Ross Robinson: "...nemôžeš to všetko pustiť k vode" - 1.časť


Nasledujúci rozhovor sa uskutočnil na prezentácií nového albumu v Londýne a tvorí súčasť rozsiahleho článku o The Cure, v júnovom vydaní španielskeho magazínu Mondo Sonoro.


Jedna z vecí, ktorá ma najviac prekvapila, je fakt, že tento album znie ako typický The Cure, na druhej strane však znie, akoby tie skladby hrali "noví" The Cure.
Súhlasím. Práve to je dôvod, prečo sme sa rozhodli album nazvať "the cure", pretože prezentuje všetko to, čo sme doteraz dokázali. Prirovnal by som hu ku "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", tento totiž zahŕňa všetky naše nápady 80-tych rokov, myslím, že na tomto albume sú tie nápady veľmi podobné.

Zdá sa mi, že je to po rokoch po prvý krát, čo musíš uznať, že po hudobnej stránke si musel prísť s novými vecami.
Samozrejme. Pri "Bloodflowers" bolo zámerom nahrať album, ktorý by celú hodinu dokázal udržať rovnaké pocity, určitý zážitok od začiatku do konca, pri ktorom si ľahnete do postele, zavriete oči a ocitnete sa niekde inde. Ale tento album sa zaoberá inými vecami, má snahu byť prístupnejší a heterogénny, hoci to takisto môže byť album s najväčšou citovou hĺbkou, ako sme sa kedy pohrávali.

Predpokladám, že tá otvorenosť súvisí s tvojim nadšením, že si opäť so skupinou a cítiš v sebe omnoho viac energie ako pred troma rokmi.
Skoro. Ale myslím, že to má korene v kombinácii rôznych vecí. Jednou z tých vecí je skutočnosť, že album produkoval Ross, ktorý od samého začiatku pracoval s obrovskou dávkou entuziazmu, a bol schopný to preniesť aj na nás. Po albume "Bloodflowers" sme nakrútili film "Trilogy" (2002), ale na trhu sa objavil skoro rok po tom. Chvíľu som sa z toho tešil, ale zároveň som myslel na to, že je ten pravý čas všetko nechať a robiť čosi iné. Ľudia mohli na The Cure spomínať ako na čosi veľkolepé. Lenže akonáhle som stretol Rossa, všetko sa zmenilo. Od začiatku naliehal, "musíme nahrať ďalší album The Cure, musíme ho nahrať spolu"... a to sa stalo o 18 mesiacov neskôr, po tom, čo mi neustále telefonoval, napísal množstvo listov a navštívil ma. Zhovárali sme sa o tom, aké množstvo nových skupín sa na nás odvoláva v rozhovoroch, ako podobne znejú... naliehal "nemôžeš to pustiť k vode, musíš nahrať nový album" ... a tak som to urobil.

Predsalen, stále uvažuješ o ďalších projektoch. Naposledy, keď som s tebou robil rozhovor v Madride pred troma rokmi, rozprával si o svojom sólovom albume, ktorý už bol skoro hotový. Skončili tie skladby nakoniec na tomto albume?
Všetko som mal pripravené na vydanie sólového albumu v roku 2003, lenže sme sa rozhodli vydať "Trilogy" a tak som 4 mesiace zabil editáciou a mixovaním, nakoľko dokument trvá 3.5 hodiny. Následne som začal spolupracovať s množstvom umelcov ... Junkie XL, Blink 182, Junior Jack.. myslím, že toto ma pripravilo na mentálnu zmenu. Skutočne. Jeden z dôvodov mojej akceptácie týchto spoluprác bola skutočnosť, že som bol až príliš dlho spätý s The Cure a práve práca s inými ľuďmi na naučila spolupráci s inými hudobníkmi, inými svetmi, vzdialenými tomu môjmu. Pamätám si, ako som minulý rok šiel autom domov a hovoril som sám sebe, "možno robím chybu, možno by som mal zostať s The Cure, možno by som mal nahrať ten nový album s Rossom a na sólový projekt budem mať čas budúci rok." Skladby mám pripravené, môžem sa k nim vrátiť kedykoľvek.

Takže som zavolal Rossovi a povedal mu: "Ross, poďme na to, nahrajme nový album The Cure". Mesiac na to sme už nahrávali demá. Za týžden sme zo seba dostali viac ako 100 rôznych nápadov. Keď sme skončili, mali sme hotových 37 skladieb, ktoré sme nahrávali v malom štúdiu pár míľ odtiaľto (Londýn) a ja som zistil, že tie nápady sú veľmi podobné jednému z našich albumov, ale má to iný zvuk. Neskôr sme na 2 týždne odišli s Rossom do Londýna, zahrali tých 37 skladieb a vybrali 20. Ku nim som napísal texty a tie dali s hudbou dohromady."

Začiatkom februára sme začali definitívne šesť týždňové nahrávanie. Hrali sme naživo, celá kapela v jednej miestnosti. Práca takýmto štýlom bola fantastickou skúsenosťou a radosťou."

Zdá sa, že práca s niekym iným, mimo kapely, je dôležitá, hlavne čo sa týka nových nápadov. Ďalšia vec, ktorá ma veľmi prekvapila, je gitarový zvuk nového albumu. V niektorých skladbách, ako napr. "Lost" znejú až príliš surovo. Myslím, že takýto zvuk na vašich nahrávkach ešte nebol.
Keď som sa rozhodol, že budem s Rossom nahrávať, tak kopec fanúšikov z celého sveta muselo znervóznieť, pretože vedia, že spolupracoval s fúrou skupín, ktoré mám rád (Cold, All The Drive-In), ale aj ktoré rád nemám (LimpBizkit, Slipknot). Ľudia mali dojem, že touto spoluprácou sa zmení až príliš, a svojim spôsobom je to aj pravda.

Je o 10 rokov odomňa mladší, ale vyrastal pri našej hudbe, pri všetkých tých tvrdých, či popových skladbách, takže nás tešilo poznanie, že jeho práca môže nadviazať na všetky cure aspekty. Ross veľmi opatrne pristupoval ku zvuku skupiny. Takže nakoniec nebolo ani potrebné skladby mixovať. Nahrávali sme naživo a vyberali zvuk pre každú skladbu, a hoci som sámeho seba bral ako "mixéra", nie je to pravda. Album bol nahrávaný a mixovaný naraz.

A späť k tvojej otázke, nemyslím si, že zvuk gitár znie americky, no je fakt, že znie inak. Použili sme rôzne zosilňovače, pretože sme sa snažili zachovať to typické čaro skupiny, ale z radikálneho uhla pohľadu ... menej, či viac, ako si spomenul na začiatku. Ako by sme urobili album, ktorý by znel absolútne typicky, nejavil by som oň záujem, myslím, že by som jeho nahrávanie nakoniec stopol."

Na druhej stane, ďalšia z vecí, ktoré sa mi na tomto albume páčia, je poradie, v akom si zostavil skladby, s "Lost" na začiatku, ktorá postupne zosilnie a s "The Promise", ktorá album uzavrie.
Tak skončí americká edícia albumu, ale európska verzia bude končiť bonusovou skladbou "Going Nowhere", ktorú si práve počul. Napriek tomu si myslím, že "The Promise" mi príde ako nič nové, hoci album skutočne ukončí.
"Going Nowhere" je skladba, ktorú sme nahrali omnoho neskôr, až po tom, čo sme s nahrávaním albumu skončili, ale myslím si, že je to veľmi príjemný záver albumu."

>>pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi