The Cure - ich vlastné B-strany - 2.časť


Druhá časť prekladu článku z magazínu Record Collector vnesie viac svetla do doteraz nejasných udalostí, dozviete sa, prečo sa začali objavovať Robertove piesne v reklamných spotoch, a aj to, čo môžte od The Cure očakávať v roku 2004


Nech už to bolo akokoľvek, nakoniec sa "Do The Hansa" objavila ako b-čko prepracovanej verzie singla "Boys Don´t Cry" v roku 1986, ktorý bol od samého začiatku považovaný za malú pomstu spoločnosti, ktorá kapelu zavrhla hneď na začiatku.
"Dempsey vôbec nepovažoval "Do The Hansa" za smiešnu. Lenže ja som to potreboval dostať von. Myslel som si, že vydanie nášho prvého albumu bude akousi frčkou do tých nafúkaných horenosov. Michael sa kvôli tomu ožral, pretože si myslel, že v Hanse sme nemohli vydať nič preto, že hral zle. Tento originál sa nakoniec podarilo zachovať vďaka Lolovi, lenže, nakoľko je to namierené voči Nemcom pracujúcim v Hanse, môže to byť v dnešných dňoch zle chápané. Ale domnievam sa, že tí ľudia z Hansy už sú dávno niekde inde", hovorí Robert.

Join The Dots obsahuje aj poslednú nahrávku, na ktorej sa objavil Michael Dempsey - "I´m Cold", psychadelickú b-stranu "easy-ride"-ovej "Jumping Someone Else´s Train". Bola nahratá na konci roku 1979 s vokálmi Siouxie Sioux, Smith totiž v tom období vypomáhal ako pódiový gitarista na turné Banshees a tieto aktivity mali na svedomí radikálne zmeny v The Cure v neskoršom období. ""I´m Cold" potencionálne naznačovala smer, ktorým sme sa mali uberať, ale ktorým sme nikdy nešli", dodáva Smith.
Rad prišiel na tri veľmi silné albumy, ktoré len posilnili reputáciu kapely, tom čase označovanú, ako skupina "do dažďa a nepohody", no v súčasnej dobe sú tieto diela označované ako najdojemnejšie výtvory Roberta Smitha. Uhladený zvuk albumu "Seventeen Seconds" (na kompilácii Join The Dots ho reprezentuje skladba "Another Journey By Train") bol poznačený Bowieho albumom "Low", a samozrejme aj príchodom nového basáka Simona Gallupa, čo ovplyvnilo aj nasledujúci album "Faith", atmosférou neprekonateľnú nahrávku plnú náboženských predstáv a odkazov na klasické diela Franza Kafku a Mervyna Peakesa.
Nebolo pre nikoho prekvapením, že záťaž z prezentovania takýchto piesní na koncertoch sa na Robertovi určitým spôsobom prejavila. Krátko po tom, čo sa na jeseň 1981 vrátili z Ameriky, sa zo Smitha stala emotívna a labilná osobnosť, ktorá sotva dokázala stáť na pódiu. Ale bol to až ďalší album, ktorý dotlačil The Cure na samotný okraj priepasti.
"S nacvičovaním albumu "Pornography" sme začali na konci jesene v roku 1981. Na jednej z kaziet jasne počuť, ako bol Simon z toho všetkého úplne mimo, pretože počas celej skúšky sa neustále na niečom rehotal a to sme sa snažili posunúť skladby do tej najtemnejšej polohy. Lol už nezvládal držať s bicími tempo a ja som na oboch príšerne kričal. Mali sme vtedy len dve skúšky a toto sa stalo na jednej z nich, ale aj tak trvalo dva mesiace, kým sme sa dostali do štúdia na nahrávanie. No veľa sa za ten čas zmenilo, začali sme používať make-up a začali na seba inak reagovať. Bol to začiatok konca", komentuje Smith.

Nasledovali Vianoce plné chaosu, ktoré Smith strávil s novým "kamošom do nepohody", Stevenom Severinom. Smithova drogová neresť sa premietla do ukričaných textov pre nový album. Začali nahrávať s producentom Philom Thornalleym, ale štúdiové sedenia sa zmenili na opilecké šialenstvo - jeden z rohov štúdiovej miestnosti sa premenil na horu postavenú z prázdnych fliaš od piva. Toto šialené obdobie nie je na Join The Dots reprezentované žiadnou nahrávkou, i keď jedinou b-stranou bol živý záznam skladby "Killing An Arab". No Smith tvrdí čosi o bonusovom materiály: "Nahrali sme ešte jednu skladbu s názvom "A Normal Story", v ktorej som spieval len melódiu. Nemal som k nej žiaden text".

V júni roku 1982, opúšťa Gallup, zničený nekonečným nahrávaním a koncertami, kapelu. The Cure sa prestali predávať a to až do chvíle, kým Parry znova nepresvedčil Smitha k práci. Robert napísal skladbu "Lament", pre flexi-diskovú prílohu magazínu s krátkou životnosťou, Flexipop a jej rannú verziu zaradil na Join The Dots. The Cure - teraz už ako duo Smitha s Tolhurstom - nahrali sériu "zasnených" singlov, ktoré vniesli viac farieb do ponurného sveta Roberta Smitha. Séria sa začala vydaním "Let´s Go To Bed", s ktorou vstúpili do Top 20, za ňou nasledovala na jar 1983 elektronická "The Walk" a do Top 10 prerazili na jeseň toho istého roku s nestarnúcou "Love Cats".

Nasledujúci album "The Top", priniesol The Cure ešte väčšiu popularitu, ako kedykoľvek predtým, lenže Smith tomu nevenoval skoro žiadnu pozornosť, nakoľko sa vo veľkom oddával pitiu a drogám a tiež preto, že sa snažil zbaviť paralélnej kariéry ako gitarista Banshees, keď produkoval tajúplný štúdiový projekt so Stevenom Severinom.
No konci roku 1984 mal Smith sám seba plné zuby, definitívne odišiel z Banshees, navštívil svojho doktora, prehovoril Gallupa k návratu a priviedol The Cure späť ako riadnu kapelu s albumom "The Head On The Door". Túto zmenu zreteľne cítiť aj na Join The Dots. "Od chvíle, ako sa Simon na koci roku 1984 opäť pripojil ku kapele, všetko, čo sme nahrali, malo potenciál dostať sa na album. Kvalita šla jadnoznačne smerom nahor", komentuje situáciu Robert.
Mali skladby, z ktorých každá mala šancu byť súčasťou albumu. Na b-čkach k albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" z roku 1987 sú asi dva songy, o ktorých si Robert myslí, že sú to skutočné pecky: ""A Chain Of Flowers" je skladba, ktorú som nepočul roky, no teraz, ako sme ju remastrovali, znie skutočne geniálne".

S albumom "Disintegration", z roku 1989, sa The Cure stali najväčšou kultovou záležitosťou na svete. S podporou, ktorej sa im dostávalo doma a v Európe a s dostatočnou reputáciou, s akou prišli do USA, si dovolili do posledného miesta zaplniť štadión Dodgers v Los Angeles. Smith bol na vrchole svojej hry a bez akýchkoľvek obáv. Po zmesi radosti na albume Kiss Me... bol Disintegration návrat k starým cureovským emóciam - príšerná nočná mora v podobe "Lullaby" sa stala najväčším hitom kapely do toho obdobia - nahrávka mikroskopicky mapovala staré témy priateľstva a strašenia, ale bola dosť zrozumiteľná na to, aby z albumu spravila najobdivovanejší album The Cure všetkých čias. No nahrávanie albumu bolo traumatické: Lol Tolhurst neúnosne chlastal, za čo mu Smith na konci roku 1988 z kapely vyhodil, čo o pár rokov neskôr vyústilo v nechutný súdny spor ohľadne financii.

Napriek problémom s Lolom, Smith bol stále viac otvorenejší myšlienkam nových členov kapely. To sa odrazilo na albume "Wish", v roku 1992, kde každý člen prispel svojimi skladbami. "Medzi b-čkami albumu Wish má každý člen kapely tú svoju obľúbenú. Akoby ste mali na každom vašom koňovi špecifického jockeya, a všetci cválali v jednej línii. Vrátili sme sa ku skladbám typu "The Big Hand, čo je najobľúbenejšia skladba Porla Thompsona. Mojim najobľúbenejším "béčkom" je zasa "This Twilight Garden", má úžasnú atmosféru a fakt nechápem, ako je možné, že sa nedostala na Wish, keď som tam zaradil takú "Wendy Time". Až potom si uvedomím, že kvôli zachovaniu albumu ako jedného celku, sa naň nedostanú omnoho lepšie skladby. Nikdy som si nemyslel, ze "Wendy Time" je tá najsprávnejšia vec, ale keď sme sa ju pokúšali nahradiť inou skladbou, album už neznel tak dobre. Ale aj tak si myslím, že vynechanie "This Twilight Garden" bolo veľkou chybou", zdôrazňuje Smith. Smithove inštinkty boli správne, Wish sa stal prvým No.1 albumom The Cure, a splodil obrovský hit, "Friday I´m In love". Lenže následné obrovské turné (Smith o ňom vyhlasoval, že by mohlo byť posledným turné kapely) sa opäť neobišlo bez "zranení". Gallup dočasne opustil kapelu, Thompson po poslednom vystúpení skupinu opustil definitívne a krátko na to odišiel aj bubeník Boris Williams.

V jednu chvíľu v období príprav na nahrávanie ďalšieho albumu zostali v kapele len Perry Bamonte a Robert Smith. Perry si na toto obdobie spomína takto: "Pamätám si, ako sme uprostred leta sedeli s Robertom pod stromami v parku kúsok od štúdia, keď som si zrazu uvedomil, že The Cure sme už v podstate len ja a Robert. Bolo to traumatické obdobie, súdny spor s Lolom bežal na plné obrátky, a ja som ani len netušil, že Robert mal v hlave presnú predstavu, o čom bude ďalší album".
"Na prípravu albumu som chcel mať k dispozicii celý jeden rok. Prenajali sme si dom, mal to byť akýsi sociálny experiment. Chcel som urobiť čo najväčšiu a najrozmanitejšiu kolekciu piesní, tak aby plne zodpovedali titulu "Wild Mood Swings", vysvetľuje Robert. Verejnosť však bola týmto schizofrenickým návratom na scénu zmätená - keď sa album objavil v britpopovom svete v roku 1996, čelili kritike namierenej voči španielskemu štýlu singla "The 13th", aj keď b-strana v podobe "It Used To Ne Me" bola jednou z najlepších nahrávok, aké kedy The Cure urobili.

Koncom 90-tych rokov však nastali pre Roberta ťažké časy. Zbierku singlov "Galore", Polydor viac menej odmietol propagovať, čo v podstate vyvrcholilo ukončením zmluvy s Fiction po vydaní albumu "Bloodflowers" - senzačný návrat kapely vo forme, ktorú ku koncu milénia strácali. Album bol oslavovaný ako tretia časť "Temnej trilógie", ktorá začala vydaním Pornography a pokračovala albumom Disintegration. "Keď sme na Vianoce v roku 1998 začali s nahrávaním albumu "Bloodflowers", chceli sme urobiť čosi v štýle tvrdého elektropopu a tak sme zložili hŕstku skladieb, ako napr. "Coming Up" a "Possession", kde sme použili množstvo slučiek a elektonických bassových rytmov. Posedávali sme, brali drogy od výmyslu sveta mysliac si, "tak toto je budúcnosť!". Ale v roku 1999 som zažil nečakaný "moment prerodu". Pomyslel som si, "bože, veď toto je úplne príšerné, toto nie sú The Cure". Napísal som "Out Of This World" a bolo jednoznačné, že "toto je presne to, čo chcem", pretože tá skladba mala v sebe viac emócii, ako všetkých šesť skladieb, ktoré sme dovtedy nahrali. Takže sme to všetko zmietli zo stola - aj keď bolo ťažké zničiť šesť skladieb, pretože sme boli už v polovici cesty, ale bolo to rozhodnutie, ktoré bolo nevyhnutné. Ostatní si však mysleli, že je to všetko už v háji, ale vrátilo sa všetko späť. Proste som ich presvedčil nesprávnym spôsobom.
Urobili sme skladbu s názvom "Split Milk, ktorá bola neskôr dostupná len cez internet a este jednu s názvom "You´re So Happy You Could Kill Me", ktorá, na počudovanie, znela ako z produkcie Fat Boy Slima v čase tesne pred vydaním jeho albumu. Bol som tomu všetkému rád, pretože, ak by sme nič nezmenili, mali by sme veľké problémy, trápili sme sa s tým všetkým už 6 mesiacov. Na konci príprav to už skutočne znelo, akoby to naozaj nahrávala skupina, pretože vždy som myslel na jedno: ak tie skladby budeme hrať naživo, chcem aby sme ich prezentovali ako jedna kapela.
Turné k albumu v roku 2000 bola tá najlepšia vec, akú sme kedy urobili, pretože nálada a výkon, ktorý sme podávali, bol vnímaný celou kapelou rovnako a toto sme postrádali celé roky"
, spomína Robert.

Teraz, keď je Join The Dots na ceste tesne pred vydaním, sústreďuje Smith svoju pozornosť na re-edície všetkých albumov The Cure, ktoré budú doplnené o bonusový materiál z jeho osobného archívu uloženého a nedotknutého v krabiciach celé desaťročia. "Mám tam kopec pások, na ktorých sú nahraté kompletné skladby, ale väčšina z nich nie sú bohviečo. Bude problém to podávať na bonusové disky". Zatiaľ, čo Join The Dots a re-edície albumov budú vydané pod značkou Polydor/Universal, nový album The Cure vyjde pod hlavičkou Smithovej vlastnej spoločnosti. Prvou lastovičkou tejto firmy bol DVD disk "Trilogy", film nasnímaný na dvoch koncertoch v Berlíne, v novembri 2002. Lenže táto sloboda narazila na problém s cenou. Keď Chris Parry (ktorý založil aj rozhlasovú stanicu XFM) predal label Fiction spoločnosti Universal, nepovedal o tom ani slovo Smithovi a to Roberta, ktorý sa posledných 18 mesiacov usiloval dostať všetok svoj materiál, ktorý vyprodukoval za posledných 25 rokov, pod svoju kontrolu, pekne naštvalo. Takže s vydaním Join The Dots urobil Robert Universalu niekoľko ústupkov, vrátane použitia "Inbetween Days" na reklamné účely.
"Povolil som to so všetkou znechutenosťou a podráždením. Bojoval som príliš dlho za to, aby sme mali všetok náš materiál pod vlastnou kontrolou, pretože neznášam, keď sa z hudby stáva predajný artikel. Cítil som, že by sme mali pre to urobiť čosi viac. Považoval som za povinnnosť vydať tento box set práve v tejto dobe, kedy sa cítim veľmi spokojne pri pohľade na celú históriu nahrávok kapely. Viete, kľudne som to mohol spraviť pred 15 rokmi a trhnúť na tom veľké prachy! Bol to divný pocit ...akoby som klamal sám seba, fakt. Ničil ma ten pocit niekoľko dní ...viete, keď si uvedomíte, že niekto ešte dlho bude predávať čosi vaše".

Počas postupnej prípravy materiálu na nový album pristihol Robert sám seba vo zvláštnej situácii, ktorá ho totálne vrátila spať v čase, "čo ma mierne znepokojuje", dodáva. "Negatívnym aspektom tohto všetkého je fakt, že všetko, čo som pripravil na nový album, mi zrazu príde, akoby som o tom všetkom už spieval. Na druhej strane, pozitívom je, že vidím, ako sa mi veľmi páči všetko, čo sme doteraz urobili - a to mi vždy pripomenie dôvod, prečo pokračovať ďalej. Mohol by som byť znepokojený, že medzi ľudmi spôsobíme re-edíciami pekný zmätok, čo uškodí novému albumu, prípadne by si mohli skladbu "Winter" spliesť s titulnou skladbou nového albumu". A tieto myšlienky Robertovi očividne naháňajú strach.


Pozn: Za prípadné nepresnosti v Robertových výrokoch a sprievodnom texte sa vopred ospravedlňujem. Originálny materiál som mal k dispozícii len vo forme scanov nie práve v najlepšej kvalite.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi