Sme tam, kde to všetko začalo - 10/2016 - I.


Lol Tolhurst o knihe "Cured", albumoch "Faith" a "Pornography", ako aj o kamarátstve s Robertom Smithom.


Kniha "Cured" je skutočne zaujímavé čítanie. Zistil som, že je to rovnako príbeh Tvojho fungovania v The Cure, ako aj príbeh Vášho priateľstva s Robertom.
Presne tak. Celé som to poňal v štýle "behind the music", čo je v podstate vždy ten istý príbeh. Veľmi sa mi páči kniha Patti Smith, "Just Kids", ktorá pojednáva o nej a Robertovi Mapplethorperovi, o tom, ako to celé začalo. Vtedy som si povedal, "toto je presne ten príbeh, ktorý doteraz nik nepočul". Takže prvá časť mojej knihy, to je všetko o mne a Robertovi, ako sme vyrastali, prečo a ako vznikla kapela, samozrejme s väčším dorazom na nás ako ľudí, než ako celú kapelu. Takže, vlastne ste tú knihu pochopili :)

Príde mi to veľmi sympatické. Nie je to len lesk a pôvab vecí zo zákulisia, ktoré sa zvyčajne v takýchto knihách prezentujú. Dávate nám možnosť nahliadnúť na Vás, ako na deti.
O to presne išlo. Presne toto som chcel. Predovšetkým je to obyčajný ľudský príbeh. Nachádzam sa totiž v určitom bode svojho života - alebo som bol do neho dotlačený, neviem - keby si uvedomujem, čo je pre mňa skutočne dôležité. Všetko ostatné, všetka tá sláva, pozlátko, to sú všetko v podstate nie skutočné a dôležité veci. Nakoniec sa vždy ukáže, že to najdôležitejšie v živote je mať pri sebe ľudí, ktorých milujete, a ktorí milujú Vás. A presne toto som chcel svojou knihou povedať.

K tomu tá úprimnosť a spôsob, akým podávaš dôvody Vášho rozchodu, či Tvoje problémy s alkoholom ... je dobré vedieť, čo sa dialo v zákulisí, no rovnako to môže pomocť aj ľuďom, ktorí prechádzajú podobnými situáciami.
Absolútne! To je ďalší cieľ mojej knihy. Pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú. Aj ja som prijal takúto pomoc, pretože v období, kedy mi bolo najhoršie, som si vôbec neuvedomoval, čo mi vlastne je. A nájsť tú správnu cestu ma stálo veľa pokusov a omylov. Kým som sa pustil do písania tejto knihy, tak som prečítal množstvo biografií a spomienok iných a najviac vo mne zarezonovali práve tie, ktoré boli skutočne úprimné a neobťažovali ma. Neboli to nevyhnutne také tie staré žabomyšie vojny s množstvom nepotvrdených informácií, no cítil som z nich úprimnosť. Dokonca som niektorým autorom zavolal a snažil som sa z nich niečo dostať, ako premýšľali pri písaní a podobne, čo sa ukázalo ako veľmi užitočné.

Bolo zložité vrátiť sa v spomienkach späť a všetko to preskúmať? Viem, že si dokonca nahovoril audio verziu knihy. Bolo to iné, ako pri písaní? Vypočul som si doposiaľ iba krátku ukážku, no rozhodne to chcem počuť celé, nakoľko si to čítal úplne fantastickým spôsobom!
Bolo to zábavné, nakoľko som nikdy predtým takýmto spôsobom knihu nečítal a keď sme už boli asi v dvoch tretinách, tak chlapík, ktorý to nahrával, skonštatoval: "Panebože ..." Úplne ho to rozcitlivelo, tak som mu povedal, "netrápte sa, nakoniec to dopadne dobre." Samozrejme, nie som herec, takže som to nemohol nejako predstierať, ale plne som si všetko uvedomoval. Treba sa pri tom odosobniť a prečítať to tak, ako je to napísané. Keď píšete, tak je to viac ako spomínanie. Je to doslova opätovné prežitie spomienok. Také veci, ako smrť mojej mamy, to bolo veľmi emotívne písanie a v mnohých ohľadoch veľmi katarzné. Ale čítanie, tam som sa naozaj musel trochu odosobniť, no aj tak to samozrejme bolo emotívne.

Vždy mi prišlo zaujímavé mať možnosť prečítať, či vypočuť si všetky tie príbehy na pozadí vzniku známych albumov. Netušil som doteraz, že album "Seventeen Seconds" bol v značnej miere ovplyvnený Bowieho albumom "Low", ale dnes mi to dáva dokonalý zmysel.
Album "Low" som miloval, obzvlášť zvuk bicích Dennisa Davisa. My sme chceli vytvoriť uprostred nášho zvuku akúsi veľkú dieru. Chceli sme veľmi vysoké a veľmi nízke zvuky s obrým priestorom uprostred, kde by sídlili vokály. Takéto niečo je typické pre album "Low", ale aj pre tvorbu Nicka Drakea. Ten akýsi priestor nás veľmi ovplyvnil. A to si musíte uvedomiť, že album "Low" vznikol v roku 1977, kedy scéne kraľovali The Clash a podobné kapely. Prišlo nám to veľmi súčasné a veľmi vplyvné.

Zaujímavé je, že vždy, keď počúvam "Three Imaginary Boys", či "Boys Don´t Cry", tak mám pocit, že ste sa v tých časoch snažili umiestniť niekde uprostred medzi tvorbu The Clash a The Police. Je fascinujúce postaviť Vašu a spomenuté dve kapely vedľa seba a sledovať, akým smerom sa každá z nich vybrala.
Dobrý postreh. Na prvom albume cítiť celé spektrum vtedajšej hudby. Každý aspekt tej doby je tam zachytený.

Vlastne album "Seventeen Seconds" patrí u mňa k tomu najobľúbenejšiemu od The Cure. Vnímam ho ako predchodcu albumu "Kid A" od Radiohead, nakoľko v mnohých momentoch pôsobí veľmi abstraktne.
V tomto súhlasím. Inak, "Kid A" bol vôbec prvý album Radiohead, ktorý sa mi páčil a po ňom všetky ich elektronicky ladené. Ich rockové veci mi veľmi nepasovali. My sme vtedy chceli byť veľmi experimentálni a byť schopní využiť všetko, čím sme disponovali. V štúdiu sme sa veľmi nezdržiavali, nemali sme dostatok financií. Jedna z piesní z toho albumu, "The Final Sound", mala byť pôvodne dlhšia, ale došla nám páska. Na zakúpenie ďalšej sme už nemali peniaze, takže sme k tomu pristúpili v štýle, "nuž, tak to budeme musieť editovať týmto spôsobom."

Je inak skvelé, že po všetkých tých peripetiách má kniha nakoniec šťastný koniec.
Nie je len šťastný, ale ... ako sa to hovorí?

Dojímavý?
Áno. Život ide ďalej, a nikdy nebude dokonalý a podobne, ako sa to zvykne písať v rozprávkach, ale mám pocit, že som sa dostal do určitého bodu môjho života a urobil v ňom značku so všetkou úctou. V tejto chvíli mám pocit, že je možné úplne všetko.



thinking of the days that are no more

©2001-22 monghi