Svet je stále rovnaký...


Pre taliansky denník "Repubblica" poskytol Robert krátky rozhovor, ktorý vyšiel 31.mája. Ak vás zaujíma Robertov pohľad na súčasný svet, tak prajem príjemné čítanie.


Čo si robil posledné roky?
Premýšľal o sebe a veľmi sa snažil, aby bola moja umelecká práca ocenená. Celý život som si hovoril, že nechcem mať 40 a zrazu som zistil, že moja práca je ako každá iná. Tak som sa vynoril z ústrania v momente, ako som dostal skutočnú inšpiráciu bez utkvelej predstavy, že sa ráno zobudím sa poviem si "bože, nie, som stále spevákom Cure..."

Zistil si nejaký rozdiel medzi svetom dnešným a svetom roku 2000, keď si skomponoval "Bloodflowers"?
Ani nie. Svet je stále rovnaký, ale média sú viac agresívne a katastrofické, takže ľudia vnímajú svet zasa inak. Táto idea "temna", ktorá ohrozuje svet, povzbudzuje v kreatívnosti a produkovaní strachu, pretože strach zasa produkuje publikum. Toto nie je môj pohľad na vec. Dnes sa bojím omnoho menej ako pred dvoma rokmi. Odmietam akceptovať teóriu, že celý svet žije terrorom, že za každým rohom je pripravené explodovať kamikadze. Osudom ľudstva by nemala byť smrť. Lenže ona je najväčším ľudským strachom, strachom nad všetky strachy, ktorý zmaže všetky ostatné strachy. Môj skromný názor, s Britániou to ide skopca, tak som s celým západným svetom, ale to už je o inom. Čo sa týka médií, chcem zdôrazniť, ako "plátky" a televízia sú posadnuté vytváraním hviezd, a vytvárajú pocit, že "hviezda" je čosi viac ako bežný človek. Ak ste slávny, môžete všetko a všetky vaše skutky vám budú ospustené. Dvíha sa mi žlč, keď mi synovci zahlásia "do pekla, ty máš ale život!", nie preto, čo robím, ale preto, že som slávny.

Neprivádzajú ťa do rozpakov tie milióny klonov Roberta Smitha, ktoré si vytvoril?
Keď som bol mladý, choval som sa podobne. Je to to isté, ako keď si oblečiete futbalový dres: naznačujete tým, že niekam patríte. Odev a make-up za vás hovorí, že patríte k tejto partií. Je to ľudské.

Bol si v minulosti členom nejakej "partie"?
Jasné, patril som k členom klubu Davida Bowieho. Mal som 14, keď vybuchla horúčka okolo Ziggy Stardust. Bol som príliš mladý, ale chorobne som bol zblázený do "Station To Station", toho čierno-bieleho turné s projekciou "En chien andalou" od Luisa Beneuela. Bowie, Hendrix a George Best boli mojími idolmi. Potom som prešiel na Sex Pistols: boli pre mňa a moje vnímanie hudby určitou revolúciou.

Pozeráš telku?
Dvakrát do týždňa. Sledujem NYPD Blue a 24 na Fox. To je všetko.

Udychčaný muž s taškou vchádza do miestnosti. Mešká. V tom zhone vyberá z tašky kópiu nového albumu, ktorá práve dorazila zo Spojených štátov. "Stále som nepočul definitívnu verziu", hovorí Robert.
Hudba zapĺňa miestnosť. Nastáva správna atmosféra, zapadá slnko. V tvrdej a postupne silnejúcej melódií prvej skladby "Lost" Robert bolestivým hlasom spieva: "I can’t find myself, I can’t find myself, I’ve got lost , someone give me a hand”



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi