The Cure - ich vlastné B-strany - 1.časť


So znovuoživením záujmu o The Cure, sa Robert Smith pohrabal v archíve kapely kvôli príprave materiálu pre kolekciu b-strán. Ale ako novinár Nick Tumer zistil, je to len špička ľadovca. Britský magazín Record Collector priniesol v súvislosti s vydaním Join The Dots rozsiahlu reportáž o skupine, doplnenú o komentáre jej jednotlivých členov. Tu je prvá časť prekladu


Nemôžte si nevšimnúť, že stĺpčeky šoubiznizu, kedysi venované obľúbeným Duran Duran, sa dnes točia okolo kapiel im podobným, ako napr. Dandy Warhols. A tiež si nemôžte nevšimnúť, že novodobé americké kapely ako Hot Hot Heat, či Rapture, svoje vokály až otrocky prispôsobujú štýlu Roberta Smitha, speváka The Cure. Ako hovoria mnohé komentáre, ide o totálny návrat 80-tych rokov.

Ale nech je to akokoľvek, táto teória, sústrediaca sa okolo The Cure, postráda jeden problém. Ide o fakt, že The Cure nikdy neboli prototypom kapely 80-tych rokov - začali v post-punkovom období, pokračujúc v rokoch 90-tych a v súčasnosti nahrávajú svoj dvanásty štúdiový album s Rossom Robinsonom, producentom kapiel ako Slipknot, či Limp Bizkit. S týmto konštatovaním sme začali pokec s Perrym Bamontem v štúdiu West London, ktorý nám s pýchou oznámil, že na nový album majú prichystaných 37 demo nahrávok. A samozrejme s humorom dodal, že znejú ako "klasickí Cure", aj keď ich ešte treba obohatiť charakteristickým hlasom Roberta Smitha, "až potom sa stanú normálnymi cure skladbami", smeje sa Perry. "Vždy, keď po prvý krát počujem vokály, som prekvapený, pretože to nikdy nie je to, čo som očakával, ale o to viac sú výnimočné".

Ďalšou vecou v prípade The Cure je, že vždy sa držali bokom od všetkého, aj počas 80-tych rokov. Prišli z Crawley, zo Sussexu, vytvorili si svoj vlastný záhadný svet - nejasné a rozmazané obaly albumov, rozmazaný rúž na perách, samoľúbosť, zúrivosť, pocit úzkosti, láska, strach, averzia a trocha alkoholovej bujarosti - to všetko sa vyskytuje v odzbrojujúcich a zdvorilostných Smithových textoch. A práve tejto individualite vzávajú hold kapely ako Rapture - aj keď Američania nie sú práve naklonení rozmarom Britskej módy, v tomto prípade by The Cure nezaregistrovali snáď iba hluchí. A ak najskvelejšia kapela z New Yorku velebí The Cure, potom sú aj samotní The Cure označení prívlastkom "cool".
Ako Bamonte potvrdil magazínu RC, s týmto všetkým počíta aj Smith. "Je to všetko zábava", hovorí, "ale ak by Robert neveril vo všetko to, čo robí, neboli by sme sa pred rokmi dobre predávali, a neboli by sme v súčasnoti tak vyzdvihovaní. Takže mal pravdu, keď sa vždy domáhal mať všetko pod kontrolou. Ako sa hovorí, čo sa má stať, to sa stane".

A túto atmosféru "rešpektu" The Cure posiľňujú vydaním kolekcie b-strán, coververzii, raritných a nikdy nevydaných nahrávok v podobe 4-cd boxu: Join The Dots: The Fiction Years 1978-2001. Jedinečná kolekcia odpálená ohromujúcou 10:15 Saturday Night a ukončená remixom večnej klasiky "A Forest", nahratom v roku 2003, mapujúca kariéru jednej z najobľúbenejších, najrešpektovanejších a najvýraznejších britských kapiel, ktorá zároveň štartuje re-edičnú kampaň, zahrňujúcu všetky albumy vydané do roku 2001 spolu s bonusovými materálmi vytiahnutými z archívu kapely
Pri niekoľkých ležiakoch odpovedal, ukecaný a strapatý Smith, na hromadu otázok týkajúci sa nielen obchodného hľadiska vydania box setu, ale aj vydania re-edícii albumov, ktoré sa postupne objavia na pultoch predajní. A ako sám povedal, toto všetko nemohlo prísť v lepšom čase.
"V určitom smere je tento box set vecou samoľúbosti a namyslenosti. Myslím, že sme doteraz boli jedinou kapelou s obrovským archívom, ktorá nemala vydanú kolekciu b-strán. Trvalo príšerne dlho, kým sme sa k tomu dopracovali, pretože až do tohto roku bolo na nás v UK vrhané negatíne svetlo".
Odhliadnuc od toho, Join The Dots obsahuje pre každého niečo. Od post-punkovej "Plastic Passion", cez šialene jazzovú "Mr. Pink Eyes", až po romantické nahrávky, ako "Chain Of Flowers", "This Twilight Garden" a "2 Late". Pre zberateľov rarít sú tu nevydané veci z albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" v podobe skladby "To The Sky", remixov skladieb, ako napr. briliantnej "How Beautiful You Are", a kopec ďalších coververzii. "Mám pocit, že naša verzia "Purple Haze" je moja najobľúbenejšia pieseň z tejto kolekcie. Vždy ma veľmi poteší a je fakt, že sa nám coververzia tejto hendrixovky perfektne vydarila".

Táto kolekcia je skutočne plodom lásky Roberta Smitha. "Štyrikrát som korigoval návrh obalu. ľudia sa ma pýtali "Je to naozaj nutné?". Ale na toto sme čakali až príliš dlho, takže by to malo byť čo najlepšie. Ale aj tak je internet plný blbostí o tom, čo som vynechal a nedal na album ... ľudia nikdy nepochopia, že bonusový disk k albumu obsahuje veci určené iba "zasväteným", dodáva Robert.
So Simonom som dokončil booklet, takže je to definitívna verzia všetkých udalostí, a konečne budú odhalené všetky mýty okolo kapely. Vždy som chcel stráviť večer celý venovaný spomienkam, vždy som chcel navštíviť Crawley v Hampshire - vždy som si myslel, že je to dvojča Crawley v Sussexe - takže sme si dali spicha v krčme. Hostinský nás začal obsluhovať o šiestej večer a vysáčkoval nás z krčmy až o štvrtej ráno. Mal pre nás omnoho väčšie pochopenie, ako všetci barmani dokopy v Crawley v Sussexe.
Simonove poznámky by sa v podstate ani nedeli vydať, boli plné urážok a nadávok, ale pomyslel som si, že keby som to dal dokopy spolu s ním, po prepracovaní by to nemuselo byť až také zlé. Lenže neskôr si začal zo mňa robiť srandu aj tak .. ale myslím, že to už uňho začalo pôsobiť pivo..."
.

The Cure sú klasickým príkladom post-punkovej kapely prichádzajúcej z predmestia a inšpirovanej heslom roku 1976 - urob si to po svojom. Po prechádzaní kapelami na škole, založil Smith skupinu Malice, s ktorou hrával skladby Bowieho a Alexa Harveya, pokiaľ nezačal chŕliť materiál, s ktorým zvíťazil u Johna Peela pod názvom "Easy Cure".
Kapela (v zložení Smith, bassák Dempsey a bubeník Tolhurts) vyhrala medzinárodnú súťaž talentov, vyhlásenú nemeckou nahrávacou spoločnosťou Hansa, ktorá pre svet objavila diskotékovú legendu Boney M. V Hanse si mysleli, že objavili novú teenagerskú kapelu. Smith si zasa myslel, že bude mať vo vrecku zmluvu, ktorá im zaistí nahrávanie ich vlastných skladieb - arogantné punkovky s názvami ako "Plastic Passion" a "I Want To Be Old". Easy Cure nahrali niekoľko demo skladieb, ale trvali na svojom a ingorovali názory "top producentov" Hansy. Svoje úsilie sústredili na skladby ako "Killing An Arab", ambicióznu adaptáciu novely Alberta Camusa, The Outsider.

"Nútili nás hrať veci v štýle "Rebel Rebel". Štandartom sme sa naučili hraním na miestach ako Orpington Twon Hall, ale niekto od nich sa domáhal: "do prdele, zahrajte niečo, čo poznáme, vy tupci!" Ale veď ranná verzia "Plastic Passion" je vcelku zaujímavá, pretože sme sa ju snažili nasmerovať do polohy, ktorá Hanse mohla vyhovovať. Znelo to ako Roxy Music, a neskôr sme ju premenili na "A Night Like This", pretože sme do nej použili práve klávesovú rovnakú sekvenciu. Takže, na niečo to bolo predsa len dobré", konštatuje Robert.
Nebolo to žiadne prekvapenie, keď ich z Hansy vykopli. "Neodpustili si komentár "Budete ľutovať", spomína Smith s uspokojením. Po tom niekoľko mesiacov obletovali všetky nahrávacie spoločnosti, posielali im demo pásky pod hlavičkou Cure (premenovali sa, aby zneli jednoduchšie) a zúfalo sa pokúšali vzbudiť akýkoľvek záujem.

Jediná pozitívna odpoveď prišla od Chrisa Parryho, šéfa Polydoru, ktorému konkurencia z pred nosa vyfúkla zmluvu so Sex Pistols, ale ktorý ulovil kapely Siouxie & The Banshees a Jam. Zaujatý ďalším triom z predmestia, Parry uchmatol The Cure pre novú pobočku Polydor, Fiction. Na jeseň 1978 ich dotiahol do štúdia a v decembri toho istého roka vyšla ich prvá nahrávka "Killing An Arab" spolu s víkendovou skľúčenosťou v podobe "10:15 Saturday Night"
Za tri dni nahrali šokujúcich 27 piesní, napísaných Smithom. Niektoré z nevydaných, ako napr. príšerná "Do The Hansa" a "Pillbox Tales" sa nachádzajú aj na novej kompilácii, ale zvyšok skladieb, okrem 12-tich, ktoré vyšli na albume 3 Imaginary Boys, zostávajú nepoznané aj po 25-tich rokoch.
"Nad mnohými skladbami som už urobil kríž, pretože som vedel, že sa na nich už nedá nič zmeniť", hovorí Smith. "Boli to iba tri noci, ktoré sme strávili s Parrym. Povedal nám "dajte nám všetko, čo máte". Tak sme nahrali všetko, čo sme hrali počas roka predtým. Na pódiu s kapelou sa veci rapídne rýchlo menili, takže kopec vecí sme po polroku znenávideli". - A čo tie staré nahrávky?
"Mali sme skladbu s názvom "Winter", bola úplne hrozná. Bola súčasťou štvordielnej záležitosti, ktorú sme urobili rok predtým - "Spring", "Summer", "Autumn" a "Winter". V jednej krčme sme mali dva koncerty, a v úvode večera boli všetci ešte triezvy. Tak sme sa to pokúsili zahrať. Rok na to sme už boli v štúdiu a Dempsy povedal: "no...z tej štvordielnej veci sa mi páči ako tak ten koniec". Ešte dnes si pamätám, ako som bol naštvatý, že tú vec Parry nezaradil na album - "Je to pastorálne, určite by sa to chytilo. Ale je to až moc hippie, a stojí to za hovno!", povedal. Mohol som oponovať, ale nakoniec som to nechal tak".



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi