Rozhovor s Robertom Smithom – 08/1989 – II.


Krátko pred začiatkom americkej časti The Prayer Tour poskytol Robert Smith rozhovor aj pre tamojší hudobný magazín Scene.


Vtipné na tom je, že niektoré z Vašich najúspešnejší skladieb majú zriedka rezké tempo.
Robert: Zvlaštne, čo poviete? Skladby ako "Lovecats" a "The Walk" na koncertoch v podstate vyčnievajú. Oni nás s publikom v podstate spájajú. Je to veľmi silný pocit, ktorý na samotných nahrávkach nanájdete. Ale presne to koncert posunie vpred a v hale zavládne skvelý pocit. Dá nám to pocit, že im tam s nami bolo dobre.

O čom si teda písal, keď si následne prišiel s konceptom nového albumu?
Je to celé o tom, čím sa prechádzal v minulom roku, keď som si uvedomil, že budem mať 30. Starnutie skutočne veľmi zle znášam. Bol som frustrovaný, pretože som mal pocit, že strácam zmysel pre úžas, ktorý v sebe máte ako mladý človek. Ale prekonal som to, že som viacmenej v pohode, no je zábavné, ako tým pocitom frustrácie dokážem prechádzať zakaždým, keď vchádzam na pódium.

"Fascination Street" patrí k tým rezkejším skladbám na albume. Bola aj z tohto dôvodu vybraná na singel?
Mali sme právo výberu alebo veta, pokiaľ šlo o single, ale ak by sme si aj vybrali skladbu, ktorá by sa nahrávacej spoločnosti nepozdávala, bolo by im to jedno. Trochu hlúpe, čo poviete? Mne sa na albume páči všetkých 12 skladieb a tak som im povedal, že si na singel môžu vybrať ktorúkoľvek. Faktom ale je, že "Fascination Street" som pre singel vybral ja.

Na ľudí pôsobíš až neuveriteľne sebastredne. Obviňujú Ťa z toho, že dvojminútové nápady si schopný natiahnúť do desaťminútových skladieb.
Pozrite, niektoré naše skladby náladu jednoducho skúmajú. Potrebujete určité množstvo času, aby ste takéto niečo správne vyjadrili. Nemôžete predsa povedať "Toto je smútok" a pretaviť to do jednej noty. Hráme druh hudby, ktorú rád počúvam. Myslím, že za také niečo sa vôbec nemusím ospravedlňovať.

Také niečo, ako fanúšik The Cure, ani nie je. Dokonca ani nemáte najväčšiu nafúšikovskú základňu na svete, no zdá sa, že máte s nimi osobnejší konktat, než väčšina kapiel so svojim fanúšikmi.
Áno, to je jediná čudná vec. Ľudia majú pocit, že ma cez skladby, ktoré píšem, poznajú doslova osobne, ale v skutočnosti to tak nie je. Dokážu byť až trochu desiví. Berú ma viac ako priateľa, než nejakú hviezdu. Pokiaľ je to v medziach normálnosti, tak mi to nevadí. Vôbec najlepší spôsob, ako k ľuďom pristupovať, je byť normálny. Oni ma v podstate chcú len pozdraviť a prípadne získať autogram. Takže, najlepšie, ako k nim pristupovať, je za nimi na minútku zbehnúť a pozdraviť ich. Nepotrebujete k tomu 15 bodyguardov a robiť z toho väčšiu vec, než v skutočnosti je. Ale v podstate si ten náš úspech užívam. V dennej tlači sa objavujeme len veľmi zriedka, takže nás nik neprenasleduje. Ak by to bolo vo väčšej miere, to už by som nezniesol.

Vzhľadom na Tvoj imidž a kontrolu nad kapelou Ťa ľudia považujú za egomaniaka. Si narcista?
Priznávam, že dôvodom môjho účesu je márnivosť, ale nie je to dôvod, pre ktorý si každý upravuje vlasy? A ten skutočný dôvod tkvie v tom, že kedysi som mal pocit, že vyzerám príšerne. Ak by som ten pocit nemal, nerobil by som to. No a dnes, tento imidž, to som jednoducho ja. V obyčajnom obleku by som na verejnosť výjsť nedokázal. Pripadal by som si ako blbec! Každý presadzuje vlastný imidž a tento je môj. Používam mejkap a rúž preto, že sa tak cítim lepšie. Neznášam ľudí z heavy metalovej scény, ktorí sa vyobliekajú keď idú na pódium a keď z neho zlezú, tak sa prezlečú do normálnych vecí. To je narcizmus dotiahnutý k absolútnym limitom. Môj imidž, to je moje skutočné ja, či už vystupujem alebo nie. Ja som sa jednoducho rozhodol nezapadnúť do života. Okrem toho, za moje vlasy sa môžem veľmi ľahko skryť.

Prečo si sa zrazu rozhodol oženiť po 15 rokoch randenia s Mary? Nadobudlo manželstvo pre Teba nový význam?
Ani nie. Ten hlavný dôvod bol ten, aby sme mali nejaký ten svoj pamätný deň. A nakoniec to bol ten najlepší deň, aký sme spolu zažili. Bolo skvelé mať okolo seba celú rodinu. Ak by sme to neurobili, asi by to nebolo správne. Samozrejme, pre Mary to znamená čosi viac, ale inak sa stále vnímame ako priateľ a priateľka. A vlastne sa tak aj stále berieme a pred svetom predstavujeme.

Kopec ľudí sa kriticky vyjadruje na adresu kapiel ako The Who a The Rolling Stones v zmysle, že koncertujú len preto, aby zarobili peniaze. The Cure fungujú už celú dekádu. Je šanca, že sa z Vás raz stanú preplatení dinosauri?
Viete, medzi tými "starými" umelcami sú aj takí, ktorí stále dokážu osloviť. Taký Neil Young je stále skvelý. Ale napr. taký projekt Tin Machine, to je čistá strata času. Viete, koncertovanie dokáže byť ako droga a sú ľudia, ktorí sa jej nedokážu vzdať. The Rolling Stones sú tak protivní, až je to smiešne. Nechcem dopadnúť tak, ako tí, z ktorých si robím srandu. Toto je určite naše posledné turné.

zdroj: Sense (USA), 24/08/1989



thinking of the days that are no more

©2001-22 monghi