Pozri, čo dovliekla mačka ...


Leto 1995. Návratové turné The Cure. Čo všetko sa stalo od skončenia Wish tour, to porozprával Robert v rozhovore pre Q magazín č.09/1995


Nikomu nenapísali, nikam nevolali, zrazu sa The Cure ocitli na soundtracku k filmu "Sudca Dredd" a vyrazili na turné po európskych festivaloch.

Robert Smith, big boss The Cure, by sa za normálnych okolností svojho ježatého účesu najradšej vzdal. Práve dojedal svoju porciu jedla v lisabonskej reštaurácii, zapíjal ju portugalským vínom, skladovanom pri správnej teplote, a flašou piva. "Uf, tak ok., poďme na to..."

Z pohľadu z hora, ak si to viete predstaviť, to vyzerá ako úplne bežný účas, vlasy riadne nalakované, stvrdnúté a trošku ufúľané. Privriete oči, a pod nimi by sa mohol ukrývať Jo Brand. Bližie k lebke sa však účes rapídne mení. Je viac spletitý, plný zhustených miest, odležaných už pekne dlho. Pre rodinku hlodavcov by to bol lákavý pelech. Vlasy nie sú špinavé, ale konce sa začínajú strapkať. Hrebeň by sa v nich úplne stratil.

"Začínajú sa podobať prirodzenýcm dredom", mykne Robert plecami. "Odkedy sme sa potápali a plávali, počas nášho koncertovania v Grécku, ich jednoducho nemôžem rozčesať. A nie je nik, kto by mi to urobil".

The Cure sú v skvelej forme. Dnes večer sú headlinermi portugaltského Super Bock Super Rock Festivalu, ktorý je súčasťou ich letného festivalového turné, počas ktorého za týždeň odohrali niekoľko koncertov pred obrovským publikom. Je to zaťažkávajúca skúška zranenej, ďalšej verzie The Cure, testujú nové skladby, a aj v medzialbumovom období si chcú zachovať status medzinárodnej rockovej kapely.

"Chcel som hrať v novej zostave", objasňuje Robert posledné zmeny. "Do začiatku 8-mesačného turné, plánovaného na budúci rok, chcem vedieť, kto má tendenciu sa zblázniť a kto nie. Bola tu možnosť urobiť vlastné Summer tour. Boli sme vystupovať sami s vlastnou aparatúrou pred vlastným publikom. Takto však môžeme mať všetko úplne v prdeli a nestarať sa o to, čo hráme. A je to zaujímavejšie, ako keď robíme vlastné turné, pretože tu môžme stretnúť kopec zaujímavých ľudí, ako napríklad Polly Harvey a Supergrass, vďaka ktorým som mohol zažiť skutočne dva najzaujímavejšie momenty za posledný mesiac."

Tak sa The Cure ocitli na rovnakej úrovni programovej štruktúry spolu s R.E.M.

"Navrhli nám, aby sme boli spolu headlinermi, čiže by nás rovnakou veľkosťou uvádzali na plagátoch, a my sme ich podporili, keďže sa ohlásili na poslednú chvíľu. Sú omnoho "väčšou" kapelou ako my, a mne to zasa žili netrhá. Keby sa nás spýtali, či by sme mohli hrať pred Faith No More, to by sme povedali, že nehráme. Mohol by som sa ráno zobudiť s príšernou chuťou v ústach a o nikom by som nepovedal nič zlé, teda až na Simple Minds. Faith No More sú v pohode, ale nerád by som nás videl v úlohe ich predskokanov. Nie je to namyslenosť, ale skutočne tu nie je veľa kapiel, ktoré sú lepšie ako my."

The Cure odohrali v lisabonskom prístavisku, pod úpätím Ponte 25 De Abril, 145 minútový set, najdlhší z celej európskej šnúry. Svetlá prechádzajúcih áut osvelovali pódium a Portugalci kotvily so svojimi jachtami v River Tagus, aby si koncert vypočuli zdarma. Kúsok od javiska bol postavený žeriav, na ktorom sa bez problémov mohol ktokoľvek zavesiť.

Odohrali skladby z Disintegration a Wish, pridali niekoľko hitov, okrem The Lovecats a Caterpillar, a aj úplne nové skladby, ktorých najzaujímavejšia je hmlisto-rocková Jupiter Crash. Niekoľko portugalských fráz v Smithovom podaní boli skutočne humorným pokusom, ktorým oslovil prítomných fans. Nový bubeník (ex-My Life Story) vyzerá síce o 10 rokov staršie, ale je pre kapelu prínosom. Hrá skutočne dobre.

Krikľavé a psychedelické osvetlenie pridalo The Cure na sile ešte viac, podobalo sa to pinkfloyďáckej Set The Controls For The Heart Of The Sun. V mnohom sú si tieto dve kapely blízke: držia sa v úzadí, predávajú sa vo veľkom, nezameniteľný zvuk, kultová záležitosť, neveľké pódium, žiadne korene v black music, brali drogy v rovnakom tvorivom období, nedôvera médií, nezávislí a pohŕdajúci hudobným priemyslom, atď...

"Hej, takto to napísali Sound v 1980-tom", škrnie sa Robert, chvastajúc sa 15 rokov starým prirovnaním k Davidovi Gilmourovi. "Ale aj tak sú viac komerčne zameraní ako my."

Publikum pozná dokonale ich texty, hoci v čase, keď končili, 3:30 ráno, kedy už nik iný nehral, ležali naokolo stovky spiacich ľudí. Keby bolo v živote všetko také spoľahlivé ako koncert The Cure ...

Album Wish bol najúspešnejším albumom The Cure (No.1 v UK, No.2 v USA v 1992-om). Po následnom turné sa Smith opäť vrátil späť do práce. Dokončoval totiž koncertný film.

"Ani si nepamätám meno režiséra", klame, "ale mal v pláne nám prezentovať až konečnú verziu. V tom čase už robil na ďalšom projekte Paula McCartneyho, takže sme mali k dispozícií iba túto totálne zhovädelú verziu toho vydareného koncertu."

Iba jediný človek bol schopný dokončiť túto zdanlivo nesplniteľnú úlohu.

"Radšej som sa naučil čosi o editácii filmu, ako by sme mali to narýchlo dokončiť a vypustiť," uvádza nás do obrazu tento staromódny strapáč, "takže to štúdium zahŕňalo 3 mesiace večernej školy filmovej editácie. Chcel som ten film uchovať pre budúcu generáciu, pretože som mal pocit, že by to bol dobrý koniec, aj keď som to povedal už predtým."

Gitarista Porl Thompson sa aj tak rozhodol zdvihnúť kotvy.

"Najpodivnejšia vec tej editácie bola, že som fakt znenávidel celú kapelu. Nenávidel som seba viac ako kedykoľvek predtým, takže táto festivalová šnúra na mňa pôsobila dosť divne. Som si vedomý toho, že kvôli dokončeniu filmu som musel zopár vecí prehliadnuť , takže som po prvý krát ocenil vlastnú prácu na pódiu, čo zasa nie je veľmi príjemný pocit."

Film nakoniec úspešne dokončil a celú jar 1993 strávil prípravou dvoch živých albumov "Show" a "Paris" ("Urobil som to podľa svojich predstáv, nakoniec ako vždy"). Následne na to odohrali benefičný koncert, ktorého zisk šiel pre rádio XFM, vďaka ktorým sa neúspešne pokúšali získať licenciu na vysielanie, hoci v tom istom roku sa o to pokúsili ešte raz.

"A potom", nadšene vysvetľuje Smith, "som si dal na pár mesiacov pohov. Znovu som sa spriatelil so svojími synovcami a neterami. Snažil som sa žiť ako normálny človek. Nie, nesnažil som sa byť, pretože ja normálny som, ale snažil som sa proste normálne existovať. Zistil som, že riadne nepoznám ani svoj domov. V 1988-om som si s mojom manželkou kúpil nový dom, a nestrávil som tam dovtedy viac ako 3 mesiace. Tak som si užíval pri čítaní novín, počúvaním hudby, sledovaním telky a ostatné veci, ktoré si doprajú normálni ľudia. Mal som z toho radosť."

Dokonca začal záhradničiť a veľmi šikovne zistil, že ruže rastú lepšie, ak sú zalievané zásaditým roztokom moči, čím len posilnil svoj fetiš, čúrať "vonku". Na konci roku 1993 začal opäť premýšľať o komponovaní.

"Po prvýkrát v živote som si kúpil piáno a začal komponovať. Keď som bol malý, mali sme piáno Grade3, takže som premýšľal, že si ho zaobstarám znova. Takže som pri výbere skúsil Grade1, následne Grade2 a bolo to."

The Cure vyšli zo slepej uličky a dali sa opäť dohromady.

"Keď niečo robíte, musíte vedieť, prečo to robíte. Keď som bol mladší, zastával som názor, že nikdy nechcem skončiť tak, ako ľudia starší odomňa, ktorí vyzerajú hlúpo a robia veci z nesprávnych dôvodov, či už preto, že je to ich práca alebo preto, že neprišli na nič lepšie. Stratíte tak všetko svoje sebavedomie. Mal som pocit, že je to správne, začať s kapelou znova. Nahrali sme zopár demo skladieb a rozoberali, čo vlastne chceme robiť. Ale zrazu Boris odišiel a zostalo to ma mne, Simonovi a Perrym."

Takto by sa snáď nezachoval nik. Thompson, Smithov švagor, hral už v pôvodnej zostave Easy Cure, zatiaľ čo Boris Williams, pôsobil ako bubeník v Thompson Twins a u Kim Wildeovej, hral s nimi len od roku 1984.

"Fakt ma vždy rozosmeje", hovorí Smith, ale už bez smiechu, "keď ľudia hovoria, že The Cure sa zakaždým rozpadnú a zmenia zostavu. Ku koncu zdvihol kotvy aj Porl, aby naplnil svoje hudobné sny, ktorým bránil určitý druh fašizmu, ktorý v skupine existoval. Stal sa z neho umelec a o dva roky už vystavoval v galériach. Teraz je na turné s Pageom a Plantom, ale to dokážem pochopiť, keďže Jimmy Page bol dlhé roky jeho idolom. Toto leto už s nami hrali 3 krát a k Porlovi som sa dostal za ten čas častejšie, ako keď bol s nami v skupine."

"Nie som si istý, prečo odišiel Boris, a myslím si, že si tým nie je istý ani on. Pred pár mesiacmi sa prišiel pozrieť na naše nahrávanie, dokonca si s Jasonom aj zahral. Zahrali sme si čosi od Garryho Glittera s dvoma bicími, znelo to k smrti úžasne, takže nejaká nevraživosť tu nebola. Oboch som ich obdivoval, že si k sebe našli cestu. V porovaní s tým, koľkých ľudí som vyhodil, to bolo niečo nezvyčajné. Získal som si príšernú reputáciu, ale neznášam vedľa seba ľudí, ktorý nechcú robiť tie isté veci, ktoré robím ja. Vždy som veril, že v kapele vládne prirodzená životnosť. Na konci Wish tour sme boli spolu už príliš dlho, a každý sa vydal cestou - nie kvôli konkrétnym veciam - o ktorých sme sa medzi sebou zhovárali.

"Myšlienky vystúpiť na pódiu a spievať sú stále vzrušujúce", smeje sa."Popoludní som volal Mary a tá nechcela veriť, že sme začali koncert až o jednej ráno. Povedala, že sme museli byť určite šťatí ako delá, ale vysvetlil som jej, že všetci k tomu pristupovali profesionálne. Jasné, že mi neverila."

Mary je rozumná žena. Ale aj tak, Smith najal mladého Coopera, zatiaľ čo sa do kapely navrátil Roger O´ Donnell, obsadil post klávesistu a tým sa uvoľnil Perry Bamonte, ktorý sa ku kapele oficiálne pripojil v roku 1990, pre post gitaristu. Bassu stále obsluhuje Simon Gallup, Smithov svedok na jeho svadbe v roku 1988, keď si bral už spomínanú Mary Poole. (Veľmi na ňu spolieham", hovorí Smith, "pretože ju poznám už hrozne dlho. Vždy mi ukáže správny smer. Manželky sa nezaoberajú hlúposťami, vidia vás ráno častejšie ako iní ľudia, vidia do vás. To mám najradšej, keď som ráno mrzutý a nevľúdny.")

Úprimne povedané, je úplne jedno, kto práve hrá v The Cure, mimo Smitha.

"Na tomto mi nesmierne záleží", zakokce sa Smith. "S každým z kapely som sa o tom rozprával. V piatok sme mali malú tlačovku, a ja som požiadal ostatných, aby tam šli so mnou. Nechápali, Prečo? Aj tak sak všetko budú pýtať teba. Jasné, že to tak aj bolo, ale povedal som im, že bude dobré, keď tam budeme všetci, aspoň budú počuť, čo poviem. Ale jasné, nakoniec, aj keď mi to nie je príjemné, ľudí fakt nezaujíma, kto okrem mňa hrá v kapele."

Nová zostava sa teda osvedčila. Skupina si dokúpila nejaké zariadenia ("Pretože sme si to mohli dovoliť"), na pol roka si prenajali dom Jane Seymourovej v Bath a pripravili všetko na práce. Len seba nie.

"Chodili sme von, hrali tennis, chodili do Wookey Hole. Počas celého nahrávania."

A má skutočne pravdu. Ale aj tak, momentálne zvažuje zavolať do Dynarodu, aby mu pohohli dokončiť jeho nápady.

"S vokálmi a textami zvádzam ťažký boj. Zistil som, že textovo bude Disintegration a Wish ťažké prekonať. Tému, ktorou som sužovaný, a ktorou sa chcem v textoch potrápiť, som už našiel. Viem, že to vyznie smiešne, ale práve to ma motivuje sadnúť si k tomu, a snažiť sa dostať myšlienky na papier a potom ich prespievať spôsobom, ktorý osloví iných."

Ale vráťme sa späť k Smithovým príšerným vlasom: smejú sa ti ľudia na ulici?

"Ľudia sa iba zastavia a obzerajú si ma", vysvetľuje. "Iba jediný raz za celé leto, kedy som sa ozval, bolo to s ochrankou v hotely. Boli tam dvaja chlapíci. Jeden z nich na mňa ukazoval a ten druhý sa smial. Tak som k nim podišiel a spýtal sa, na čom sa smejú. Zmĺkli, sklonili hlavy a dodali, že na mne sa nesmiali. Tak som sa ich spýtal: Prečo nemáte kuráž prejaviť svoje posraté opovrhnutie mojou osobou? Ak vám je to smiešne, tak sa smejte. Normálne mi to je ale ukradnuté."

"V minulosti som sa zatváral do hotelovej izby. Prešiel som obdobím, ktoré bolo najľahšie, nič ma netrápilo, len som koncertoval, ale to vás dovedie k šialenstvu, vážne to naruší vašu psychiku. Celý život vám uteká pred očami a vy sa na to pozeráte z desiateho poschodia. Tomu sa ľudia nesmejú. Ráno sa zobudím a opäť to budem ja, tak ako vy budete vy. Je to férová zmena."

Je vždy možnosť slušne sa ohodiť a vyzerať ako normálny 36-ročný chlap.

"Ale ja to tak nedokážem", zamračí sa. "To je jedna z vecí, ktorú mi Mary vždy pripomenie: ak sa vyberieš kúpiť čo i len šroubovák, hneď všetci vedia, kto som a nie je nič horšie ako predstierať, že ja to nie som. Keď som v Anglicku, čo najviac chcem je, aby ma neotravovali. V 1993-ťom som si oholil hlavu: môj sused vlastní závodné kone a zobral ma na preteky. Absolútne nik ma nepoznal, a bol to skvelý pocit. Neznášam nakupovanie, takže sa necítim byť ukrivdený, že nemôžem ísť do Tesca, bez toho, aby ma ľudia otravovali."

Plamene ambícií v Smithovej ostýchavej osobe stále horia.

"Vždy som si bol ohromne sebaistý", dodáva. "Nestojí to na tom, akí sme dobrí, ale na to, akí zlí sú tí ostatní. Ako textár som skutočne zhrození, o čom ľudia spievajú, aj keď môj súčasný postoj má základy v myšlienke, že tí, čo niečo urobia sú lepší od tých, čo neurobia nič. Pri pohľade na hocakú umeleckú formu zistíte, že ľudia opäť zaspali na vavrínoch. Kapely našej kategórie húfne končia a fakt na to kašlú, ale tiež som si vedomí, že rád dosiahnem bod, kedy pustím všetko z hlavy a už to nedokážem robiť."

Príde niekedy so sólovým projektom?

"Nie, bolo by to hrozné", strasie sa. "Mám rád skupinové zmýšľanie. Ak máte okolo seba správnych ľudí, všetko je stokrát lepšie. Keď sme dohrali Glitterov song, čo som spomínal, pozerali sme jeden po druhom: nič lepšie si neviem predstaviť. Síce je to dosť blbé, ale je to pravda."

Autor: John Aizlewood
Zdroj: Q magazine, 09/1995


Playlist koncertu (09/07/1995):
want, fascination street, a night like this, pictures of you, lullaby, just like heaven, trust, jupiter crash, high, dressing up, the walk, let's go to bed, a strange day, push, mint car, friday i'm in love, inbetween days, from the edge of the deep green sea, shiver and shake, disintegration, end
Encore 1: charlotte sometimes, boys don't cry, a forest
Encore 2: three imaginary boys, 10.15 saturday night, killing an arab



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi