The Cure v Prahe – 03/08/1990


V lete 1990 sa The Cure po prvý krát vo svojej histórii zastavili na území bývalého Československa. O tom, aké to vtedy bolo, sa dočítate z reportáže toho najpovolanejšieho v tom období


Je piatok 3. augusta 1990, niečo po 16. hodine a ja spolu s nezávislým hudobným publicistom Ivanom Cafourkom (na slovo nezávislý si zvlášť potrpí) a s Alexom Švambergom z Mladej fronty stojíme v útrobách pražskej Športovej haly, pokiaľ možno čo najnenápadnejšie. Dôvod je jednoduchý - nemáme patričné placky, umožňujúce nám „beztrestný pohyb" v blízkosti šatní. Napriek tomu sme odhodlaní odraziť útoky security The Cure a získať možnosť prehodiť pár slov s hlavnou postavou večera — Róbertom Smithom. Najlepšie je na tom Ivan, pretože má čosi dohodnuté s všemocným manažérom Malcolmom Rossom, ale ten nás s natrénovaným úsmevom diplomata necháva dve hodiny v napätí. V tomto čase môžeme "vychutnať" kvalifikovanosť domácej usporiadateľskej služby s vekovým priemerom oscilujúcim okolo penzijnej hranice a taktiež vymeniť si informácie - Alex opisuje prechádzku The Cure po Prahe a konštatuje, že Róbert sa venoval predovšetkým svojej bledučkej manželke Mary, že s ostatnými sa dalo bez problémov hovoriť (nebol tam manažér) a že popri historických pamiatkach sa všetkým pozdávalo aj české pivo, aj keď ho, podľa Alexových slov, Angličania pili pomalšie ako našinci.
Pol hodiny pred koncertom pán Ross milostivo kývol na Ivana. Pochopiteľne, vyštartovali sme aj my, ale ďalšie gesto hovorilo jasne: Iba jeden! Čakali sme, ako to dopadne, a stali sme sa svedkami toho, ako Pragokoncertom akreditovaní fotoreportéri nemilosrdne dobiedzali do dr. Iva Letova, pretože oficiálne fotoplacky, umožňujúce pohyb pred pódiom, už boli rozchytané. Rozhorčenie fotoreportérov bolo oprávnené a pochopiteľné, pretože Pragokoncert ich pri akreditácii požiadal, aby sa ohlásili pol hodiny pred začiatkom koncertu. Asi po dvadsiatich minútach sa Ivan vrátil s fľašou "plzne" v rukách a so slovami: "Bol som s ním sám a toto mi daroval, nechcete niekto?" Myslel tým pivo a zároveň letmo charakterizoval atmosféru svojho exkluzívneho interview. Vo všeobecnej nervozite sa s Róbertom zavreli do najvzdialenejšej z troch šatní a rozumeli si. Z vysielania Mikrofóra som sa dozvedel, o čom sa tak dlho rozprávali (manažér Ross prisľúbil 2—3 minúty): nová platňa Get Organized bude samplerom starších remixovaných nahrávok, platňa pre party, ozajstná nová platňa, je zatiaľ v nedohľadne, v štúdiu nahrali The Cure 6 nových skladieb, ale použiteľné sú iba dve, takže skôr to vyzerá na singel, Róberta najväčšmi ovplyvňovala skupina Joy Division a potom New Order, hoci jej nové skladby ho skôr sklamali atď. Bolo toho ešte viac, ale copyright na rozhovor má Ivan a ja spolu s cureovskými fanúšikmi verím, že po rozhlasovej verzii dá na papier aj tú písanú.
Spolu s Dušanom Vozárym, ktorý prostredníctvom Jirku Vatku, šéfa Mute Czechoslovakia, obdaroval Róberta platňou a kazetou Oceánu (týmto spôsobom sa Českobudějičáci dostali na britskú šnúru s Erasure), sa presúvame do príjemne plnej haly. Aparatúra je mi povedomá už z famózneho budapeštianskeho koncertu v máji 1989 a som zvedavý, ako dopadne imaginárny súboj zvuku Praha - Pešť. Športovej hale však veľa šancí na víťazstvo nedávam. Pár minút po 19. hodine do hmly povaľujúcej sa po pódiu a neustále sa pohybujúcej vďaka dvom mohutným ventilátorom za nadšených ovácií nenápadne prichádza zaujať svoje posty liečivá päťka. Dozadu na vyvýšené pódium bubeník Boris Williams a nováčik Perry Bamonte, ktorý "nahradil" Rogera O'Donnella. Úvodzovky píšem úmyselne, pretlože Perry bol v minulých šiestich rokoch gitarovým technikom a musel sa veľmi rýchlo naučiť ovládať klávesy. Do prostriedka pochopiteľne Róbert, po jeho pravej ruke totálne nenápadný gitarista Porl Thompson a pod bubeníka napochodoval basgitarista Simon Gallup, služobne druhý najstarší člen skupiny. Začiatok je ostrý - Shake Dog Shake, úvod z psychedelickej platne The Top, a pod pódiom, kde už pred koncertom sa patrične vymódení a vyčesaní fanúšikovia statočne potili, začína byť ešte hustejšie. Zažil som to už v Budapešti, ale tam to bolo na čerstvom vzduchu. Nasleduje temný "pornografický" A Strange Day, po ktorom sa Róbert prvýkrát prihovorí stručným a na anglosaského cudzinca pomerne úspešným "děkuji". To sa už ale, po búrlivom aplauze, rozbieha A Night Like This. Na ploche sa radostne tancuje, pre mnohých je to splnenie hudobného sna, napokon, medzi dôvodmi, prečo The Cure nečakane prišli do Prahy, údajne figurovala aj petícia fanúšikov so stovkami ba tisíckami podpisov. Upokojenie prináša rozkošný cajdáčik The Catch, druhý singel z ubozkaného dvojalbumu a predovšetkým Pictures Of You. Touto skladbou venovanou Mary začína minirecitálik z Disintegration: ďalšími v poradí sú úvodné single z tejto platne - americký Fascination Street a zvyškosvetový Lullaby. Odstup od budapeštianskeho koncertu je zrejmý - vtedy zneli ako z platne, pražské verzie boli tvrdšie a rýchlejšie. Na obrovskom plátne vzadu sa neustále pohybovali najrozličnejšie kvetiny a obrazce, svetelné filtre ponárali pódium do príjemných pastelových farieb. Róbert ohlasuje druhú skladbu z The Top - Dressing Up, ale na tú som zabudol v okamihu, keď sa z reproduktorov ozvali zvuky dažďa a búrky. The Same Deep Water As You bola pre mňa jedným z vrcholov už v Budapešti a v mojej súkromnej cureovskej kompilácii My Favourites má svoje stále miesto. Vždy mi behajú zimomriavky po chrbte, keď na podklade jednoduchej, ale citlivej rytmiky, sa Róbert pohráva so strunami, farby kláves navodzujú atmosféru priestoru, vznešenosti, ale aj nostalgie a do toho zaznieva nádherný text, začínajúci nezabudnuteľnými slovami "kiss me, goodbye". Som presvedčený, že aj poslucháč nepoznajúci text podľahne čaru tak prekrásnej hudby. Nálada v publiku pochopiteľne zjemnela, treba načerpať sily pred ďalšou eskaláciou pohybu. Ten na seba nedá dlho čakať, ohlásený je "very old single" Charlotte Sometimes, ktorý spoľahlivo rozpumpuje davy. Tie majú šancu na chvíľu si vydýchnuť pri The Perfect Girl, ale potom sa už ide naplno: "much much older from Seventeen Seconds" Play For Today a ďalej Just Like Heaven, The Walk, Primary, In Between Days. Diváci sa dožadujú skladby Boys Don't Cry, kapela však rozbieha ďalší osvedčený koncertný titul A Forest, samozrejme natiahnutý takmer do desaťminútovej dĺžky. Vo všeobecnom nadšení tak trochu zaniká fakt, že Róbert ohlásil poslednú skladbu večera, Disintegration. Po obligátnom "okay" kapela bez ceremónií zmizla do šatne.

Diváci sa pochopiteľne dožadovali prídavkov, ale už z budapeštianskej skúsenosti som vedel, že sa vrátia. Tri singlové hity Close To Me, Let´s Go To Bed a Why Can't I Be You berú posledné rezervy síl, niektorí to už nevydržali a bezmocne ležia na ploche. Opäť pauza a k piskotu sa pridáva ďalší vyvolávací efekt — dupot.
Opäť návrat na pódium, Boris udá takt a Praha sa môže tešiť na ďalšie štyri prídavky. Prvé dva z nich nepoznám, tretím je skladba In Your House zo 17 sekúnd a v melancholickej nálade sa nesie aj Faith, pesnička, ktorou The Cure v Budapešti zakončili koncert. Hudobníci tam postupne odchádzali, až nakoniec na scéne ostal iba Róbert a zaželal všetkým dobrú noc. Scenár sa v Prahe opakoval a keďže bolo dávno po 21. hodine, keď sa mal koncert skončiť, chystal som sa na odchod. Svetlá sa však nerozsvietili, neozvala sa reprodukovaná hudba a došlo aj na dlho vyvolávané želanie divákov. Tretí prídavok odštartovali chlapci, ktorí neplačú - Boys Don 't Cry - a navrch prišli ďalšie historické hity z konca 70. rokov: 10:15 Saturday Night a Killing An Arab. Úplne na záver potom ostrá psychedelická novinka, ktorú som si pracovne nazval Never Enough.
Je viac ako pol desiatej večer a po 29 skladbách už nenasleduje žiadna ďalšia. Mám toho dosť, v ušiach zaľahnuté a napokon, ani liečivé kúry netreba preháňať. Po čase, s odstupom, spolu s ďalšími pamätníkmi budapeštianskeho koncertu hodnotíme, porovnávame a vcelku sa zhodujeme. Hlavné mesto Maďarska zastihlo The Cure a predovšetkým Róberta ako speváka vo vrcholnej forme a k vynikajúcej nálade na otvorenom Kiss štadióne vtedy prispelo aj výborné počasie. V Prahe, v horších akustických podmienkach, bol zvuk pochopiteľne horší niekedy bolo cítiť, že nový klávesista je ešte "v zábehu". V každom prípade The Cure pripravili pre nás a pre tých. ktorí sa petíciou dožadovali liečby liekom (Róbert im venoval skladbu Faith) opäť jeden zo zážitkov, na ktoré sa nezabúda.

Zdroj: Populár 1990
Autor: Juraj Čurný

Playlist koncertu:
shake dog shake, a strange day, a night like this, catch, pictures of you, fascination street, lullaby, dressing up, the same deep water as you, charlotte sometimes, the perfect girl, play for today, just like heaven, the walk, primary, inbetween days, a forest, disintegration
E1: close to me, let’s go to bed, why can’t i be you
E2: lament, m, in your house, faith
E3: boys don’t cry, 10.15 saturday night, killing an arab, never enough



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi