Ross Robinson: "...nemôžeš to všetko pustiť k vode" - 2.časť.


Nasledujúci rozhovor sa uskutočnil na prezentácií nového albumu v Londýne a tvorí súčasť rozsiahleho článku o The Cure, v júnovom vydaní španielskeho magazínu Mondo Sonoro.


Odhliadnuc od tlače, fanúšikov, predaja... chcel by som poznať tvoj názor, či si za celé tie roky uvažoval o veciach súvisiacich s tvojou kariérou. Kto sú tí ľudia, ktorým si vždy dôveroval?
Vždy som si dal poradiť od troch ľudí. Tým prvým som bol ja (smiech), potom to bola moja maželka Mary a Simon, pretože každý z nich reprezentuje pohľad na vec odlišný od toho môjho. A takisto bolo pre mňa dôležité to, čo povedal Ross, dôležité bolo, že sme s našou prácou boli spokojní, pretože The Cure od prvého albumu nemali doteraz žiadneho producenta... čiže sme mali trinásť mojich produkcií. Jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa príliš dlho rozhodoval, či s Rossom pracovať, bol fakt, že vždy musím byť na 100% presvedčený o tom, že neurobíme chybu. Jedinýkrát som sa jasne rozhodol vložiť doň svoju dôveru a fungovalo to.

Počas tých 25-tich rokov ste nahrali kvantum skladieb, ale zaujímalo by ma, či si nejakú nahral, absolútne sa ti nepáčila, no aj tak skončila na niektorom z vašich albumov.
Dobre, na prvom albume je niekoľko skladieb, ktoré sa mi nikdy nepáčili. Boli sme vtedy rozbehnutí a bolo nám povedané, že nahráme všetok materiál, ktorý máme. Dôverovali sme tým ľuďom. Jasne si pamätám, ako som na nich naliehal, "nie, Hendrixovu 'Foxy Lady' nenahráme, pretože sa mi nepáči, ako sme ju prerobili", lenže sme ju zahrali niekde v krčme, a oni nás presvedčili, aby sme ju nahrali. Povedali nám: "Bude to b-strana ... ak sa vám nebude páčiť, nepoužijeme ju." To sa nám stalo osudným a oni ju aj tak použili. Boli sme príliš mladí a oni nás oklamali. Ten album sme nikdy nemali tak nahrať, lenže sme mali 18 a boli sme v bezvýchodiskovej situácií. Odvtedy chcem mať celú produkciu pod kontrolou a preto mám rád všetko, čo sme nahrali.

No dobre, predpokladám, že chápeš vašich fanúšikov, prečo zostali užasnutí po zistení, že sa chystáš spolupracovať s producentom hardcore a metalu, akým je Ross Robinson.
Je kopec kapiel, ktoré s ním spolupracovali, a The Cure majú skutočne radi, preto k tomu došlo. Počul som vyjadrenia Korn, Vex Network or AT The Drive-In o tom, že sme jednou z ich obľúbených kapiel... náš vplyv prenikol omnoho hlbšie, ako som si kedy dokázal predstaviť. Skupiny ako Deftones vyhlásili, že The Cure majú v úcte a rešpektujú spôsob, akým sme smerovali našu kariéru za celé tie roky. Aj keď našu hudbu nemajú až v takej prílišnej obľube, oceňujú náš spôsob práce za celé tie roky, ako sme boli schopní udržiavať istú úroveň úspechu. A je senzačné, že v Amerike je ten úspech stále omnoho väčší ako v Európe. A myslím si, že aj pohľad na nás sa tuná za tie roky veľmi zmenil. Majú nás tu za alternatívnu, úspešnú alternatívnu skupinu, ale nepokladajú nás za "prvú ligu". Pre toto nás hudobníci rešpektujú a majú nás za dobrodruhov ... vážia si naše osobnosti, hoci by som bol prvý, ktorý by nás nenávidel, ak by sme sa nesprávali naozaj tak, ako sa prezentujeme.

Vždy ma vedia skvele pobaviť tvoje mätúce vyjadrenia o skupine a budúcnosti...
V tomto momente sa sústredím na to, čo máme pripravené na leto, pretože vystúpime na niekoľkých festivaloch s niekoľkými atraktívnymi umelcami. Túto časť leta som mal vždy rád... pre toto sa ma mnoho fanúšikov pýta, prečo každý rok jazdíme po toľkých festivaloch. Nuž kamoškovia, to preto, že s The Cure strašne rád vystupujem, a preto pokračujeme v koncertovaní, ale hlavne mi robí radosť spolupodieľať sa na veľkých udalostiach. Je to skúsenosť, ktorú si každým rokom viac a viac uvedomujem.

V Španielsku vystúpite v rámci festivalu Xacobeo a v Spojených štátoch máte putovný festival Curiosa, spolu s množstvom skvelých skupín...
Áno, v Španielsku budeme spolu s Muse alebo Starsailor... a dúfam, že ich vystúpenia uvidím. Hoci, ako si vieš predstaviť, som nažhavený na turné Curiosa. Tu budeme hrať s Interpol, Mogwai, Thursday, The Rapture, Cursive... chcem ich vidieť hrať každučkú noc. Vážne mám tieto kapely veľmi rád, a starostlivo som ich, jednu po druhej na turné osobne vyberal.

Zmeňme tému, rád by som vedel, či po toľkých napísaných skladbách a rokoch pôsobenia v hudobnom priemysle, existuje niečo, z čoho si už príšerne unavený. Nevyčepráva ťa to celoživotné komponovanie?
Nie, hudba je jedna z mála vecí, ktoré ma nikdy nesklamali. Nemohol by som prestať s písaním, pretože po citovej stránke som na tom stále rovnako, ako keď som mal 15 a zložil som svoju prvú skladbu. Zatiaľ hudbu vnímam rovnako ako vždy a buď si istý, že je to veľmi silný cit.

Potom by som nemal zapárať otázkou, či tvoje albumy raz prestanú byť úspešné.
Úspech nikdy nemal nič spoločné s tým, čo mi hudba dáva. Za tie roky som toho až toľko nezarobil... takže ma to netrápi. Keď som začal komponovať, bral som to ako umenie, a po tých rokoch sa k tomu staviam stále rovnako. Chcem písať piesne, ktoré ľudom odovzdajú určité pocity. Prečo? To je ďalšia otázka, ktorú neviem zodpovedať. Nikdy som nepochopil tú nevyhnutnosť, že ľudia ako ja, majú potrebu komunikovať prostredníctvom hudby. Často si túto otázku kladiem, a stále som na ňu nenašiel odpoveď... tvorím hudbu preto, pretože to potrebujem a potom preto, že ľudia ju radi počúvajú. Mám pocit, že sa tak podieľam na čomsi úžasnom. Z takéhoto čosi človek nezbohatne, je to časť ľudskosti, jedna z tých dobrých stránok, túžba tvoriť sny a nie ich ničiť... a ja sa vždy pridám na stranu tých, ktorý preferujú tvorivosť.

A tento názor zastávaš teraz alebo odkedy si začal písať skladby?
Nie, zastával som ho vždy. Hoci keď som bol mladší, bol som rozhodnutý čosi dokázať nielen sebe, ale aj ostatným. Cítil som sa v tomto svete taký opustený, bol to pre mňa určitý test, boj proti všetkému. Myslím tým, že keď sme so Simonom koncertovali po svete a hrali skladby z "Faith", cítil som sa, akoby sme boli s publikom vo vojnovom konflikte. Ako som však dospieval a The Cure boli čoraz úspešnejší, ľudia ma prestali menej znepokojovať.

Nikdy si nemal pocit väzňa predstavy, ktorú sme mali o Robertovi Smithovi?
Dobre, pár krát sa mi to stalo, hlavne, keď The Cure začali byť v druhej polovici 80-tych rokov úspešní. Mentálne to na mňa doliehalo a stal sa zo mňa niekto iný. Nevedel som zaobchádzať s pozornosťou, ktorú mi venovali média a cítil som sa tým všetkým príšerne frustrovaný. Nikdy som sa nechcel stať slávnym, len som chcel mať dobrý pocit z toho, čo robím, ale veci sa začali vyvíjať správnym smerom a oni dali ruky odomňa preč. Na koci roku 1992 som sa rozhodol dať si pauzu, pretože som znenávidel skutočnosť, kam som to dotiahol, zrazu som sa začal cítiť ako paranoik a posratý egocentrik.

Netrápi ťa potom, že za tie roky ťa ľudia pokladajú za zvláštnu bytosť? Myslím, že je ťažké si ťa predstaviť, ako sedíš v papučiach na gauči pred televízorom...
Neviem. Je to zložitá otázka... ale pravdou je, že nevediem bežný život. Príležitostne si telku pozriem, ale nie až tak často. S niekým žijem a môj svet je výsostne súkromný, nie som niekto, kto je permanentne v médiach. Dôvod, prečo ti vysvetľujem, že nevediem normálny život je ten, začnem s tým, že nepracujem. Nepracujem pre nikoho, nevstávam skoro ráno, a nik ma nenúti, aby som tu dnes bol. Pre mňa je to pravý luxus a každým dňom sa pokladám za šťastnú bytosť. Keď som chodil do školy a každý sa ma pýtal, čo chcem v živote robiť, odpovedal som "Čo nechcem, je pracovať." Vždy som chcel čosi vytvárať, ale nie prácou pre niekoho iného. V tomto zmysle žijem nevšedný život, hlave preto, že som stopercentne nezávislý. Nemám deti, nemám žiadnu zodpovednosť... je to zvláštny spôsob bytia, ale na druhej strane súčasne vediem úplne normálny život. Posledných 10 rokov jazdím na tom istom aute, viac ako 15 rokov žijem v tom istom dome, nakupujem v obchodoch v našej štvrti, kupujem jedlo, benzín, starám sa o našu záhradu. Suma-sumárum, vediem normálny domácky život, ale súbežne s ním vediem nákladný a čudný spôsob života, spievam na pódiach ... vieš, zajtra mám prvý voľný deň za tento mesiac a jediné, čo chcem, je výjsť si do mojej záhrady a pokojne sledovať oblohu. Texty, ktoré píšem vychádzajú z Roberta Smitha, ktorý rád čosi vytvára, ale to neznamená, že mám sám seba v tých skladbách rád. Reflektujú iba časť mojej osobnosti a ver mi, nie som osoba, ktorá sa stráni normálnych vecí.

Nakoniec sa ťa chcem spýtať čosi z čistej zvedavosti. Po toľkých predaných nosičoch a zarobených peniazoch, existuje nejaký sen, ktorý Robert Smith nie je schopný premeniť na skutočnosť?
Jediný sen, ktorý som mal, keď som bol malý, bola cesta do vesmíru ako kozmonaut. A verím, že sa mi ten sen nikdy nesplní, teda ak sa raz nenájde niekto, kto by mi ten výlet zaplatil, pretože verím tomu, že to stojí viac ako 2O milión dolárov (smiech). V tomto smere som nikdy nebol ambiciózny. Bolo kopec jednoduchých vecí, ktoré som chcel mať predtým, ako som dozrel, ako napr. dovolenka v Írsku. Áno, toto som chcel po celé tie roky a nikdy som sa k tomu neodhodlal.Takisto ako sa vybrať pozrieť kamošov, ktorých som nevidel už celé roky. Možno by som si tých vecí mohol dovoliť viac, ale na to som už starý (smiech)... a možno by som chcel získať späť všetku energiu, ktorá sa zo mňa vytratila. Napriek tomu som spokojný s tým, čo som teraz urobil a verím, že raz bude ťažké si sadnúť a premýšlať, čo som ešte nikdy neurobil a mal som.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi