako jeden z mála prezúfane depkárskych albumov a pozadu náladovosťou nezostáva ani Disintegration a Bloodflowers. Všetky tri kúsky majú spoločný bod nielen vo svojej hudobnej dokonalosti, ale predovšetkým predstavujú skutočný medzník v ich rozmanitej diskografii. Na prvom a poslednom albume sotva budete hľadať singlové nahrávky, nebodaj rádiové hity, hoci Disintegration predstavuje niečo viac než samotnú snahu presvedčiť o svojej dokonalosti tvoriť aj hity. A to pokojne môžeme vypustiť rádiom omieľané skladby ako Lovesong alebo Lullaby. Samotná myšlienka prepojenosti by nevyšla na svetlo sveta a do uvedomenia, ak by Robert nenapísal posledné tri "odhaľujúce" texty na Bloodflowers.
"Položil som pred seba tieto tri albumy a v tej minúte som sa začal pohrávať so slovom trilógia. Vychádzam z teórie, že slovo trilógia nemôžete pochopiť, ak nepoznáte prvú časť. Zákonite nemôžete pochopiť okolnosti na druhej. Ak poznáte druhú časť, bez prvej, tá tretia je vám potom tiež k ničomu. Z fragmentov si myšlienku trilógie neposkladáte.
Tieto albumy fungujú ako tri samostatné hudobné celky, a každý jeden obsahuje špecifické elementy. Keď sme nahrávali Bloodflowers, stále som sa vracal ku koreňom Pornography a Disintegration. Ostatní členovia s napätím čakali, možno aj tušili, že sa budem snažiť stvoriť niečo podobné. Ten, kto má hudobne výborne vyvinutý sluch a pozorne sa započúva do týchto albumov po tom, ako mu x krát prerotovali mechanikou, príde na to aj sám, že obsahujú identické prvky. Napríklad zvuk na Pornography je odlišný od Disintegration, ale oba majú niečo spoločné čo ich spája. Na Bloodflowers sme skúšali zachytiť zvláštnu atmosféru, ktorá bola zachytená v predošlých albumoch. Aspoň pre mňa tieto albumy predstavujú jedálny lístok pocitov a emócií širokého sortimentu, ktorými som prechádzal ako dvadsať, tridsať, a takmer štyridsať ročný."


Ďalší spoločný prvok je zapletený v Smithových emóciách. Všetky tri albumy vznikli v čase najväčších "smiťáckych" kríz. V čase nahrávania Pornography, skupina prechádzala pekelnými ulicami s "obchodmi" samých drog. Nezabudnime ešte na ďalšiu metlu v podobe alkoholového ožranstva, ktoré im bolo, samozrejme až do tých čias neznáme. Výsledkom môže byť jedine vrcholný chaos hľadania identity jedinca nevidiaceho, ako sa má od samej slávy správať. Posledné slová na albume Pornography- "I must fight this sickness find a cure..." boli často interpretované, ako kričanie Smitha o podanie pomocnej ruky.
Nie je tajomstvom, že počas nahrávania "mefistovho albumu" Robert, Simon a Lol svoje rána odštartovali výdatnými raňajkami s menu LSD, do obeda sa v miestnej krčme stihli sťať pod obraz boží a po utíšení halucinácií, niekedy okolo večere usúdili, že je správny čas zavítať do štúdia na niekoľko hodín.
Ani obdobie pred vydaním Disintegration nežiarilo svätosťou. Smith sa znova vrátil k osvedčenému receptu, ako privolať správnu inšpiráciu. Celý spôsob tkvel v "milovaní sa s LDS" a po tom, potopiť sa do vlastného sveta depiek. Nahrávanie sa vlieklo neskutočným regresom a dva mesiace pred vydaním albumu a čakajúceho svetového turné, sa ostatní členovia skupiny zhodli v prospech záchrany turné, že jedna z rozumných alternatív spočíva vo vyhodení Smithovho niekdajšieho spolužiaka a spoluzakladateľa the Cure- u, Lola Tolhursta. Jeho alkoholizmus vyvrcholil do takých dimenzií, že nebol schopný si spomenúť ani na základné akordy pre amatérov. Lola prepustili a turné prinieslo to čo malo - zárobok, a slávu.
Aj v čase písania textov na album Bloodflowers, prechádzal Smith vekovou krízou: "Pravdu povediac, nahrávanie pripomínalo všetko možné, iba nie to, čo malo." Na chvíľu sa zamyslí a porozmýšľa či by bolo rozumné vyťahovať na povrch svetla špinavé problémy, ktorým čelil pred nahrávaním albumu. Ale nakoniec pokračuje:
"Otázka trilógie by bola aktuálna v období medzi vydaním 17 seconds, Faith a Pornography. Situácia bežala týmto stereotypom: nahrali sme album, vyšli na turné, nahrali sme ďalší album, znova vyrazili na turné, nahrali sme tretí album a opäť nás čakalo turné. Bola to neustála cesta od roku 1980 do 1982, Môžem si dovoliť povedať, že je oveľa vierohodnejšie nazvať tieto albumy trilógiou. Napriek tomu si myslím, že Bloodflowers som napísal so zámerom náväznosti na Pornography a Disintegration.
Počas nahrávania vokálov som v štúdiu nechcel mať nikoho. Nebol problém navodiť si tú správnu náladu a rozvíriť spomienky predošlých období... rozhodujúcim momentom bolo prehodnotiť tieto albumy nakoľko naozaj, ale naozaj nemám v úmysle vydať ďalšie namotávajúce dielo, aby po mojej päťdesiatke k trilógii pribudol nový, štvrtý prírastok."


Citácie čerpané z "Chain of flowers" (2003)

za poskytnutý materiál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi