Víkend v Los Angeles - 30.4 - 2.5.2004


Nie všetci sú z návratu The Cure na scénu nadšení. Svedčí o tom aj krátka reportáž portálu ptichforkmedia.com.


"Pred 12 rokmi skomponoal Robert Smith vec, ktorá sa by mohla zaradiť medzi najväčšie rozlúčkové záležitosti v histórii rocku. Podnietený heavy-gitarovým tempom, ukončil album Wish (1992) zúrivou "fuck-off-ovou" skladbou "End", ktorá začína veršami: "myslím, že som dospel k zmyslu / v ktorom, či pokračujem alebo vzdávam sa / obe ma dovedú do slepej uličky / obe sú mi starou známou pesničkou". Dnes je viacmenej evidentné,ako doslovnou skladba bola: Smith sa vrátil späť o viac ako dekádu. Z očakávania čohosi viac, ako jeho značky "Q!" za každou skladbou, vynili fanúšikovia iba sami seba.

Minulý piatok som si s kamošom Brentom DiCrescenzom vzal šesť balíkov Stelly a snažili sa prísť na to, čím by mohla "The End Of The World" prispieť do príbehu, postavenom na sladučkom krvismilnom pope v štýle "Cut Here", "Want" a "Maybe Someday". Prešiel som si celý "Bloodflowers" s excelentnou úvodnou "Out Of This World", ale väčšina albumu bol odpad a ako čas plynul, je to opäť všetko len o Smithovi. A to je u The Cure najväčší problém - z časti som naň poukázal v recenzii "Join The Dots". Ak si odmyslíte to láskyplné pozlátko a určitú dávku sexuality, narazíte na skutočnú podstatu vášho pohľadu. Okrem Simona Gallupa, sa zbytok kapely stráca v reflektoroch, ako Brent uštipačne dodal, na rozdiel od Bowieho sa The Cure vôbec nemenia.

So spadnutými sánkami sme sledovali, ako tučný Rob - ktorý nevyzerá o nič horšie ako v roku 2000 - hláskuje na svojom vystúpení vo Večernej šou, drží v rukách matne čiernu nu-metalovú Telecastr-ku a hrajúci jednoprstový znížený akord D na prenikových Moog klávesoch. Kapela totiž vystúpila na "Oooooooo-weeeeeeeee-oooooooo" akcii (Coachella), ale to sme už nezvládli sledovať veľkopološnú obrazovku. "Možno počúvali až príliš Alexa Harveyho", dodal som, "vieš, že Smith so zbytkom kapely AH nahral novú verziu "Faith Healer?" Brent otrasený mojou zúfalou snahou nájsť vierohodné vysvetlenie dorazil svoje posledne pivo a so smiechom dodal: "Možno počúval až príliš Get Up Kids". Úplne nakoniec sme už len mohli skonštatovať, že Ross Robinson a Blink 182 priviedli The Cure k príšernej Americkej hudbe posledných piatich rokov, čo naštve viac, ako Smithova dôveryhodnosť.

autor:Chris Ott
zdroj: PitchforkMedia.com, 03/05/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi