Iba Simon stojí za niečo v tej vašej skupine...


Po týchto slovách, ktoré odzneli Brusseli, 11.6.1982, skončila história tria The Cure. Simon skupinu po prvýkrát opúšťa. Čo za tým stálo, to sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.


Pozn. na úvod: Ako väčšina z vás vie, Robert a hlavne Simon, nazývajú veci pravými menami, takže korenisté nadávky sme pre slušnosť tejto stránky nahradili hviezdičkami.

Po skončení koncertnej šnúry "Fourteen Explicit Moments", podporujúcej album Pornography, to v Simonovi začalo vrieť natoľko, že všetky jeho myšlienky rovnakého znenia, rodiace sa jedna za druhou, viedli k jedinému riešeniu - opustiť skupinu. Problémy začali narastať počas šnúry . Na začiatku každého koncertu sa ako Robert, tak aj Simon, dokázali zhodnúť v štýle intenzity hrania a v podobných otázkach. V rámci nespočetných rozhovorov, ktoré na počesť "Ten imaginary years" poskytovali členovia The Cure o dušu, Chriss Parry prezradil čo vlastne viedlo Simonove kroky k dočasnému odchodu zo skupiny:
"Simon bol stratenou a blúdiacou dušou. K The Cure sa pripojil iba z vlastného sebapresvedčenia. Snažil sa nájsť to, čo tak neustále hľadal, v čo tak úpenlivo veril a čo sa mu časom ukázalo ako jedno veľké klamstvo. Na hubu padol vo chvíli, keď veril v silu kamarátstva v dobe, kedy Robert prechádzal svojim chladným obdobím, čo bolo všetkým očividne viac než jasné...."

Napätie vybuchlo ako sopka 27.5.1982 v klube Strasbourg. Očividne niekto musel povedať Simonovi, že nevyplatil svoje pivá a zvyšné drinky. Simon sa s dotyčným človekom pohádal, a akonáhle dobehol Robert, pozrieť sa, čo sa to vlastne stalo, schytal nie jednu facku a strhla sa bitka, ktorá vošla do histórie The Cure incidentov.

Robert Smith: "Pil som a kecal s kamošmi na prvom poschodí, keď mi náhle prišli povedať, že sa na prízemí niečo zomlelo. Kým som zbehol dole, Simon bol už dotlčený - nikto sa k nemu nemohol ani ozvať - reval na všetky strany a najmä na barmana. A to malé dieťa, ktoré mu prišlo oznámiť ten účet, od šoku lialo slzy. V žiadnom prípade, za normálnych okolností, sa však Simon takto nespráva. Zrejme prítomnosť motorkárov ho nabádala rozhadzovať sa tam na štýl, ako to robia rock´n´ rollové hviezdy.
Nechcel zaplatiť za svoje pivá, pretože si myslel, že ani ja som nezaplatil tie moje. Povedal som mu nech drží hubu, a on mi namiesto niečoho iného jednu vrazil. Bolo to po prvý krát, čo mi jednu riadnu zavesil, pustili sme sa do seba ako besné psy a nakoniec som v sebe skonštatoval - "A dosť. Vypadnem, vezmem si taxík do hotela, zbalím si kufre, vyzdvihnem pas od manažéra a chytím prvý let do Londýna."
Nechal som odkaz s tým, že sa už nevraciam spät. Simon sa vrátil ešte v to popoludnie. Predpokladal som, že bude nasledovať moje kroky. Dobrý nápad... mali sme tri dni voľna!"


Posledný koncert odohrali v Ancienne Belgique v Brusseli, 11.6.1982
Robert: "Pred koncertom sme s Lolom sedeli v šatni, úplne zničení z myšlienky prenasledujúcej nás v našich hlavách. Týmto koncertom šnúra hasne. Predstavenie bolo dosť fádne a počas prídavku sa na pódium pritrepal Biddles a začal spievať:"Smith ty sráč a hajzel. Tolhurst ty si taký istý k***t, o nic lepší od Smitha. Iba Simon stojí za niečo v tej vašej skupine!!"
Ja som sedel za bicími, prestal som hrať, hodil som palicky priamo do jeho hlavy a zreval po nom nech ide do "p**i". Všetci sme po sebe pozerali ako telatá...skvelý záver.
Po tom, ako som sa vyspal z toho celého divadla, som sa na nasledujúci den rozlúčil so Simonom. Naše cesty sa znova stretli o osemnást mesiacov."


Simon Gallup pre Vox neskôr povedal:
"To boli tie naše mladé časy - zdrogované hlavy, samé bitky a sám si nespomeniem čo ešte... všetko je zažehnané. Robert mi v to ráno po bitke nechal odkaz - "kedysi sme sa spolu vedeli narehotať ako kone". Spätne rozmýšlajúc, má pravdu..."

za poskytnutý materiál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi