Nová chuť do bitky


Spolupráca s Rossom Robinsonom bola pre Roberta malým zázrakom...


Kým si možno počkáte na zľavy na tento 14 album The Cure, bude sa multiplatinový gothik Robert Smith už tešiť z jeho úspechu a z úplne jasného návratu na scénu. Skupiny ako Interpol, Hot Hot Heat, či Rapture sa na nich neustále odvolávajú - nakoniec Smithov charakteristický hlas sa stále dobre predáva. Rozmazaný rúž, výbuch na hlave a čierne oblečenie o dve veľkosti väčšie už možno neletia, ale temné a provokatívne popové skladby tie áno, čoho dôkazom je turné Curiosa, ktoré hlavnými hviezdami sú The Cure, spolu s Interpol, the Rapture a Mogwai.

Hneď prvé dve sekundy úvodnej "Lost", v ktorých Smith bolestivo, trochu "zdrogovane" zaspieva "Sám seba neviem nájsť", evidentne dokážu fanúšikom skupiny, že nebudú sklamaní. Skupina, ktorá celosvetovo počas 28- ročnej kariéry predala viac ako 27 miliónov nosičov nahrala svoj najlepší album za posledné roky. Skladby ako "Lost", či východnou filozofiou ovplyvnená "Labyrinth", akoby pochádzali priamo z albumu Faith (1981), prípadne vyznejú ako stratené b-strany singla "Killing An Arab" alebo celkom jednoznačne by sa vynímali na nejakej liitovanej EP platne nádejnej newyorkskej štvorice.
Našťastie je gothicko/popová rovnováha spolu s euforickými mometami zachovaná v takých skladbách ako "Before Three", "(I Don´t Know What´s Going) On", ako aj na singly "The End Of The World", ktorý sa masívne, ak nie, tak aspoň váhavo dožaduje popu. Ide o rovnováhu, ktorá poteší fanúšikov skupiny zbožňujúcich depresívne ladené skladby ako "The Hanging Garden", ako aj totálne popové skladby ako "Why Can´t I Be You", či "Lovecats". V záverečnej "Going Nowhere" sa zasa Smith odvoláva na "Hallelujah" Leonarda Cohena a Costellovu "I Want You", a napísal tak svoju absolútne najsmutnejšiu zaľúbenú pieseň. Chris Martin by dal čokoľvek, keby mohol napísať takúto skladbu.

Novoobjavenú vitalitu skupiny má na svedomí personálna výmena za mixážnym pultom. Po prvýkrát spolupracovali so skutočným producentom, nu-metalovou osobnosťou a dlhoročným fanúšikom The Cure, Rossom Robinsonom, ktorý produkoval nahrávky Slipknot, At The Drive-In a Korn, a ktorý je zodpovedný za absolútne odlišnú intimitu tohoto albumu. Príbeh osem týždňového nahrávania v Londýne vyznieva ako niečo medzi skupinovou terapiou a špiritistickými nočnými sedeniami: piesne boli nahrávané naživo, pri svetle sviečok, pri ktorých sedela kapela v kruhu, tvárou tvár k sebe. Mimochodom, ide o prvý "naživo" nahrávaný album od ich debutu "Three Imaginary Boys" z roku 1979.
Ten rozdiel je nepochopiteľný - bolo zložité nahrávať albumy naživo, keď frontman skupiny lietal v LSD, členovia kapely sa menili v pravidelných intervaloch a jednotlivé albumy boli nahrávané pri vôni hubového čaju.

Eponymický album The Cure je teda vzácnosťou, ako aj návratovou zbierkou, ktorá ale nepotrebuje mať reklamu na múroch. Naproti tomu ide o intímne silnú nahrávku, ktorá si žiada pustiť si ju na plné pecky, nech ste aj v posteli, určená pre obe skupiny fanúšikov: pre odvekých fanúšikov, zbožňujícih ich výbuchy pocitov úzkosti z mladosti - niečo podobné objavia v "Us Or Them", ktorou znovuobjavujú svoje punkové korene spolu s Robinsonovým nu-metalovým odkazom vo veršoch ako "I don´t want you anywhere near me / Get your fucking world out of my head" - ako aj pre zelenáčov, ktorí sa vydali po ceste the Rapture.
Album "the cure" je celý o láske, utrpení, objavovaní samého seba a temnej radosti, ktorá k vám prichádza ako spätná väzba, keď o tom všetkom premýšľate. Je to dôkaz, že aj keď nie ste Robertom Smithom, nemusí byť život s rastúcim vekom ľahší.

zdroj: Observer 06/2004
autor: Emma Warren
článok: A new lease of strife
hodnotenie albumu: **** (max. je 5 hviezdičiek)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi