Tom fotografuje The Cure už od 1980tych rokov. Zachytáva momenty v šatniach po celom svete, presviedča kapelu, aby mu zapózovala vo veľkých európskych mestách. Zachytáva intenzívnu reakciu medzi Robertom a jeho kamerou a zároveň to sprostredkováva čitateľom magazínov Melody Maker, NME, Sounds a Record Mirror.
Sheehanova nová kniha, "The Cure: Pictures Of You", je vizuálnym záznamom jednej z najvplyvnejších britských kapiel. V súvislosti so skutočnosťou, že The Cure aktuálne vyrážajú na turné po Veľkej Británií, sa Sheehan obzerá za dekádami jeho spolupráce s kapelou, aby sa podelil so spomienkami a príbehmi, ktoré stoja za niektorými z jeho obľúbených fotografií.
Tom: S Robertom Smithom a Lolom Tolhurstom som sa po prvýkrát stretol v roku 1982, v Shepherds Bush Hilton. The Cure vtedy predskakovali The Banshees a Robert s nimi zároveň hral, takže bol vtedy zrejme veľmi vyťažený. (pozn. prekladateľa: toto veľmi nesedí, muselo to byť skôr)
Mali sme vtedy strašne málo času, pretože kapela práve smerovala na zvukovú skúšku. Kolega má z toho asi 20 minútový záznam a mne sa podarilo urobiť zopár záverov, ako prechádzali otočnými dverami hotela. Keď sa dnes na tie fotografie pozerám, cítim z nich množstvo humoru.
Na väčšine záberov sa kapela držala v úzadí a Robert sa usmieval. Bol to veľmi príjemný vstup do sveta The Cure. The Cure majú svojský druh humoru a mal som šťastne, že ho dokážem chápať a využívať od nášho prvého spoločného momentu. Roberta v tej dobe nevnímali ako veľmi šťastného chalana. A verte mi, vôbec nie je taký, akého ho ľudia vnímajú.
Pred nahrávaním, koncertom, či čímkoľvek, vždy tam cítiť akési kamarátstvo. Chystáte si veci a možno sa tam objaví aj akési doberanie, ale už v prvej minúte, ako započnete nejakú činnosť, tak idete naplno. Hrám presne tú istú rolu, ako oni. A musia na mňa reagovať.
Robert má reputáciu organizátora, toho, čo do všetkého kecá, ale ja si skôr myslím, že vždy odovzdá štafetu tomu, s kým spolupracuje. Nebude Vám však "preskakovať ohnivé kruhy" a ja som sa zasa nikdy nepokúšal robiť zábery, na ktorých by vyzeral hlúpo. Skôr si myslím, že verí ľuďom, o ktorých je presvedčený, že svojej práci rozumejú.
Robert obdivuje sochy v Bologni: The Cure na turné po Taliansku, 06/1984
Toto bolo počas The Top turné. V Taliansku som si ich fakt užil. Boli dosť spätá kapela. Ono je to tak vždy, keď sa k nejakej kapele pripojíte na turné. Dokonca aj keď Vás poznajú, aj tak máte pocit outsidera, pretože jednoducho nepatríte ku gangu. Aj keď na 2 - 3 dni máte právo čestného člena, aj tak ste outsider. Je to ako keď sa nemôžete hádať s manželským párom. Funguje to tak s každou kapelou: majú svoj vlastný jazyk, svoje zvyklosti. Ste toho svedkom, ale v skutočnosti ste mimo toho. A nikdy do toho sveta nebudete môcť preniknúť.
To súsošie s fontánou je v Bologni a bola nedeľa ráno. Deň predtým odohrali skvelý koncert ... ale pred koncertom mal Robert žalúdočné problémy. Myslím, že zjedol skazenú krevetu, či niečo podobné, a doslova ležal v šatni na podlahe a pred zvukovou skúškou až stonal od bolesti.
Nasledujúce ráno bol však na tom až tak dobre, že bol schopný výjsť von. Ale bol to ten prípad, "poďme rýchlo na to". Takže sme sa len prešli okolo bloku a urobili zopár záberov. To, že tam bola nejaka pekná architektúra, ktorá sa dala využiť, to bola len čistá náhoda.
Trochu trúfalý moment s Robertom a Lolom: The Cure na turné po Taliansku, 06/1984
Predo mnou už pracovali s inými fotografmi, keď som sa k nim pripojil ja a v ten deň obsadil ateliér. Jedným z nich bol aj slávny taliansky fotograf, ktorý ich fotil pre skutočne špičkovú publikáciu. Ten chlapík práve skončil a debatil so svojim asistentom. Ja som len trochu posunul svetla a podobne. Taká robota na kolene, chápete? Ak tam niečo v tej chvíli funguje, idete na to ... šup, šup, šup a je to! No a nakoniec jeden z tých snímkov použil Lol aj na obale jeho biografie "Cured: The Tale of Two Imaginary Boys"
Dostať Roberta z postele: The Cure na turné v Bruseli, 11/1987
Bola sobotná noc, oni hrali v nejakom klube v Bruseli, na ktorý si neviem spomenúť. Boli sme v šatni, Robert si upravoval vlasy a chystal sa na pódium. Mal som so sebou nejaké plastové pozadia zavesené na stene a len som povedal, "Robert, to modré". Fotím ich jednoducho takých, akí v danej chvíli sú.
Ak sa chystajú na vystúpenie, tak nechcú, aby som im siahal na vlasy. Tak som vtedy zavesil na stenu dve pozadia, aby som mohol vymienať jedno za druhé. V Melody Maker si už len mohli vybrať danú farbu.
Tieto zábery majú celkom jasné osvetlenie, sú celkom definované. Možno dobré na titulnú stránku. Ja som však potreboval niečo s denným svetlom, takže som sa Roberta spýtal, mohli by sme sa stretnúť zajtra na obed? Prišiel som o jednej alebo okolo druhej, ale pánko ešte stále lehnil v posteli. To bolo v novembri, vtedy sa už rýchlo stmieva. Napadlo ma, že bude lepšie sa z ulice presunúť niekam na strechu. A zrazu sa tam objavil Robert s tým klasickým výrazom v tvári, "Tommy, naozaj to musí byť?" Ten jeho prestarnutý výraz, "je to vážne nutné?" A na to asi nikdy nezabudnem, pretože ono sa ešte vôbec nestmievalo, ako sa to v novembri stávalo ... alebo to bola len mnou vyvolaná panika.
"Venuj nám pohľad": The Cure na turné vo Francúzsku, 1989
Toto bolo bleskové - jeden "ponor" a šup von. Vyčerpaných The Cure fotiť nemôžete. A takisto nie Roberta, pokiaľ nie je pripravený, teda v zmysle, že je nastajlovaný a rozhodnutý ísť do toho. Čiže, komplet oči, pery, vlasy. Ak majú vystúpenie, musím vedieť hospodáriť s časom, pretože v takom prípade mám k dispozícií max. 30 minút.
Robert je v spojení s fotoaparátom skutočne dobrý. Vie presne, čo sa od neho vyžaduje. Zasa, Melody Maker nie je žiaden umelecký magazín, čiže nemôžete vytvoriť nejaký záhadný záber s pohľadom na hviezdy, bolo by to totiž úplne tmavé a tlač by to kompletne pokašlala. Väčšinou museli byť zábery úplne čisté.
Ak ste zazreli Melody Maker, spolu s NME, Sounds a Record Mirror na pulte stánku s časopismi na Tottenham Court Road, pri východe z metra, tak ste si tie drobnosti museli všimnúť. Kedykoľvek pracujem s človekom, kohokoľvek fotografujem, vždy poviem "venuj mi pohľad". Bez očného kontaktu nemôžete očakávať, že sa na to ľudia budú pozerať tým istým spôsobom.
Niekedy, keď sa pozriete do objektívu a potom do ich očí, je to akoby súťaž v uprenom pohľade. V prípade Roberta mám pocit, že je vždy sebavedomý. Chcem tým povedať, Bohvie, o čom premýšľa, keď má čas len pre seba, no keď spolu pracujeme, je jeho sebavedomie skvelé. A takisto vždy pôsobil starší, než v skutočnosti bol.
Robert ako sprievodca turistický spievodca: The Cure na juhozápade Anglicka, 1995
Bol to vydarený deň. Kapela práve dokončila nahrávanie albumu "Wild Mood Swings", vo vidieckom sídle herečky Jane Seymourovej. Keď som ich navštívil, boli už zopár týždňov uviaznutí v štúdiu, takže som si bol istý, že budú potrebovať rozptýlenie. Jednoducho, potrebovali trochu prevetrať kosti. Tak sme vyrazili von.
Robert bol, a možno ešte stále je, členom National Trust. Takže presne vedel, kam ísť. Nasadli sme do dodávky a vyrazili. Šli sme do Cheddar Gorge a blízkeho okolia. Robert si vopred urobil niekoľko poznámok a cestou stále hľade do mapy a vždy povedal, "blíži sa ..."
Ten kôn na pozadí nemá žiaden skrytý význam. Je to jednoducho záber z britského vidieka. Ale rád v sebe živím pocit, že v zámorí, v Japonsku alebo kdekoľvek inde, to ľudí zmiatlo :)
Hudobné ikony: The Cure vo Westside Studios, Londýn 2005
Bolo to v roku 2005, The Cure nahrávali v londýnskych Westside Studios. Fotil som vtedy Roberta s Bowieho albumom v rukách ... "Ziggy Stardust" ... pre sériu portrétov hudobných ikon a albumov, ktoré ich inšpirovali. Povedal som mu, "nafoťme aj niečo iné, keď sme už tu". Vonku bolo točivé schodisko, tak sme si to nasmerovali práve tam. Robert mi povedal, "lepšie ma asi zachytíš zhora ..." a mal pravdu. Rád fotografujem zhora, ľudská čelusť vynikne lepšie. Aj tváre tak vyzerajú lepšie.
Myslím, že Robert má svoj vzťah k objektívu poriešený. Zdá sa, že si dal všetky pre a proti dohromady, nie? Rovnako vlasy, pery, oblečenie ... Ak máte toto všetko okolo seba, dokážete diváka zmiasť. Práve preto vždy hovorím, že chcem zachytiť hlavne pohľado očí. Chcem jednoducho kontakt.
zdroj: Big Issue, 30/11/2022