The Cure - rozhovor z trezoru - 04/2007


"Trezorový" rozhovor magazínu Uncut s Robertom pôvodne uskutočnený v roku 2004...


"Bolo to po druhýkrát, čo som robil rozhovor so Smithom pre Uncut, no bolo som opatrný. Nevnímal som to tak, že The Cure, ako skupina, mali v mojej mladosti doslova mystický význam (hoci naozaj mali). Bol som si istejší, ako pri našom prvom stretnutí, keď som naň takmer osem hodín premyslene útočil za album "Mixed Up" (remixový album The Cure z roku 1990), ktorý som pokladal za zložin proti ľudskosti. Tentoraz som sa rozhodol za žiadnych okolností nepiť."
"Rozhovor sa uskutočnil v exotických priestoroch podkrovia hotela Gatwick Hilton, kde sa moje pocity stiesnenosti vôbec neukľudnili, no ako sa ukázalo, nebolo sa čoho obávať. Smith - ako vždy, čudná zmes strniska a zženštenosti s večným chlapčenským úškľabkom v tvári - bol v družnej nálade. Stále vzrušený z aktuálne dokončeného nového albumu ("the cure" (2004)) a povzbudený ováciami od novej generácie skupín, Interpolom počnúc a Korn končiac, bol Smith schopný veselo diskutovať o čomkoľvek. Od tieňa smrti Iana Curtisa, ktorá ovplyvnila aj jeho skupinu, až po nešťastný výstup v Top Of The Pops v roku 1996, kedy sa obliekol v štýle pseudo-mexického hudobníka."
"V každom smere to bol úspech - mal po ruke dobrý príbeh na prerozprávanie, ja som ani raz nespomenul "Mixed Up", a tak sme sa potom rozišli v pokoji. V podstate som bol spokojný, myslím, že to bolo posledné interview, ktoré som urobil".
(James Oldham)

The Cure - v tomto exkluzívnom rozhovore z roku 2004 rozpráva Robert Smith, kráľ angst-rocku, o 25-tich rokoch hýrenia, rozpadov a neustále sa meniacich zostavách.

Počas dvojročného obdobia, od apríla 1980 do apríla 1982, vydali The Cure tri typicky temné, pochmúrne albumy, ktorými si vyslúžili nadšené ohlasy kritiky, a ktoré im zároveň zaručili priamoúmerný komerčný úspech: "Seventeen Seconds" (No. 20 v máji 1980), "Faith" (No. 14 v apríli 1981) a "Pornography" (No. 8 v máji 1982). Vzdajúc sa punkového zvuku, tak typického pre ich debut, nahradil tento Smith niečím omnoho viac introspektívnym. Tieto temnejšie než temné nahrávky postupne ovplyvňovali hudobnú scénu od doby ich vzniku až po súčasnosť, nu-metalových The Deftones počnúc a heterogénnych Interpol, The Rapture a Magwai končiac.

Čím myslíš priťahuješ ľudí (fanúšikov, kritiku, iných hudobníkov) od vašich začiatkov až po súčasnosť?
Na to sa dosť ťažko hľadá odpoveď. Mám pocit, že spomenuté tri albumy naspieval niekto, u koho sa nedá určiť vek a všetky tri v sebe obsahujú akúsi zvláštnu posadnutosť. Sú nekompromisné a majú v sebe určitú víziu. Viem presne, aký som mal zámer so "Seventeen Seconds", viem presne ako som chcel, aby znel a nechcel som, aby sa mi do toho plietol niekto iný. Ktokoľvek, kto chcel hrať viac ako jednu klavírnu notu sa mohol zobrať a ísť robiť niečo iné.
Pri "Faith" to bolo ťažšie, vedel som len, že chcem omnoho stiesnenejší album, zbavený akejkoľvek nádeje (album bol nahrávaný v období smrti matky Lola Tolhursta a Robertovej starej mamy). Mal som 21 a v pokračovaní vlastného života som nevidel žiaden zmysel. Počas nahrávania som bral neúmerné množstvo kokaínu a vládla tam podivne mrzutá nálada. Všetko, čo sme urobili bolo zlé. Bol som neustále plný nenávisti a oči mi priam horeli od zlosti. Pamätám si na moment, kedy som dokončil vokály v Abbey Road, cítil som sa neuveriteľne prázdny.
"Pornography", to bol dôkaz absolútnej nerozvážnosti. Doslova som besnel. Mal som pocit, že vôbec neviem, čo chcem. Myslel som, že všetko sa rúti do nenávratného konca. Znenávidel som Simona, môjho celoživotného priateľa, viac ako kohokoľvek na celom svete. Celá vec sa dá zhrnúť do jediného slova, "chaos".

Tie albumy majú aj svoju bezprostrednosť. Akoby všetky pocity, ktoré tebou v tom období prechádzali, boli do nich priamo transferované.
Myslím, že je to v poriadku. Všetko na týchto albumoch je totiž predvídateľné, slová sú úplne jednoznačné... jednoducho všetko je jasné. Nechce sa mi veriť, že som tento štýl opustil. Inšpiráciu pre názvy skladieb som hľadal u Kafku. Vôbec som sa za to nehanbil. Vôbec som sa netrápil nejakou pretvárkou či predstieraním. Len som sa snažil zistiť, kto vlastne som. Bol som chladný? Bol by som vôbec schopný plakať na pohrebe mojej vlastnej mamy? O tom to všetko bolo. Takýmito myšlienkami som sa zaoberal po prvýkrát a okamžite som ich vkladal do skladieb.
V období "Seventeen Second" a "Faith" som bol "bezvýrazný". A to bol vlastne dôvod, prečo sme na obaly albumov neumiestnili žiadne naše fotografie. Dokonca tam nebola ani zmienka o tom, kto vlastne sme, pretože podľa mňa to bolo vzhľadom k našej hudbe absolútne nepodstatné. Absolútne som netúžil po sláve, chcel som len tvoriť najlepšiu hudbu všetkých čias. Nechcel som, aby vôbec niekto vedel, kto vlastne som.

Ani nie mesiac po tom, čo vyšiel album "Seventeen Seconds" spáchal Ian Curtis samovraždu. Pri pohľade späť, to obdobie Joy Division bolo fantastické. Ian Curtis usmrtil sám seba, čo znamenalo, že každý ďalší, kto tak neurobil, bol podvodník...
Ja som sa presne tak cítil. Pamätám sa, ako som po prvýkrát počul "Closer" a pomyslel si, "Neviem si ani len predstaviť, že by som mohol niekedy prísť s takým silným, ako je toto." Absolútne ma to dostalo.
Celý rok ma držala myšlienka prísť s niečím podobným. Snažil som sa využiť vrodený zmysel pre sebaprezentáciu. Uvedomil som si, že sa musím zabiť, aby sa tak album stal presvedčivý, ale nikdy som toho temného momentu pravdy nedosiahol, dokonca ani keď som nevidel pred sebou nič, za čo by sa oplatilo bojovať.

Smiem sa spýtať prečo?
Mám v sebe nefalšovanú túžbu prežiť. Akokoľvek sa veci vyvíjajú bezútešne, či beznádejne, bezvýznamnosť existencie mi aj tak príde vždy smiešna. Vždy ma totiž prepadne myšlienka, "Zomrieť nemôžem, tak čo teraz?". Chce to totiž jednoznačný postoj, ktorým sa presvedčíte, že život je natoľko bolestivý, že v ňom viac nemôžete pokračovať. Vždy je možnosť výberu medzi ničím a životom, a vybrať si nič môže byť tiež skvelé.
Lenže pre mňa život nebol nikdy príliš bolestivý. Aj keď sa objavila prázdnota, vždy som si pomyslel, "Slnko vyjde, či tu budem alebo nie, takže prečo tu nezostať čo najdlhšie ako len môžem a popritom neskúsiť nájsť nejaké tie radosti." Útechu som hľadal aj v iných činnostiach, mám totiž rád strašne veľa vecí. Či to bolo napríklad len posedávanie s gitarou a hranie pre samého seba, bolo jedno, ako som sa vtedy mizerne cítil, ale pomyslel som si, "toto mám strašne rád".

Ako sa cítiš dnes, keď vidíš ľudí, ktorý skĺzli na šikmú plochu? Napr. taký Curt Cobain?
Konkrétne pri ňom som si pomyslel, "Prečo až také extra riešenie?". Naučil som sa znášať pocit faloše, zažil som to niekoľkokrát s pomyslením, že všetko, čo som urobil, bola obyčajná pretvárka, lenže potom sa na to pozriete s nadhľadom a zistíte, že to tak vôbec nie je, vážne. Potom si zrazu uvedomíte, že všetko, čo robíte, je minimálne tak dobré, ako to, čo robia iní. Prípadne, že je to takisto zlé, ako práce každého iného. Ale takéto pocity som prežíval veľmi veľmi dávno. Možno ma tie pocity prepadnú zasa, keď niekto mne známy zasa zomrie. Hoci, aj teraz som plný pocitov hnevu a frustrácie. Keď ľudia okolo vás začnú zomierať, tak máte pocit, že sa rúca aj váš vlastný svet. Môžem povedať, že momentálne som plný radosti zo života?

Z kapiel, ktoré sa objavili po období punku, nie veľa dosiahlo pozíciu podobnú tej vašej, kedy by sa stali svetoznámymi. Nemal si niekedy túžbu ukázať sa ľuďom v zlom svetle?
Myslím, že nie. V začiatkoch 80-tych rokoch nás ľudia hádzali na jednu hromadu s The Teard Drop Exploders a The Bunnymen. Oni mali už pred nami niekoľko hitov a dobre si pamätám, ako som si v tých časoch myslel, "My hit nikdy mať nebudeme." Bral som ako fakt, myšlienku, že všetko, čo robíme a robiť budeme, je len underground. Lenže potom sme prišli s "Let´s Go To Bed" a zrazu sme sa ocitli mimo všetkého, čo sme dovtedy urobili...

Odomklo to v tebe ďalšiu komnatu? Mal si zrazu pocit, že robiť popovú hudbu je v poriadku?
Znovu musím povedať, že "nie doslova". S ďalšou vecou, s ktorou sme po tom prišli, bol album "The Top" a ten v sebe teda veľa popovej radosti nemal. Síce obsahuje veľmi bizarný singel "The Caterpillar", a zbytok albumu je absolútna šialenosť. Totiž, pri tom albume som nemal po ruke žiaden plán. Bol som doslova mimo a iba som sa snažil nájsť v tom vlastné potešenie.
Svoje myšlienky som plne koncentroval až s príchodom albumu "The Head On The Door". "Inbetween Days" bol skutočne prvý hit, na ktorý som bol pyšný. Odvtedy všetko, čo sme dovtedy vydali, pokladám bizarné, takmer za originálne nahrávky. "Inbetween Days" bol náš prvý song, ktorý ľudia púšťali doslova všade. Bol svieži, rytmický a plný života. Pre nás to bola ohromná skladba.

Nepriniesol úspech so sebou tradičné zlozvyky ako drogy a alkohol?
Pre mňa osobne nie. Všetky druhy drog v abnormálnych dávkach som konzumoval v časoch albumu "Pornography". Ak by sa úspech dostal skôr, tak by bolo pre mňa určite ťažké sa s tým vyrovnať, pretože práve v začiatkoch sme nestáli pevne pri zemi. Vtedy to zasiahlo každého nejakým spôsobom.

Takže, akým drogám si v tom čase holdoval?
Alkohol bol najspoločenskejšou drogou, pretože nebol ilegálny. Kedykoľvek ste mohli s kýmkoľvek popíjať. Horšie už bolo, ak ste to kombinovali s naozaj tvrdými drogami, to aj preto, že niekto s tých neznámych ľudí, s ktorými ste pili, mohol byť policajt. Kokaín ľudí zabíjal, tak ako aj zničil mnoho skupín. Lola úplne zmenil. Zaplietol sa s ľuďmi, ktorí mu až fanaticky holdovali a stal sa hlavným bodom jeho jedálnička. Je to odporná droga, no kým si to uvedomíte, tak sa vás potichu zmocní.

Ako dnes vnímaš 1990-te roky?
Ak by to bola prvá dekáda našej skupiny v hudobnom priemysle, tak by som myslím všetko zavesil na klinec. "Wish" obsadil prvé priečky po celom svete, takže už nebolo kam sa posunúť. Porl a Boris od nás odišli, pretože si uvedomili, že ich v skupine už nič neteší, no ja som si to nejako nechcel pripustiť. Keď sme sa vrátili s "Wild Mood Swings", tak sme v rebríčkoch parádne poklesli. Po albume "Wish" sme boli pod neuveriteľným tlakom nahrávacej spoločnosti, chceli na všetkom neskutočne zarobiť a samozrejme po nás chceli, aby sme si zachovali stúpajúcu tendenciu, aby sme opäť dosiahli ten pomyslený vrchol, na ktorý už beztak nemáte šancu. Šiel som sa z toho zblázniť, pretože už sedem rokov som nemal žiaden oddych. Doslova som sám seba pomaly ničil. Ale s "Wild Mood Swings" sme akoby všetko naštartovali odznova. Boli sme odpísaní, ale stále sme predávali milióny albumov. A to ma robilo šťastným. Podľa mňa je ten album veľmi podceňovaný. Všetko to bolo trochu surové a v jeho prípade boli fanúšikovia Cure trochu obozretní, pretože to nebolo to, čo očakávali.

A čo Britpop? Ten vás takmer zabil, považoval The Cure za niečo staré a po prvýkrát aj za čosi prebytočné.
To sa ale pozeráte na The Cure z britského hľadiska. V roku 1997 sme odohrali bravúrne festivalové vystúpenie na Západnom pobreží USA a Oasis s Chemical Brothers nám robili predskokanov; každý kto v Británií čosi znamenal, nám robil predskokanov. NME o tom prinieslo reportáž, ale o nás, ako healineroch celej akcie, nepadlo ani slovo.
Britpop mal doma ohromný dopad, doslova našu skupinu ingnoroval spôsobom, aký sme od ranných 1980-tych rokov nepoznali, lenže kdekoľvek inde vo svete bol ľuďom na smiech.
V Británií nás vykreslovali ako súčasť nejakej starej gardy a veľmi dobre si pamätám na svoje myšlienky: "Vyseriem sa na to, ak dovolím, aby sa to stalo aj mne." Takto presne totiž dopadol celý punk a povedzme si, že aj The Rolling Stones. Prišlo mi to nefér. V porovnaní s tými všetkými kapelami sme boli rozhodne duchom mladší.

Nechytil si sa ta do pasce vlastného sveta?
Tak by som to nebral. Chcel som len skúsiť čosi nové. "Wild Mood Swings" je jednou z najnevydarenejších nahrávok, s akými sme kedy prišli. Chcel som, aby to bolo niečo ako album Nicka Drakea. Dokonca sme k produkcií prizvali Haydna Bendalla, ktorý pracoval s Kate Bush a v niektorých skladbách Nicka Drakea robil sláčiky. Chcel som album so sláčikovými nástrojmi a akustickými gitarami. A nakoniec v takom duchu skončili iba sladby "Numb" a "Bare".
Chcel som, aby to bol čisto môj album. Po dvoch rokoch, v roku 1996, sme však nakoniec skončili v úplne inej zostave a s úplne inými skladbami. Išlo o pekne hlúpy spôsob nahrávania.
Mal som to radšej poňať ako svoj sólový album, urobiť to mimo všetkých mojich postupov a len tak ho hodiť na trh. Celé to bol nakoniec len boj medzi tým, čo by som chcel robiť a tým, čomu by sa mali venovať podľa mňa The Cure. Keď sme vydali singel so skladbou "The 13th", jedna moja časť ju pokladala za dobrú, pretože to bolo niečo úplne odlišné, no druhá časť tú skladbu považovala za totálnu absurditu.
V Top Of The Tops som s tou skladbou vystúpil v štýle pseudo-mexického hudobníka. Mal som pocit, že mi celkom preskočilo v bedni... turné, ktoré sme k albumu urobili bolo tým najhorším od čias "Pornography". Bolo príšerné a nemalo konca, plné hádok a chorých pocitov. Celý rok 1996 sme prežili s odretými ušami. Z 1990-tych rokov bol práve tento najhorší. V žiadnom smere to nebola zábava a to má moja definícia zábavy dosť široký záber.

zdroj: Uncut UK 04/2007, picturesofyou.us



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi