Mary mi povedala,... (1993)


Rok 1993. The Cure majú za sebou všetko, čo sa týkalo albumu Wish. Zostali len spomienky a chabé plány. Napriek tomu si je Robert vecami istý, a klasicky vždy schopní poohovárať všetkých, ktorých nemá rád.


Plán Roberta Smitha bol jasný - nechať The Cure ľadom, vziať si pracovnú dovolenku a sledovať zápasy anglického futbalového tímu na Majstrovstvách sveta. Všetko to však dopadlo naprd. Takže, ako zahnať lepšie sklamanie zo šampionátu, než prípravou nového albumu a oddávať sa hraniu?

Naposledy bol Robert Smith pekne pošpinený, doslova odpísaný. Za predpokladu, že by vydal novú nahrávku skôr, ako Elton John mohol začať predávať svoj drahokam z druhej ruky, dalo by sa zabudnúť na všetky obavy, ale naštastie, nič vážne z toho nebolo.

"Och, vy ste videli Newmana a Baddiel" hovorí o výstupe Konga (MS vo futbale) a pokojnom poslednom pobyte Roba Newmana. Medailón bol posledným príkladom Smithovho pokusu zbaviť sa imidžu "poondiateho obchodníka", ale pokiaľ ľudia nevideli zábavnú stránku The Cure, kedy sa Tim Pope snažil kapelu ukázať v smiešnych pózach, je nepravdepodobné, že budú osvietení aspoň kúskom záujmu. Vidíte toho utrápeného študenta zavretého v spálni? Tak to je Robert Smith.

"Už je to viac ako 12 rokov, ale stále sme s tým spätí," hovorí Smith a zároveň namieta "Keď sme dokončili Disintegration, ľudia tvrdili, že sme sa vrátili ku svojim koreňom, aj napriek faktu, že naše korene tvoria "Boys Don´t Cry" a podobné vecičky v štýle idiotského popu".

Stereotyp má aj svoje pozitíva, čo zohráva svoju významnú úlohu pri podpore predaja nahrávok kapely, ktorých sa predalo skoro 20 milión kusov. Na druhej strane, fanúšikovia majú zvyk vbehnúť do hotela, kde sa Smith zastaví a vykrádať koše s bielizňou.

"Mal by som nás nenávidieť za to, že sme sa dopracovali do stavu, kedy všetko, čo urobíme, sa nás priamo dotýka," povzdychne si Smith. "Vyrovnal som sa s nepríjemným faktom, že sme sa stali v Amerike slávni. Je trošku zložité sa tam vydať, nakoľko úroveň hystérie je tam podstatne vyššia. Je to fakt citeľné." Až do posledného mesiaca spôsoboval Cure Klux Klan Smithovi problém. Plánoval veľkú prestávku počas turné v USA, ktorá sa zhodovala so svetovým šampionátom vo futbale. Našťastie Graham Taylor našiel motiváciu na pokračovanie v turné. Smith bol však odhodlaný vziať si dovolenku.

"Rád by som na dlhší čas "vypol", možno na celý budúci rok, a robil všetko ako obyčajný človek a nie ako spevák alebo niekto z The Cure"

V minulosti mal Smith z kariéry a popularity strach, hraničiaci z paranojou. Najradšej by všetko poslal do horúcich pekiel.

"Neustále mi bolo pripomínané, že by na nás ľudia mohli zabudnúť. Stále sa okolo mňa motajú ľudia, ktorí sejú semená pochybností: "Ak sa stratíte na príliš dlhý čas, už nebudete schopní skutočného comebacku"."

Nátlak sa stupňoval a problémy na seba nenechali dlho čakať. Jeden zo zakladateľov skupiny, Lol Tolhurst, podal na užasnutého Smitha žalobu: "Jeho právnici sa celou cestou do banky musia usmievať. Myslím si, že je to celé veľmi smutné. Posledných päť rokov bol Lol v kapele ako poleno, vážne".

S nastávajúcim súdnym procesom si je Smith budúcnosťou istý: "Myslím, že ak si dáme dvojročnú pauzu, nemalo by to nijak ovplyvniť to, čo potom urobíme."

Táto novoobjavená sebaitota mu umožnila pokojný spánok a robiť to, čo má najradšej.

"V prvý deň, po tom dlhom čase, čo som nebol doma", nadchýňa sa, "som šiel do záhrady a vytrhal dvojročnú burinu. Bol som veľmi spokojný!" Uvidíme, ako dlho bude spokojný medzi pavúkmi a húsenicami. Vždy totiž premýšľal o tom, kde by rád nahral ďalší album.

"Rád by som ho fakt nahral na nejakom netradičnom mieste. Prenajal skutočne veľký dom a mal voľnosť pohybu, vysedával v kuchyni. Možno niekde v Novom Anglicku, v septembri alebo októbri by tam bolo pekne. Hlavne pre nás".

Takéto pozitívne komentáre sú povzbudivé. Smithova dvojzmyselnosť vždy viedla k špekuláciam o budúcnosti The Cure. Signály jeho nedávneho filmu (The Cure Show) a dvoch živých albumov, nenaznačovali publiku nič pozitívne - bolo jednoduchšie ich vnímať ako rýchly a ľahký zárobok pred nevyhnutným koncom kapely. Smith potvrdil, že z viacerých dôvodov sám seba spomenutým filmom nepresvedčil.

"Filmovania som sa zdráhal iba z jediného dôvodu - bola to totiž ďalšia retrospektíva, pohľad späť," vysvetľuje. "Bol som tým mierne sklamaný, pretože takéto veci robia spoločnosti skupinám, keď im dochádzajú nápady!"

"Mám dojem, že tento film mi prinesie starosti nad tým, ako sa bude na skupinu spomínať. Osobne ma to netrápi. Nebudem to mať na náhrobnom kameni. Nechcem, aby sa na mňa spomínalo v súvislosti s niečím konkrétnym, postačí, že som pôsobil v populárnej skupine."

Hoci sa vždy uznával prínos Tima Pope v histórii skupiny, Smith prišiel s názorom, že úspech skupiny závisí na jeho práci "s pekne extrémnym prístupom". Samozrejme režisér nikdy nemôže ovládnuť rastúci majestát skupiny, ale v podstate sa mu to podarilo v monotónnom "The Cure In Orange". Tim unavený prezentáciami a Smithovým "bedákaním o tých istých nezmysloch", obrátil svoj záujem na filmovú tvorbu. Video k "A Letter To Elise" zrežíroval Aubrey Powell a následne získal dosť pochybné uznanie za réžiu dokumentu "The Cure Show". Tak ako Tim Pope pred ním, ani on nebol schopný priviesť na svet ďalší Krížnik Potemkin (Battleship Potemkin), alebo len Úplných začiatočníkov (Absolute Beginners). "Chceli sme presvedčiť Tima, alebo niekoho, kto sa vie prispôsobiť profesionalite iných," hovorí Robert, "a sám som si veľmi želal, aby to bol práve Tim. Mohol to byť omnoho lepší film."

Show začína sépiovohnedými zábermi na štastných fanúšikov čakajúcich na koncert v Detroide, a náhle prejde do farieb, ako keď Dorothy vybehne zo svojho domčeka vo Wicked Witch Of The East. "To bolo ono, z toho vznikol ten nápad!", neústupčivo tvrdí Smith. "Celý ten nápad s farbami predstavoval určitý čarovný svet, viacmenej neskutočný, taký hyper-reálny, a myslel som si, že sa tým vlastne predstavia naše charaktery, pretože napriek tomu, že sme to naozaj my, je tažké čosi nepredstierať, keď sú všade okolo vás kamery."

Nanešťastie, "herectvo" neprešlo do nejakých priblblých pokoncertných "opičiek". Žiadna pravda alebo výzva. Žiadne zábery na bubeník Borisa, ako sa naťahuje po diétnu colu. "Myslím si, že v budúcnosti sa z toho bude dať vidieť viac", vysvetľuje Smith s nádejou. "Myslím, že film o ľudoch, ktorí skoro zomreli alebo vydali zo seba všetko, bude v zábavnejšej forme zaujímavejší tak o päť, či o desať rokov."

Ako vždy si necháva svoje nápady v "rezervnom fonde" The Cure. Je veľmi nepravdepodobné, že to bude aj o viac ako päť rokov, ale Smitha, večného Petra Pana generácie Iana Curtisa, trápi viac dospeivanie, ako starnutie.

"Niekedy sa trápim tým, že sa necítim taký starý, aký v skutočnosti som," vysvetľuje. "Popri novinároch, je to práce vek, čo ma vie najviac rozosmiať. V jednom rozhovore mi bol bez zjavného dôvodu až trikrát pripomenutý môj vek! Následne sa pozornosť obrátila na Michalea Hutchenca. Viete, fakt sa nezaoberám tým, ako vyzeráme a podobne, ale nemyslím si, že od neho vyzerám staršie. Ale rozhodne mi to nie je jedno! Teraz sa už jeho, či vek INXS, nespomína, ale spočítaním ich vekov sú od The Cure omnoho starší!"

V tomto momente Smithova mladíckosť naberá na obrátkach a smeje sa pri svojom monológu.

"Krátko pred Wish tour som mal chuť vyraziť na cesty po Británii a opäť pocítiť tie staré časy, kedy sme hrávali pred skutočne malým publikom, a kde sa nemôžete spoľahnúť na sveteľnú šou. Ale potom som si spomenul, prečo som to nenávidel: skvelé, že nemusíme hrať v tých spustnutých a smradľavých miestach. Potom som zistil, že INXS to skúsili a jeden novinár ich v tom ešte podporoval: 'Och, vy ste začínali v malých kluboch?' Jasné, všetci predsa začínali hrať v posratých kluboch! Predsa nezačínate hrať hneď na štadiónoch. A on (Hutchens) len trieskal do pľacu neprirodzené dôvody, prečo tak urobili. A potom vypustili tú skladbu, kde bolo kopec modeliek a on (Hutchens) tvrdil, že je to o tom, ako sa ženy nevedia prispôsobiť rozmarom krásy, a pritom jediné, čo dokázal, bolo chodiť s modelkami! V tom momente som ho nenávidel najviac zo všetkých."

Človek by sa divil, kde môže skončiť Morrisey

"Nikdy som ho nemal rád, a nič sa na tom nezmenilo doteraz. Myslím, že je smiešny, súdiac podľa toho, čo som o ňom počul, o tom čo má rád, a ako sa na verejnosti prezentuje v úplne inom svetle. Je to obyčajný herec. Zvlášť pokiaľ ide o fotografiu, kde sedí v plavkách pri bazéne v Los Angeles. Stavím sa, že by nikdy nesúhlasil s jej uverejnením!"

Morrisey je preslávený svojou chulostivosťou, čo sa týka jeho obrazu na verejnosti a dožaduje sa schvaľovania všetkéhé nafoteného materiálu s jeho osobou. Faktom je, že Smith rovnako pokladá sám seba za bezvýznamného speváka, ktorý sa bleskovo rozhodol dobiť nové pozície.

"Nemôžem mať nerád mojich rovesníkov, sú totiž všade okolo mňa a stále ma upozorňujú na to, čo robím. Ale inak som ich nikdy nemal rád. Nikdy som nemal rád U2, a hlavne všetko to, čo robia v posledných rokoch. Bono sa až príliš oddáva myšlienkam, v ktorých vidí seba ako Mesiáša, a potom sa riadne okolo seba obzrie, zistí, že vyzerá ako totálny debil a povie: 'Ale to bola len taká sranda.' "

Omnoho viac zábavne bolo, že "American Psycho" od Bretta Eastona Ellisa obsahovalo kvázy-náboženské zážitky odpozerané od Bona a vystúpenia U2. A to bolo ešte pre Zooropou ..."na ktorej Edge tak utrápene spieval."

"Ak by sme nahrali singel v takom štýle," hovorí Smith s úžasom, "nezostalo by to uložené ani medzi demosnímkami. Mám taký pocit, že niekto v tej kapele si vtedy robil z vecí totálnu srandu!"

Smith je jasne "na koni", odvracia pozornosť od svojich rovesníkov, a svoj pohľad zaostril na víťazov Mercury Award 1993. "Suede len omieľajú staré Bowieho skladby. Strácajú svoju tvár, ale tú asi máme všetci len v 17, či 18-tich rokoch. Ale teraz, keď mám 34, vidím, že veci sú viac prepracované, a to by sa pred nástupom 60´s nestalo, pretože všetko vtedy ešte len začínalo." Na chvíľu zmĺkne a potichu dodá, "Mary mi povedala, aby som sa v rozhovoroch o iných kapelách nevyjadroval tak hnusne. Že vraj vždy hovorím o ľudoch, ktorých nenávidím a potom pôsobím zúrivo. Ale ja to nehovorím až tak kruto, a predsa nezáleží na tom, čo si myslím. Fakt sa o iné kapely nestarám. Prečítam si, kto bol na koncerte Suede a je to celý zoznam celebrít. Zdesil by som sa, keby tam bolo moje meno. To je ten pomyslený svet, v ktorom sa pokúšajú dosiahnuť stav, že každý každého pozná a všetci na konci dňa spoli chodia na drink. Je to úbohé!"

A my zasa veríme, že Rob Newman a Robert Smith sú dobrými kamošmi.

zdroj: Vox, December 1993
autor: Marianne Jonssen



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi