Arvika, 11.7.2002 - rozhovor pre MTV


Svojou tvorbou sa pomalším krokom katapultovali do podvedomia a vedomia rockového sveta na začiatku osemdesiatych rokoch. Robert Smith a jeho "muži" za uplynulých dvadsať rokov vyprodukovali dvanásť albumov na obraz vlastného mystického sveta, ktorého základy ležia v čiernej atmosfére zasnívaného sveta, a ktoré sa vryli do sŕdc tých milióna ľudí, ktorým nevypočítateľná podstata prelínania sa v obrazoch "čierno- bieleho" vnímania nie je cudzia.


Nasledujúci rozhovor s Robertom Smithom, ktorý poskytla hudobná stanica MTV, pochádza priamo z vystúpenia na Arvika festivale.

Počas tohto leta ste registrovaní na viacerých festivaloch. Ako si to užívate?
Ak to mám zhrnúť do jednej myšlienky - je to niečo úplne iné od toho, čo v skutočnosti robíme. Skutočne si ich vieme vychutnať na plné dúšky, ak sa nám koncert vydarí. Ak hráme, všetko máme vo vlastných rukách. Ak sa koncert vydarí, sme radi, ak nie - žiaľ. Festivaly sú o niečom inom. Odohráva sa tu niekoľko vecí, ktoré dodávajú festivalom šťavu a práve preto za na nich zúčastňujeme. V rozpätí dvoch - troch rokoch sa na nejakom zúčastníme. Toto leto ich odohráme 13. V našej nevyspytateľnosti nás držia na špičkách prstov .

Za dverami pred verejnosťou to u „vás doma“ občas víri ako rozbúrené more. Spomenieš si na nejaký útržok momentu, v ktorom si pocítil, že predsa sa len oplatí dať vašej činnosti šancu?
Počas celej existencie tejto skupiny sa niekoľko krát zrodili momenty pocitu "dobehli sme do cieľa“, ale potom sa niečo predsa len stalo. Spätne, ak sa vrátim do roku 1983, keď som sa pridal k Siouxie and the Banshees, som pocítil, že som našiel to pravé, čo sa javí ako moja budúcnosť. Ten istý pocit ma prepadol v roku 1989 v období Disintegration, keď budúcnosť našej skupiny visela na tenkom vlásku, a z ničoho nič nastal prevrat. V roku 1997 som the Cure nemohol ani vystáť, vtedy, po prvý krát som nevedel ani zniesť moje členstvo v tom nešťastí. Mal som toho tak dosť, že mojim prianím bolo nahrať posledný album - BloodFlowers. Akonáhle vyšiel a my sme tiež vyrazili na turné, sa moje pocity zmenili.

Pociťuješ nervozitu alebo trému pred tým než výjdeš na javisko?
Nikdy nie som nervózny. Cítim v sebe niekoľko bijúcich sa pocitov vzrušenia a strachu zo zlyhania. Toľkokrát sa niečo blbé zomlelo, že naozaj neviem, čo by ma ešte mohlo prekvapiť. Ak už som niekedy nervózny, tak iba trocha. Prvé tohtoročné vystúpenie (v Aténach 2002- pozn.) bolo naším akýmsi štartérom po poslednom, minuloročnom vystúpení v Roskilde. Každým krokom na javisko som pociťoval väčší fragment zlyhania než niekdajšie vzrušenie. Nebol som si sám istý, čo budeme vlastne robiť. Zvyšok skupiny bol na tom rovnako. Tiež nimi lomcovala nervozita. Možno by som mal udupať moju nervozitu za fasádu mojej tváre, aby sa aspoň upokojil zvyšok.

Praktizuješ pred vystúpením nejaké rituály, ktoré ti pomáhajú?
V deň kedy hráme, každý jeden z nás vie, že nie je nič dôležitejšie než samotné vystúpenie. Pätnásť minút predtým, než vykročíme na javisko, sa spolu rozprávame čo budeme presne robiť. Nemáme žiadne rituály.

Cítiš, že "ten" šoumen, ktorým na javisku si, prešiel nejakou zmenou za uplynulé roky?
Počas turné k BloodFlowers (2000) som bol viditeľne oveľa šťastnejší. Hrali sme moje obľúbené skladby, veľkolepé útoky na emócie, žiaden popíkový odvar. Dokonca si pamätám, že som sa usmial. Veľa ľudí si to pamätá. Zastavili ma a povedali mi, ako sa tešia z môjho úsmevu. Psychicky som dosť nevypočítateľná povaha, nasunutá niekam inam a vedomá si svojho veku, staršieho než moje publikum. Netúžim byť arogantným ani ľahostajným. Teraz sa už viem vcítiť do publika. Vždy som chcel, aby sme boli tým najlepším poskytovateľom hudobného vnímania, než vieme byť. Sprvu som to chcel iba kvôli môjmu záujmu. Teraz to chcem kvôli záujmu publika.

Tkvie to v tvojej terajšej sebadôvere?
Jediná vec, v ktorej mám momentálne sebadôveru je táto skupina a potom hudba. Od zrealizovania BloodFlowers nosím v sebe taký pocit hrdosti naplnenia schopností našej skupiny a osožnosti našej práce vtedy, ak urobíme niečo, čo nám nevyjde a nadobudnem pocit mizernosti nad touto skupinu.

Čo pokladáš za najdôležitejšiu spätnú odozvu od publika?
Vediem si našu vlastnú webovú stránku, ktorá je odpoveďou tejto väzby. Je plejáda ďalších stránok. Dostáva sa nám neuveriteľné množstvo úprimnej spätnej väzby- príliš úprimnej. Občas sa zamyslíme: "čo si o nás asi myslia?" V minulosti nás takéto pocity netrápili. Počas festivalov stretávame veľa ľudí na letiskách alebo v zákulisí. Dostáva sa vám pocítenia, čo vlastne tí ľudia chcú. Teraz hráme viac, než si ľudia dokážu predstaviť, že to vôbec zahráme. V tomto sme sa podstatne zmenili.

Spomínaš si na nejaký výnimočný kompliment?
Od ľudí zažívajúcich ich prvé predstavenie. Na turné BloodFlowers sme stretli ľudí, ktorí zažívali svoje prvé predstavenie v totálnych záplavách sĺz. Je to nenahraditeľný pocit, ak vidíte niekoho šťastného.

V skutočnosti momentálne patríte ku skupinám, ktoré visia bez nahrávacej zmluvy. Pre niektorých umelcov je to priam katastrofa. Čo si myslíte vy?
Od 18- tich rokoch som bol viazaný zmluvami. Teraz osem mesiacov si užívam slobody. Myslím tu úplne vážne. Čo sa chystáme urobiť, urobíme ako to sami chceme a nemusíme sa nikoho pýtať. Je to krásny pocit.

Mali ste v pláne uverejniť na Internete nejakú hudbu. Čo si myslíte, ako dopadne hudba, ak ľudia radšej konzumujú hudbu na Internete a vo vlastných počítačoch než v domácom stere-u?
Neodvratne sa to nebude dať zastaviť a podľa mňa je to dobrý pokrok. Pozrite sa na skutočnosť rýchleho prenosu dát a dostupnosti k nahrávke. Niečo môžem nahrať doma a o niekoľko minút, hodín, to už môže frčať na Internete. Sami sme sa ešte nerozhodli ako naložíme s naším materiálom.

Aký máte názor na postupne sa vyvíjajúce skupiny, ktoré budú mať ďaleko od profesionality, ale zarobia viac peňazí, než bolo možné zarobiť v predošlých rokoch?
Vstupná hudobná brána bude stále otvorená a stále sa bude rozširovať, aby prijímala fanúšikov. Uvedomte si, že ľudia túžia po hudbe a hudba je produktom neustáleho objavu.

Televízne programy sú preplnené nešťastnými pokusmi ľudí uchopiť si aspoň kúsok slávy. Zaútočilo to aj na Vás?
Nemám na to vyhradený žiaden špeciálny názor. Odkedy som v skupine, si všímam ako sa kultúra kradmo mení. Presláviť sa je každopádne dôležitejšie, než to čo robíte a robíte to navyše blbo. Dokonca aj moje netere a synovci sa snažia presláviť bez toho, aby vedeli čo chcú robiť. Ja napríklad, ak som bol mladý, som chcel niečo stvoriť. Ani vo sne ma nenapadlo, že sa zapíšem do povedomia sveta. Veľa vecí, na ktoré ľudia teraz zabúdajú je fakt, že vo svete ľudí čoraz viac pribúda, než to bolo v mojich mladých rokoch a sú tu ďalší a ďalší ľudia, ktorý chcú niečo urobiť pre vlastný záujem a kašlú na fakt, či sa stanu alebo nestanú slávnymi. Ľudí, ktorých som v mladosti obdivoval, boli slávni- Bowie, Hendrix. Ale Nick Drake bola jednou z kľúčových vplyvných osobností, ktorého som sluchom hltal a pochybujem, že niekto tuší, kým vlastne bol. Hoci ho neregistruje takmer nikto komerčne založený, jeho hudba je stále na zožratie. Tvoriť niečo inšpiratívne je oveľa osožnejšie a prospešnejšie než byť iba slávnym.

za poskytnutý materál ďakujem ultra@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi