Pinkpop 2012


26.mája 2012 sa The Cure predstavili premiérovo v novej zostave s Reevesom Gabrelsom a opätovne navrátivším Rogerom O´Donnelom. Holandská televízia využila príležitosť a vyspovedala Roberta Smitha.


Máte k dispozícií viac ako 300 skladieb. Ako vlastne zostavujete setlist, nakoľko som bol prekvapený, pozitívne prekvapený skladbami, ktoré ste zahrali, dokonca aj z albumu "Pornography", tak to som tentokrát skutočne nečakal.
Robert:
To aby sme zabavili aj fanúšikov, čo je najťažšia vec súvisiaca s festivalmi, pretože pre väčšinu ľudí sme tu len niečo ako súčasť celej udalosti, čo vlastne aj naozaj sme. Samozrejme, mnoho ľudí si kúpilo lístok práve preto, aby nás videli, ale my musíme ísť na pódium s vierou, že väčšina ľudí z publika z toho bude mať zážitok a my sme súčasťou toho zážitku a je úplne jedno, či tuná skončíme ako najlepšia kapela alebo budeme pre tých ľudí príjemným zážitkom z celého festivalu. V minulosti som k tomu pristupoval trochu súťaživo, bol som mladší a uvažoval som ako väčšina mladých kapiel, jednoducho urobiť to všetko čo najlepšie.

Osobne súhlasím ...
Robert:
No veď áno, keď ste mladý, tak to tak urobiť musíte, pretože sa nikam inam neposuniete, ale ak by som to robil takto aj dnes, bolo by to príšerné. Jasné, že chcem, aby nás ľudia vnímali ako najlepšiu kapelu, ale ak to tak nebude, smutný z toho nebudem, pretože možno majú radšej iné kapely, jednoducho som už asi dozrel.

Mal som 17 a bol som tu v roku 1986, kedy ste už mali dávno na svojom konte albumu "17 Seconds", "Faith", či "Pornography", tie albumy boli pre mňa vzácne, výnimočné, a sú takými dodnes, ale toto bude asi trochu zložitejšia otázka. Dnes ste tu, ale raz musí prísť deň, kedy tu už nebudete, kedy The Cure už viac nebudú, ten deň jednoducho príde. Ale keď sa na to všetko pozrieš s odstupom (aj času), aký je, či bol význam Vašej kapely, ktorá tu funguje v podstate už od 1970tych rokov, dodnes hráte veľké koncerty, ako to vlastne celý vnímaš?
Robert:
To sa vrátime k tomu, čo som už povedal. Náš úplne prvý koncert mimo UK bol práve v Holandsku, myslím, že to bolo s albumom "Seventeen Seconds", ktorému sa tu dosť dobre darilo, tuším sa dostal aj na prvú priečku. Prišli sme sem s tým, že uvidíme, aké to bude, ale zistili sme, že musíme medzi ľudí chodiť viac. Pokiaľ by sme sa nevybrali do sveta, tak by sme ani nevedeli, že ľuďom sa páčia rôzne veci, ale ústredným bodom toho všetkého je udržať si to publikum. Myslím, že uprostred toho všetkého je niečo skutočné, podstatou toho je, že nerobíme nič, čomu sám neverím. Človek si povie, že sme mali šťastie, že sme úspešní, ale toto nie je skutočné šťastie, tu ide skôr o vášeň, ktorú živíme v našom publiku. Pri našich piesňach sa strieda jedna generácia za druhou a vášeň je cítiť práve v tom, ako tie skladby hráme, akým spôsobom boli napísané. Takéto je to jednoduché. Niekedy máme na koncertoch aj 15-ročných, dokonca aj mladších, je to poväčšinou ich vôbec prvý koncert, vybrali si práve koncert The Cure, pretože počuli od nás niečo, čo sme nahrali ešte predtým, než sa narodili ich rodičia. Ale toto ma vôbec neprekvapuje, pretože keď som bol dieťa, tak som takisto miloval hudbu ďaleko starších interpretov a mám ju rád dodnes. Nemám potrebu sledovať aktuálne kapely. Ide vždy o samotnú podstatu hudby a to je niečo, čo je prakticky nedefinovateľné. Je mi jasné, že keď stratím tento pocit, tak to zabalím, ten moment jednoducho príde. Dnes je toto všetko pre mňa už trochu psychicky náročné, to hovorím úprimne a mám na mysli práve to, že mám vystúpiť na pódium pred ten dav ľudí. A je to skutočne zvláštny pocit, keďže to robím už veľmi dlho. Akoby som sa usadil v akomsi pokojnom druhu existencie a takto sám seba nútim sa vrátiť späť. Samozrejme, stále to milujem, ale je to skutočne čudná práca.

Tomuto veľmi dobre rozumiem ...
Robert:
Viete, to posledné, čo chcem ... Takto, vždy mám v hlave toho malého chrobáka, ktorý mi radí, aby som to už nerobil, aby som to zastavil a už si užíval život. Nám je úplne jasné, že sme ku koncu bližšie, než keď sme boli na začiatku, ale ešte tu ten koniec nie je ...

Skúsme sa trochu vrátiť v čase, tak o 26 rokov, mal som 17, keď som stále v dave tohto festivalu a vy ste tu vystupovali. Pamätáš si na to vystúpenie na Pinkpop festivale (1986)?
Robert:
Ani veľmi nie, ale chlapík, ktorý nám dnes robí osvetlovača, začal s nami pracovať už na konci 1970tych rokov. Ako som spomenul, náš úplne prvý koncert v Európe sa uskutočnil v Holandsku, no a Mack s nami odvtedy fungoval, cestoval s nami v takom starom autobuse, zabezpečoval koncerty, bolo to tak niekoľko rokov a potom sa na nejaký čas "stratil". V minulom roku sme ho naverbovali opäť, z dôvodu koncertov "Reflections", na ktorých sme odohrali v plnej dĺžke naše prvé tri štúdiové albumy. Chcel som mať k dispozícií niekoho, kto v našich začiatkoch mal na starosti osvetlenie, aby nám ten pocit doprial opäť a my sme sa s tým chalanom nevideli snáď 20 rokov, jednoducho sme pokračovali v konverzácií tam, kde sme vtedy prestali. Dnes za mnou inak prišlo veľa ľudí a tak ako vy, mi rozprávali o konkrétnom koncerte, ale je nemožné pre mňa si pamätať čo sa kedy odohralo, v akej sme vtedy hrali zostave, čo sme hrali, ale samozrejme, vždy sa vyskytne nejaký špecifický moment a práve na toto mám k dispozícií Simona, ktorý si veľa vecí pamätá a vždy mi niečo pripomenie. Ale možno práve dnešný koncert si zapamätám, pretože je to prvý koncert v tejto zostave. Bude to akýsi krst ...

Viem si to predstaviť. Aký je dnes rozdiel v príprave koncertu, v porovnaní s koncertami pred 20 rokmi. Teda, ak opomenieme vek.
Robert: Ono, ten najväčší rozdiel je asi v tom, že do roku 2005, keď sa k nám vrátil Porl, sme boli v jedom kole, neustále sme pracovali. Posledných desať rokov už skôr bojujeme proti starnutiu. Zvádzate boj s vekom, s realitou, že starne aj Vaša rodina, že jej členovia postupne zomierajú, s tým, že sa Váš život mení, ako aj kapela, a na toto človek reflektuje. Prípadne bojujem za to, aby všetko bolo rovnaké alebo aspoň predstieram, že sa nič nezmenilo. Zvolil som si tú prvú možnosť, pasuje to ku mne lepšie. V porovnaní s tými prvými 20 rokmi nášho hrania sa toho veľa nezmenilo, len sme zostarli, ale stále sme schopní hrať, budeme hrať aj zajtra, pretože poznáme naše skladby. Súvisí to samozrejme aj so zostavou kapely, dnes sme totiž v prípravách na koncerty sústredenejší. V mnohých ohľadoch je to dnes iné a aj keď sme v minulom roku odohrali pár vystúpení, veľa sme na tom nezarobili. Za posledné tri roky sme odohrali tak 14 koncertov a v tejto zostave dokonca žiaden. Takže, akoby sme začínali úplne odznova, len máme k dispozícií asi 300 skladieb. Takže, potom človek uvažuje, čo vlastne zahrať. Či to postaviť na setlistoch z minulého roka a sústrediť sa na prelom 1970-1980tych rokov alebo postaviť všetko na ponuke od rokov 1990tych po dnešok ... niekedy je to fakt absurdné.

zdroj: YouTube



thinking of the days that are no more

©2001-22 monghi