Zrkadlo môjho vnútra


Takýto titulok niesol rozhovor s Robertom Smithom, ktorý na sklonku roku 2002 uverejnil brazílsky hudobný magazín Folha


Ako sa dokážete vyrovnať s vaším účesom?
Tak, ako to vidíte. Neostáva mi nič iné, iba sa navzájom akceptovať. Po rokoch nášho znášania sa si už (vlasy) stoja ako sa im zachce.

Odkiaľ pramenil nápad vydať albumovú trilógiu, konkrétne práve tých albumov?
Realizáciu nápadu zavinili dve udalosti. Od pôsobenia našej terajšej stabilnej zostavy uplynulo deväť rokov a až doteraz sme nevydali žiaden živý záznam, nenakrútili žiaden dokument mapujúci našu púť. Navyše, čo je pre mňa oveľa podstatnejšie, v spomínaných albumoch vidím hlboké lyrické prepojenie. Sú spletené pre mňa tým najzvláštnejším spôsobom. Mätúca hustota slov ozvučená vrcholnou melódiou zťažka pretromfne akýkoľvek náš iný album. Ak by som mal zanalyzovať a vysloviť môj osobný názor o našej 25-ročnej kariére, bez akýchkoľvek výhrad by som tvrdil, že tieto tri albumy sa až príliš zakorenili v mojej hlave. Neviem či to takto cítim sám, s istým odstupom som sa s týmto pocitom podelil so zvyškom sveta.

Po tomto novotárskom kúsku, ktorým ste prekvapili, čo môžeme od The Cure očakávať v budúcnosti?
Podpísali sme istú zmluvu s novou nahrávacou spoločnosťou a naše nápady zverili do rúk Rossa Robinsona, ktorý produkoval albumy pre Korn, Slipknot, Amen a At the drive- In. Priznám sa, som fanúšikom nu-metalu. Okrem toho, Ross je náš dlhoročný fanúšik tak by mohlo byť zaujímavé a nepoznané čo sa stane, ak sa chopí a vnorí do nášho zvuku. Možno budú ľudia prekvapení, ak nový album bude mať nádych...nu-metalu.

Ako sa pozeráte s odstupom dvadsiatich rokoch na éru punku, ktorá vrcholila ku koncu 70-tych rokoch a k začiatku rokoch 80-tych, kedy ste sám pôsobili v skupine Siouxie and the Banshees?
V ich spoločnosti som sa necítil byť "tým" Robertom Smithom, hoci moje vlasy ma neustále prezrádzali. Nemám odlišný názor, než som mal v tom čase - nezmenilo sa v podstate nič... aspoň si to myslím.

Do akej miery sa menil duch významných piesni s ročnými odstupmi a aký odkaz tá zmena zanechala?
Dnes necítim žiadne výnimočné puto k piesňam, ktoré siahajú do našich začiatkov. Zdá sa mi, akoby som pred obdobím "rozpoloženia" (Disintegration) žil úplne iný život. Ten album bol mojou vstupenkou do dospelosti. Ak sa započúvam do predchádzajúcich albumov, s výnimkou Pornography, sám nedokážem nájsť paralelu myšlienok o čom som to vlastne chcel spievať.

Stále nachádzaš spoločnú reč s témami ako gotika, melanchólia a temnota? Aký odkaz majú mať tieto témy na pop?
Nie som toho názoru, že The Cure kedysi patrili ku populárnej hudbe. Vytvorili sme si náš vlastný svet. Niekedy tvoríme za slnečného dňa v sprievode slnečných lúčov, ale to neznamená, že vo vašom vnútri v tom čase nemusí zúriť víchrica. Najlepšie skladby, ktoré hráme za posledné roky, sú nasiaknuté nielen silnou emocionalitou, silnými vnútornými pocitmi vedúcimi k melanchólii, ale sú vizitkou toho, ako sa ja osobne cítim v čase, keď sa slnečné lúče dotýkajú mojej pokožky. Až do dnešného dňa mám rád všetky piesne, nesúce nálepku "temné". Nepočúvam žiadneho Straussa.

Do akej miery sa vám páči dnešná popová hudba produkovaná Anglickom?
Niektoré kúsky stoja za reč. Ľudia budú stále robiť a nachádzať zaujímavé veci. Ale dnešný pop štýl v mojej krajine nie je už tým, čím býval. Je ako odvar - zriedený. Istú dobu sa to neposunulo nikam. Isteže sú tu ľudia, ktorí sa naozaj snažia, majú snahu. Zväčša ide o ľudí, ktorí niečo dokázali v minulosti. Okrem toho, v dnešnom pope chaosí až príliš veľa nezrovnalostí. Ťažko je ujednotiť môj názor do jednotného a zabaliť ho, ako hotovú odpoveď na Vašu otázku.

Počuli ste už o kanadskej skupine menom Hot Hot Heat, ktorí momentálne žnú úspech v Londýne? Spevák spomínanej skupiny by vám akoby z hlasu vypadol. Počuli ste ich?
Poznám ich. Naozaj znejú podobne. Neviem čo sa to presne stalo, ale v poslednom čase sa vyrojil roj skupín, ktorý hrajú na spôsob našich počiatkov. Týmto chcem povedať, že sa cítim byť polichotený. Nedávno som sa rozprával so speváčkou zo skupiny Yeah, Yeah Yeah, Karen O. a tá mi tiež vyspievala, že ich The Cure kedysi hlasno oslovili. Skoro som lietal v oblakoch, pretože ich hudba sa mi naozaj páči.

Čo si pamätáte z dvoch koncertov v Brazílii v roku 1987 a 1996?
Keď sme tu hrali v roku 1987, spustila sa tu vlna hystérie, na ktorú som nebol pripravený. Priam mi to nahnalo husiu kožu. Neviem si teraz narýchlo spomenúť, čo vtedy presne bolo, ale viem, že Brazília nám urobila veľkolepú reklamu ku koncertom. Aj tento čin mi pripadal divný. Na druhej strane ma to tešilo. Čudujem sa, prečo ľudia tejto "šťastnej krajiny" nachádzali odpoveď v melancholickej hudbe, odetí v čiernom presne ako ja. Mali sme naplánované prísť do Brazílie aj v roku 2000 vrámci Dream tour, ale nevyšlo to. S ďalším albumom sa v Južnej Amerike určite predstavíme, tak ako to aj máme v úmysle.

za poskytnutý materiál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi