Perry Bamonte - The Swing Tour 1996


Pred začiatkom Swing Tour 1996 v Spojených štátoch, poskytol Perry Bamonte krátky rozhovor pre noviny Daily Herald Music, v ktorom sa okrem informácii ohľadne albumu Wild Mood Swings, dozviete čosi o "demokracii" v kapele


nemyslel som, že to bude až také úžasné / čudujem sa, že sa to vôbec splnilo / naozaj, myslíš, že sa to zopakuje znova? / myslím, že by sa malo!!! Je možné, aby v tomto temperamentnom songu z nového albumu Wild Mood Swings (Mint Car) britskej legendy The Cure mohol Robert Smith takto samou radosťou švitoriť?

Ten istý Robert Smith, ktorého náladové piesne, zatrpknutosť, rozmazaný make-up inšpirujúce mládež na oboch stranách Atlantiku v 80-tych rokoch oblečenú v čiernom s apatickým postojom ku všetkému. Áno, bývalý kráľ apatickéko rocku je späť a rozhodne v optimistickejšom svetle. Napriek štvorročnej odmlke od posledného albumu, počas ktorej prebehla výmena niektorých členov kapely a zdĺhavý súdny proces medzi Smithom a bývalým členom kapely, a ktorý skončil v Smithov neprospech.
Ale ak 20.júla uvidíte The Cure na ich koncerte v Rosemont Horizont, nečakajte že všetko bude také žiarivé a sladučké. Ako už sám názov evokuje, Wild Mood Swing zahŕňa širokú škálu hudobných podôb vo všetkých jeho 14-tich skladbách. Skladby ťiahnúce sa od žalospevu (This Is A Lie) cez akusticé balady (Numb) k ľahkému popu (Gone) spolu s veselým latinom doplneným o trubky a perkusie (The 13th). Taký je naozaj Wild Mood Swings!

V predvečer prvého amerického turné The Cure po štyroch rokoch, sme zastihli v Londýne Perryho Bamontea, geniálneho gitaristu, ktorý nám pripomenul, že názov albumu sa vzťahuje viac na hudbu ako na stav Smithovej mysle. "Na album sme mali pripravených 25 skladieb, ale výber sa zúžil na 14, ktoré sa dostali na album", hovorí Bamonte, ktorý do roku 1990, kedy sa stal členom kapely, sprevádzal skupinu na koncertných šnúrach ako technik.
"Kľudne sme mohli urobiť album plný rockových alebo popových skladieb, prípadne sme mohli pokračovať so všetkými tými temnými, pomalými piesňami. Lenže počas voľných chvíľ sme počúvali kopec jazzu, latina a world music, čo ovplyvnilo hudbu, ktorú sme nahrávali. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že jediná možnosť, ako celú tú skúsenosť zosumarizovať, bola poskladať kúsky zo všetkého na jeden album a nazvať ho Wild Mood Swings".

Sformovaní rodákom z predmestia Londýna, Smithom, na konci punkového ošiaľu 70-tych rokov, prišli The Cure s niečim, čo zatiaľ na scéne nebolo. Odkedy, ako neskúsení žabiaci, vydali single Killing An Arab a Boys Don´t Cry, stali sa ich vystúpenia najnavštevovanejšími v UK, no trvalo príliš dlho, kým prerazili v Spojených štátoch. Bodom zvratu bol dvojalbum "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" z roku 1987, ktorý posunul kapelu z kultovej záležitosti do katogórie skutočných hviezd. Z posledného štúdiového albumu kapely, Wish (1992), sa predalo viac ako milión kusov, a to vďaka singlom ako Friday I´m in love, či A Letter to Elise. Len o čosi menší úspech mala dvojica živých albumov vydaných o rok neskôr, Paris a Show. Bamonte dodáva, že dlhodobé zotrvávanie The Cure na špici rebríčkov predajnosti vyvolalo nevyhnutnú odvetu v podobe dnešnej éry "britpopovej" mánie.
"Mnohé z recenzii Wild Mood Swings v Anglicku nám idú priamo po krku, len čo sa niekde niečo o albume spomenie, hneď Roberta kritizujú", hovorí Bamonte. "Lenže potom si prečítate posledný odstavec, a v ňom je zdráhavo uznané, že je to dobrý album!
Ľudia v Anglicku sú veľmi prieberčiví. Všetko je tu založené na tom, čo práve letí. Fanúšikovia v Amerike majú tendenciu byť viac loajálni a tolerantní. Američania sú v samotnej podstate optimistickí a viac pripravení sa zabávať a robiť si radosť ako Briti. V Amerike som objavil viac pozitívnosti.
"

Dlhodobí fanúšikovia The Cure určite zaznamenajú na koncerte v Horizont niekoľko nových tvári na pódiu. Odišiel dlhoročný gitarista Porl Thompson, ktorý začal hrávať s Jimmym Pageom a Robertom Plantom, a takisto budeník Boris Williams. K zakladateľovi Smithovi, veteránovi, bassákovi Gallupovi a Bamotnemu (ktorý presedlal od klávesov na gitaru) sa v minulom roku pridali nový bubeník Jasom Cooper a klávesák Roger O´Donnell, ktorý už v kapele pôsobil v období 1987 - 1990. Dali to proste dokopy a opäť bodujú!
Bamonte vysvetľuje, že vnímanie popularity The Cure ako "šou Roberta Smitha" nie je správne ako aj tvrdenie, že kapela sa drží na výslní viac ako 18 rokov vďaka pravidelnému prevetrávaniu zloženia.
"Je to Robertova kapela", hovorí. "On je šéf, takže sa mu prirodzene dostáva viac pozornosti. Píše všetky texty, skladá väčšinu hudby. Ja so Simonom k hudbe prispievame, ale je to on, kto má posledné slovo. To je rozhodujúce, pretože je to on, kto spieva, a on si hudbu prispôsobuje svojmu spevu. A nakoniec, s prípravou a produkciou má v kapele najviac skúseností. Robert bol v kapele odjakživa a vždy kladie na dôraz, Buďte tu, ak tu byť chcete. On nehovorí ľudom, čo majú robiť. Ste súčasťou The Cure, pretože ste sa rozhodli ňou byť. Môžte prísť s nápadom, či nejakým návrhom ... a niečo z toho prejde a niečo jednoducho nie. Nikto s tým v kapele nemá problém. A mne osobne sa tak žije ľahšie".

Rok 1997 bude rokom 20 -teho výročia kapely. Plánuje na tento miľník kapela čosi špeciálne?
Podľa slov Bamonta, nik nevie, či vôbec budú The Cure ďalej fungovať: "Robert každým rokom tvrdí, že nemá potuchy, čo sa s kapelou stane. Skúste sa ma to znova opýtať za takých šesť mesiacov".

Prevzaté z Daily Herald Music
autor: Dan Kening, Júl 1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi