"Až po koniec sveta" - RockStar, 08/2004


Preklad rozsiahleho rozhovoru s Robertom Smithom, v ktorom vám poodhalí svoju skutočnú podstatu.


Po vykrvácaní kvety v "The Cure" opäť rozkvitli. To sa týka aj divného Dr.Smitha.

Sú skladby, bez ktorých by sme neboli tými, kým sme. Bez ktorých by sme si nemohli pripomenúť, kým sme. Sú veci, ktoré ukrývajú okamihy večnosti, a keď ich nájdete, vrátia vás do minulosti, ktorej sa už dotknúť nemôžte. Hudobná nahrávka takúto silu má. Nahrávky The Cure takúto silu poskytujú celým generáciam. Na festivale v Neapole predstavila skupina nový album "The Cure", nečakane vydaný po psycho-dramatickej "Trilógií", zloženej z albumov "Pornography" (1982), "Disintegration" (1989) a "Bloodflowers" (2000), ktorý bol vlastne označovaný za ich odchod zo scény. Armáda v troskách čakajúca na koncert, stovky vyblednutých tvárí, sa navliekla ako na rozkaz do temnej estetiky, a rozohrala divadlo zomierajúcich nádejí.

Robert Smith dorazil načas do svojej šatne, aby si naniesol svoj obvyklý mejkap, a zviditeľnil tak svoju "typickú značku", ktorej je verný celé roky: strapaté vlasy ako ker, temný mejkap, červený rúž, ktorý je celý rozmazaný, vyťahané čierne tričko s rukávmi až pod lakte. Nachystá a naleje si pivo. Jeho telo akoby ovládal hnev, bez koordinácie rúk a nôh. No jeho spôsoby sú veľmi kultivované. Chcel ich poslednej nahrávke dať nejaký charakteristický názov, niečo ako indentifikačnú kartu, ktorá by obsahovala všetko, čo za tri dekády dokázali: "Vážne som veril tomu, že "Bloodflowers" bol náš koniec, posledná kapitola našej spoločnej histórie. Na produkciu "Trilogy" som bol veľmi pyšný, a zloženie skupiny, s ktorou som to odohral, bolo moje najobľúbenejšie. Bol to obraz skupiny, na ktorý by som si v budúcnosti vždy s láskou spomenul. Neskôr, ako sme v roku 2002 obehli niekoľko letných festivalov, som sa stretol s producentom Rossom Robinsonom (Korn, Slipknot), ktorý ma začal nahovárať do práce na novom albume. Chcel som nahrať sólový album, ale trval na svojom tak dlho, že som tomu nakoniec podľahol. Bola to šanca, ktorej som sa nechcel vzdať, no zároveň som odmietal nasilu napísať nejaké skladby. Takže sme uzavreli dohodu: ak budú skladby porovnateľné s tým, čo na The Cure milujem, dám ich dokopy a vydám pod našou značkou. Dospieť k takémuto kroku v takom bode kariéry, v akom sme sa vtedy nachádzali, mi prišlo veľmi zábavné. Blížilo sa to k predstave, akoby sme 25 rokov smerovali k tomuto bodu, ale nemali za sebou tých 25 rokov, počas ktorých sme vydali naše albumy. Bol som o všetko presvedčený, a zároveň som mal ten zvláštny pocit z toho, že The Cure môžu po "Trilogy" ponúknuť nový materiál."

Počúvať rozhovor s Robertom Smithom je ako počúvať jeho spev: zvláštny pocit, chlad a úzkosť, z ktorej sa nedá vyliečiť. Jeho hlas na albume "The Cure" je veľmi výrazný, a v ponímaní fanúšikov doslova kričí: "Nahrávali sme naživo vo veľmi tesnom priestore. Stáli sme všetci veľmi blízko seba, až tak, že som bicie cítil v žalúdku. V krku som mal úzko. Vždy súperím s bicími, preto na tomto albume kričím viac, ako na tých predošlých. Pre Rossa bol môj spev rozhodujúci. Povedal, že ak majú moje skladby v ľudských vnútrach explodovať, musím sa tými skladbami nechať citovo rozpáliť. Na ostatnom až tak nezáleží. Čiastočne to so sebou prinieslo veľkú zodpovednosť, ale bolo to aj veľké povzbudenie. Vždy nás sledoval a tvrdil, že jemu sa podarilo zrealizovať sen každého fanúšika: povedať mi, čo mám ako robiť."
Texty albumu sa zaoberajú neúspechmi a stratami, strachom zo starnutia, strácajúcimi sa citmi a nesplneným sľubmi: "Love will save us all / Time will heal / Make me forget / You promised me" (The promise). Obhliadol som sa za ním, stál nehybne presne tam, kde na začiatku, a takto s istotou som sa ho spýtal, ako vníma nevyhnutný proces starnutia: "Každý rok sa vraciam k už raz otvoreným témam. "Blooflowers" získal svoj názov podľa série listov, v ktorých Edward Munch narieka nad skutočnosťou, že vo svojich maľbách sa vždy zameriava na tie isté subjekty. Najzvláštnejšou vecou je skutočnosť, že čím som starší, tým svojmu veku menej rozumiem. Viem toho viac, ako keď som bol mladší a skladby "Lost" a "Labyrinth" presne tento stav vyjadrujú. Kým ste chlapec, milujete výročia, ale keď vyrastiete, tak vás to zarmucuje a dni sa menia na hodiny spomienok. To je skutočne deprimujúce. Vytvoriť z ničoho niečo, čo pretrvá dlhšie ako ja, my dáva opäť pocit víťazstva nad časom. Myslím, že je to aj dôvod, prečo nemám deti: kam sa stratili tie časy? Všetko sa to zdá akoby to bolo včera. Pamätám si každý detail zo štúdia, každé vyslovené slovo, každý pach. A v ten istý okamih mi tieto veci pripomenú viac ako 25 ročnú históriu, prežitú tak intenzívne, ako to len bolo možné. Pocítiť pominuteľnosť času je silný zážitok. Niet spôsobu prekonať čas a niet nikoho, kto by ten fakt ignoroval."

Nakoniec slová až také povzbudivé nie sú. Všetko bolo zrodené pre smrť, každá ruža, ktorá rozkvitne, zvädne, a Smith sa toho nevzdáva: "Say it's the same sun spinning in the same sky / Say it's the same stars streaming in the same night / Tell me it's the same world whirling through the same space / Say it's the same house and nothing in the house is changed / Say it's the same taste taking down the same kiss" (Labyrinth). Krkavec Edgara Allana Poe-a znova opakuje "Nevermore", a toto absolútne pravdivé súženie Roberta Smitha pôsobí ako črvotoč v stromovej aleji. Pochybnosti sú v koncoch a niekedy aj sebatýranie, pretože to spôsobuje určitý druh predčasnej smrti, hovoríme tomu melanchólia, ktorá je určitým druhom prezieravosti, vycibrený talent vizualizácie, ktorá vás núti sledovať ako bezmocne napreduje tento svet: "Je to ten pocit beznocnosti, ktorý ma zarmucuje. Nech žijete akokoľvek, aj tak sa raz pominiete. Je to hrozné. Písanie je moja forma boja, kryštalizácie, výdrže, no len keď stojím na pódiu, len vtedy dokážem prežiť danú chvíľu naplno. Je to ako vzdať sa samého seba a vašich utkvelých predstáv. Leopardi (taliansky poetik, preslávený svojím pesimizmom) napísal: 'Ži, buď úžasný a nešťastný'."

Na týchto romantických poetov sa Smith vo svojich textoch veľmi často odvoláva, veriac, že bolesť je základom kreativity, a že ona bola tou najlepšou inšpiráciou: "Som v podstate šťastnou osobnosťou, ale nemám potrebu písať o šťastí. Myslím, že pokoj nie je v umení použiteľný, nakoniec ani v tom mojom nie. Keď som niekde s priateľmi, je mi skvele, úžasne sa bavím, keď spomíname na časy minulé. Ale keď som sám, nemôžem si pomôcť, ale musím myslieť na to, že tieto úžasné dni pominú a nikdy sa nevrátia, nikdy nebudú také isté, ako tie pred nimi. Táto nostalgia je presne to, čo potrebujem preniesť do hudby. Napísal som desiatky smutných skladieb pre nový album a Ross sa mi ospravedlnil, že ich nemôže zaradiť na album. Aj keď veril, že sú najlepšie zo všetkých tých najsmutnejších, aké som kedy napísal. Jedna z nich sa volá "The Boy I Never Knew". Zahral som ju každému, kto prišiel do štúdia a každý sa pri nej rozplakal, tak silná skladba to je. Príliš silná pre mňa samotného. Necítim sa na to, aby som ju teraz niekedy vydal, ale raz ju vydám určite."

Nedá sa nič robiť, najkrajšie skladby sú tie, ktoré skrývajú v sebe tie najzúfalejšie myšlienky. Na poslednej strane bookletu, na ktorej sa predstavujú spolupracovníci The Cure, sa nachádza aj odporúčanie, aby ste pri počúvaní albumu zhasli svetlo a pridali hlasitosť. Tma znásobuje predstavivosť a ide v podstate o príjemné stroskotanie lode vo vlnách mora neistoty (ide o citát Leopardiho a jeho napamätnejší verš: "Stroskotanie v mori je pre mňa rozkošou," z diela "The Infinite"), kolísanie pri temných uspávankách a prebúdzanie sa v piatok, kedy ste zaľúbený: "Som neskutočne priťahovaný melanchóliou, ale bol by som nerád, keby som bol považovaný za nešťastného človeka v pravom slova zmysle. V mojom živote nie je nič, čo by ma frustrovalo: robím všetko, o čom som sníval, nemám nad sebou žiadneho šéfa, nemám žiadny rozvrh povinných akcií, nemusím ráno vstávať, to, čo robím majú ľudia radi a kamkoľvek prídem som s radosťou vítaný. Moje existenčné problémy sú všeobecné. Ak by som mal prácu, ktorú by som nenávidel, ak by som každý deň musel bojovať o prežitie, možno by som sa cítil šťastnejší, pretože by som nemal čas tak tvrdohlavo premýšľať o živote a rozoberať každý atóm mojich myšlienok. Cez víkend by som sa chodil zabávať, vyprázdnil by som svoje vnútro, vážil by som si každučkú chvíľu slobody. Tak ako každý umelec, aj ja mám tendencie premýšľať a uvažovať viac, ako je zdravé."

Vo svojich prejavoch sa odvoláva na básne a knihy - od Shakespearea až po Prousta -, miluje kreslené seriály - Southpark nadovšetko a sám priznáva, že je veľmi prísny v hodnotení textov iných skupín: "Až zúrim, keď počúvam hudbu, pretože veľmi často ide o vydarené skladby, no s príšerným textom, ktoré nie sú v piesni podľa určitého poradia. Sám seba sa pýtam, načo sú tu tí hlupáci, ktorý zahadzujú takúto príležitosť vyjadriť čosi dôležité. To je jeden z dôvodov, prečo zbožňujem Mogwai: radšej ako vysloviť nejaký nonsens sa rozhodli vydávať svoje skladby v čisto inštrumentálnej podobe. Keď spievam, som o svojich slovách skalopevne presvedčený. A som do nich ponorený až do špiku kostí. Trvalo mi 4 roky, nie že som nepísal, opísať svoje skutočné pocity. Potom je už ľahké dať im rytmus. Ľudia ich precítia a pochopia. Neprecítite ich, pokiaľ nie ste úprimný."

The Cure boli zrodení a vyrastali v období, kedy bola hudba určitým kultúrnym hnutím. Vydržali až do týchto dní, kedy sa zdalo, že ďalej už žiadne cesta nevedie: "Hudba je viac roztrieštená a potom samozrejme aj veľmi individualistická. Keď som ja začínal, v 1978-om, ešte sa punk len rodil a nik sa ho nechcel vzdať. Ovplyvnil každého z mojej generácie. Je veľmi ťažké si predstaviť, že by sa podobný fenomén objavil v súčasnosti. Podobnou cestou sa vydal grunge, so silným odkazom, ktorý útočil na mravnosť a etiku. Elektronická hudba je revolučná, ale nasmerovala sa do formy, ktorej nevie dať hlbší význam. My sme sa nerozhodli byť súčasťou akéhosi kultúrneho hnutia, proste postarali sa o to vtedajšie historické a sociologické podmienky. Osobne som sa nezapodieval žiadnym politickým aspektom a bolo by prinajmenšom podozrivé, keby som s tým začal teraz. Ale môj odkaz pokračuje ďalej. Vydržal som, pretože moje problémy sú všeobecné a hlavne, neuzavreté. The Cure skutočne zastávajú dosť nezvyčajnú pozíciu na hudobnej scéne. Sme stále skupinou so stálym úspechom, ale nemožno nás jednoznačne definovať. Ľudia, ktorí nás nesledujú sú z nás vydesení. Nechápu, kto sme, odkiaľ pochádzame. To je jeden z dôvodov, prečo sa stále zabávam. Asi by som znenávidel všetko, ak by naše publikum bolo dospelé. Oslovujeme mladých ľudí, a chcem ich mať okolo seba. V mojom osobnom živote som v kontakte iba s ľuďmi, ktorí sú odo mňa mladší najmenej o 10 rokov, pretože ľudia v mojom veku už postrádajú akýkoľvek entuziazmus, rezignovali a sú nudní. Ja so stále zvedavý. Rád chodím na festivaly, pretože tu vždy objavím umelcov, ktorých produkciu rádiá nehrajú a zakopnete o nich, ak máte však šťastie, na internete."

Sám priznáva, že sám sebe dopraje omnoho menej nerestí, ako tomu bolo v minulosti a ja som sa spýtal, či sa tým máme znepokojovať: "Som ďaleko rozumnejší, ale stále určitým spôsobom naštvaný a niekedy z tých istých príčin, ako tomu bolo na začiatku. Moje spôsoby sú jemnejšie a naučil som sa akceptovať ostatných a ich pohľad na vec. Moje dnešné opíjanie nie je také, ako predtým, 45-ke je človek nemotornejší. Zo skúseností viem, že či to chcete alebo nie, je to všetko o kompromise. Nemám obavy z odsúdenia mojej osoby, pretože ja viem, čo je pre mňa dobré, ale jednoducho sa ako vodca nemôžem cítiť nepoužiteľný. Extrémny život je dosť náročný. Svoje telo už nemám pod kontrolou."
Pomaly vstáva. Ale stále pôsobí, akoby jeho telo ovládala zlosť. Smithov postoj tak trochu pripomína klauna; "smiešna hlava, smiešny mejkap", to bola jeho vlastná sebadefinícia v časoch "Faith". Často sa smeje, ale svoje hlboké modré oči pritom nezatvára. Je zamyslený, ako keď blázon loví v tarotových kartách motýle; posmešný a žiarivý ako "blázon", ako klaun, ktorý sa prezliekol za šialenca a tým ľahšie uniesol svoje trápenie. Stretaný v stromoch v "Lese" ("A Forest") v roku 1980, a "Stratený" ("Lost") stále kričí z hĺbky bez možnosti nájdenia cesty von. Kapitán lode, ktorá pláva nikam ("I´m going nowhere") s posádkou, ktorá ho práve z tohto dôvodu, bude nasledovať kamkoľvek.

zdroj: RockStar (IT), 08/2004
autor: Simona Orland



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi