Liek na pubertálne sny


Nie každý sa dokáže vyrovnať s faktom, že to, čo počúval vo svojej puberte, žije ďalej, rovnako ako aj sny, ktoré vtedy sníval. Reportér austrálskeho periodika Sunday Telegraph sa zrejme z týchto snov zobudil.


Bože! Tento sen sa mi už raz sníval. Bol rok 1991, mal som 14 a vlasy prefarbené na čierno. Vonku je 36 stupňov, ale aj tak si na seba dávam čierny pletený sveter a obliekam zamatovo čierne nohavice. Aby mi nebolo až tak horúco, chodím naboso.
Táto vzpomienka nemá žiaden súvis s nejakým sentimentálnym návratom do rokov mojej puberty, ale je dôkazom neustálej nočnej mory, ktorú zažívam, a bude trvať stále, pokiaľ The Cure budú mať chuť nahrávať nové albumy.
Svet pod návalom 4-cd boxu plnom rarít, vrátanie hlavne témy k filmu Judge Dredd, so zatajeným dychom očakával vydanie nového albumu, ktorý svetlo sveta uzrie na konci tohoto mesiaca (06/2004). Hoci stále nebolo jasné, aký názov ponesie, spevák Robert Smith sa rozhodol ho pomenovať jednoducho - "The Cure". Źeby zabudol názov svojej kapely? To nenašiel nič lepšie?

Počúvanie albumov od čias Wish sa dá prirovnať k prebúdzaniu v tele Bruce Willisa vo filme 20 opíc - uväznený v čase, beznádejne rovnaké, stále sa opakujúce udalosti od narodenia až po smrť. Obsahujú všetky typické prvky The Cure, ale predsa len to má chybu, je to stále o tom istom. Na novom albume je 12 príbuzných skladieb o strácaní seba samého, či niekoho iného, 4 preto, že bol nešťastný on, 5 preto, že bola nešťastná ona a tri preto, že sa nevedeli zhodnúť, ktorú značku Henny si kúpiť.

Boli časy, keď The Cure ponúkali skutočnú alternatívu. Pre 14-ročných pubertiakov z predmestia znamenali čosi vzrušujúce, fičúrske a nemorálne, a bolo im to bližšie ako mizerní Duran Duran alebo veci podobné. The Cure boli zašifrovaným svetom, čosi ako knižné fantasy. Boli únikom pred drinou domáckeho života, či bežných nevyhnutností súvisiacich s dospievaním.
S čiernymi vlasmi a napudrovanou tvárou ste sa mohli vzdialiť všednej priemernosti. Skupiny ako Tool, Mogwai a Placebo vystupujú podobným štýlom - ale na rozdiel od The Cure, sú podstatne mladší.

Úprimne, kto si stále kupuje nahrávky týchto chlapíkov? Jedine moji rovesníci a starší. V takom prípade máte dve možnosti, buď zobrať obal z vinylu a stratiť sa v tmavej miestnosti s hi-fi alebo prijať fakt, že ste už starý prdiak a začať počúvať jazz.
Nikdy som si nemyslel, že raz takýto deň príde, ale už sa stalo. Je čas sa rozlučiť s Robertom Smithom a jeho bandou. Sen skončil a ja sa prebúdzam.

zdroj: Sunday Telegraph, 13/06/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi