Tri hodiny smútku - Praha, 12/04/2000


Depresia minulú stredu len tak potichúčky sadala na každú piaď pražskej Paegas Arény. Z javiska sa vznášali melancholické tóny britskej skupiny The Cure, v hľadisku vládla smútočná atmosféra zo samotnej hudby, ale aj z informácie, že kapela tesne pred rozpadom hrá v Prahe tretíkrát a podľa všetkého naposledy, a na pánskej toalete sa zastrelil mladý policajt


Skupina The Cure má šťastie, že jej hudbu už dve desaťročia obdivujú priaznivci naladení na jednu vlnu. Tisícky priam sektársky oddaných vyznávačov štýlotvornej ikony britského rocku sú ochotní nechať sčernieť svoj šatník, zmeniť farbu vlasov a účes si natupírovať do pavučinovej hrivy, fascinovane podriadiť svoj mejkap extravagantne nalíčenej tvári charizmatického speváka Roberta Smitha a počúvať jeho pesničky, akokoľvek by boli pre iných monotónne, melodicky jednoduché a jednotvárne napäté. Príslušníci novodobej sekty zostali svojej povesti verní aj v Prahe - celé tri hodiny, na ktoré sa unikátny koncert natiahol, im neprekážalo, že kapela zaťato ignoruje svoje komerčne najväčšie rádiové hity ako "Friday I´m In Love" či "Lullaby", a neprestajne servíruje často viac ako desať minútové verzie typicky temného repertoáru. Zvukári odviedli bravúrny výkon, prevažne čerstvo osvietené scény zintenzívnili ponurú náladu a novinky z albumu "Bloodflowers", ktorý je posledným dielom tzv. morbídnej trilógie The Cure, sa prepletali s nahrávkami z 80-tych i 90-tych rokov (Want, Fascination Street, One hundred years). Na vrelý ohlas publika skupina zareagovala absolútnou zmenou oficiálneho menu prídavkov. Počas šnúry Dream Tour, ktorá bude do 8. mája brázdiť Európu a potom až do júla zosmutnievať amerických divákov, zvykne skupina po hlavnej časti koncertu zaradiť šesť skladieb. V Prahe ich bolo napokon deväť! Spočiatku sa síce zdalo, že počet prídavkov sa zastaví na osmičke odspievanej v dvoch samotných blokoch, no keď na tribúnach povstali davy búšiace do sedadiel a v hale sa stále nerozsvietilo, pätica spoluhráčov na seba nenechala dlho čakať.
Z pôvodného zloženia už zostal iba takmer sám Smith, staré zlaté časy hviezdnej kariéry The Cure si však pamätá aj v tradičnom pokľaku hrajúci basgitarista Simon Gallup, ktorý sa na pódiu prezentoval ako druhá najvýraznejšia postava formácie. Spoločnosť im robil skvelý bubeník Jason Cooper, nenápadný gitarista Perry Bamonte a pokojný klávesista Roger O´Donnel, pôsobiaci so svojim syntezátorom až nezúčastnením dojmom. Zhodne tvrdia, že aktuálny album a jeho koncertná prezentácia sú pre nich rozlúčkou, kritika však koketuje s myšlienkou, že ide iba o premyslený reklamný ťah na zvýšenie predaja nosičov i vstupeniek, keďže predposledný album Wild Mood Swings (1996) nedosiahol očakávaný úspech.
"Myslím si, že by bolo dobré skončiť, kým sme ešte dobrí", vyjadril sa spevák Robert Smith. Nádej však svojim obdivovateľom neberie: "Dokážem sa sebou páliť mosty, ale bez problémov postavím nové. Ak budem mať o päť rokov pocit, že chcem znova hrať, dám skupiny znova dohromady."
Obrazy zúfalstva, motívy smrti a samovražedné mory z tvorby The Cure presiakli aj mimo pražského javiska. V polovici vystúpenia, asi o pol desiatej večer, sa v priestoroch pánskej toalety na druhej strane galérii haly zastrelil 24 ročný policajt. Miesto bolo okamžite uzavreté, drvivá väčšina divákov o tragédii nič netušila a pohrebná služba dorazila až po vyprázdnení Paegas Arény. Motív činu polícia vyšetruje, psychológovia však nevylučujú, že rozhodnutie policajta mohla kumulácia depresívneho fluida v dejisku koncertu nešťastne umocniť.

Zdroj: Sme v obrazoch/2000
za poskytnutý materál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi