Na druhej strane barikády ...


Tak ako fans Placebo, tak aj fanúšikovia The Cure dobre vedia o vzájomnej sympatii frontmanov týchto dvoch britských kapiel. Zastihnúť však Briana a Roberta spolu by bol pre novinárov troška ťažký oriešok. Brian však so všetkými vybabral počas minuloročného Summer tour kapely The Cure a pri spoločnom stretnutí s Robertom sa v zákulisí jedného z festivalov zahral na novinára a trošku si svoj idol z mladosti "podal".


Molko: Je zvláštne byť na druhej strane barikády, pretože je to po prvý raz, čo som v roli novinára. Keď som bol malý, sledoval som ťa v TV, čítal tvoje rozhovory. Teraz som to ja, kto kladie otázky. Aká je tvoja najstaršia spomienka?

Smith: Otec mal kameru a filmoval nás veľmi často, moju matku, sestru a mňa, takže som tie filmy pozeral rok čo rok. Narodil som sa v 1959-tom a vyrastal v Blackpoole, na severovýchode Anglicka, kúsok od mora. Je kopec filmov, kde ma môžeš vidieť pobehovať ako splašeného. To je moja prvá spomienka: Znova pred sebou vidím moju sestru ako sa kŕmi červíkmi, ako ich poctivo vykopávam zo zeme a ona ich je ... mal som 3 roky a moja mama ma stíska ... a tiež si pamätám oslí pach. Jedna z mojich prvých spomienok je šum mora. Keď som pred desiatimi rokmi opúšťal Londýn, bol som ochotný ísť kamkoľvek pod podmienkou, že to bude pri mori. Túžil som po pocite zobúdzať sa so šumom mora. Teraz žijem na juhu Anglicka a cítim sa úplne inak. V Londýne som všetko nenávidel.

Napríklad smog?

Áno, teraz konečne dýcham. Šum mora mi pomáha. 10 rokov som žil v Londýne, ale ku koncu som sa šiel zblázniť. Žil som v suteréne, ako vo filme Romana Polanského, v permanentnom strese. Rok po odchode z Londýna som sa totálne zmenil. Bývam kúsok od Brightonu. Brighton sa modernizuje, ale stále je to pekné mesto.

Čoho sa najviac obávaš? Ja uväznenia za prechovávanie drog. Hlavne toho, že by ma silnejší spoluväzni mohli znásilniť ...

Dúfam, že na to nemyslíš po celý čas! Neznášam lietanie. Vždy keď letím, a nie som opitý, želám si, aby sme to prežili. Skúsil som v mojom živote mnoho vecí, aby som zistil, kde sú hranice mojich možností, ale neviem, či by som zvládol zoskok padákom. V podstate je to strach zo smrti. Ty sa obávaš dlhotrvajúceho utrpenia. Ja sa obávam absolútneho konca. V 80-tych rokoch som sa obával, že sa zbláznim, že sa zobudím a nespoznám priateľov.

Patrí do tvojich prvých spomienok aj David Bowie?

O osobnosti som sa začal zaujímať v rovnakom období, ako mnoho ľudí mojej generácie. Zaregistroval som ho na konci roku 1972 s jeho nahrávkou Starman, mal som 13 alebo 14 rokov. Všetci moji kamoši, čo sa zaujímali o hudbu o ňom začali hovoriť: "Videl si včera v telke toho divného chlapíka?" Pôsobil na nás ako niečo z iného sveta. Keď máš 14, cítiš sa frustrovane. Bowie nám predviedol svet extravagancie. Potom som si kúpil Heroes sa začal som ho kritizovať, pretože som si začal utvárať vlastný názor. Bolo to divné a nadlho som naňho zanevrel. V rokoch 1975-76 sa zrodilo punkové hnutie, a to bolo pre mňa zaujímavejšie. Ale keď som počul Earthling (1997), vrátil som sa k Bowiemu späť. Bol som veľmi dojatý, že som s ním mohol spievať v New Yorku na jeho narodeninách. Nechal mi na odkazovači odkaz a ja som si myslel, že si niekto z mojich kamošov robí zo mňa srandu. Ale bola to fakt pravda, a ja som bol povznesený ....

Zdielaš jeho záujem o internet?

Pokiaľ ide o myšlienku sťahovania hudby, myslím si, že umelci by mali mať zo svoju prácu zaplatené, bez toho prežiť nemôžu. Problém je však v tom, že hudba je príliš drahá. Je naivné si myslieť, že internet je zadarmo: vždy je tu niekto, kto platí a ten, kto zarába. Ponúkať hudbu zadarmo, to je zahrávanie sa s veľkými spoločnosťami. Internet je len nová forma distribúcie. V Spojených štátoch niektorí umelci vôbec nie sú vlastníkmi vlastných výtvorov.

Dokázal by si svoju tvorbu sprístupniť tak ako to urobil Bowie?

Nie. Nesúhlasil som s ním ani vtedy, keď sme sa o tom spolu bavili. V podstate, myslím, že som bol veľakrát opitý a agresívny. Ale nie som hlúpy. Keď sme s Cure začínali, nemali sme manžéra, takže som sa naučil čítať kontrakty. To bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli po vydaní Greatest Hits nepodpísať ďalšiu zmluvu.

Chris Parry nikdy nebol vašim manažérom. Ale celým obdobím vo Fiction bol pre vás veľmi dôležitý.

On nám vždy veril. Mám pocit, že našou prvou nahrávkou na kazete bola 10:15 Saturday Night . Už po prvých 10 sekundách chcel s nami podpísať zmluvu. Bol veľkým zanietencom. Hoci naši kamoši nám fandili, bolo ťažké sa presadiť. Chcel som malý label, pretože sme vedeli, že ak to nepojde , môžme to všetko hodiť za hlavu. Takže sme na konci zostali veľmi sklamaní. Bloodflowers nemal žiaden singel a niektorí ho považovali za slabý. Je to hrozné zistiť, že vlastný label vás nepodporuje. Za Galore som si od kritiky vytrpel veľa. Wrong Number nemal, okrem USA, žiaden úspech. V podstate to pochovalo popovú stranku kapely. A keď sme sa rozhodli nahrať Just Say Yes, nebol som schopný to odspievať, to bol dôvod prečo sme o pomoc požiadali Safron z kapely Republica. Fakt som to nebol schopný zaspievať, cítil som v hlase príšerný smútok.

Ľudia veria, že človek ako ty nikdy nestratí dych.

V štúdiu je všetko založené na pocitoch. Zásada znie, nespievať na demách. Niekedy v štúdiu všetkým opovrhujem. Keď mám vypité, nespievam a keď som unavený, spievam ako Serge Gainsbourg! Prvá nahrávka je zriedkakedy dobrá, teda okrem Bloodflowers.

Väčšinu vašich videí nakrútil Tim Pope. Vidí vás inak ako ostatní?

Keď som ho stretol prýkrát, mal som pocit, že ho poznám odjakživa. Podarilo sa mu objaviť ľudskú podobu The Cure, ktorá bola ukrytá. Urobil pre nás veľmi veľa.

V začiatkoch ste pôsobili temne, zúfalo ..atď. Krátko na to si napísal niekoľko popovým piesní s istým druhom humoru. Aký si na to mal vlastne dôvod?

Ale prvý album taký nebol. Ten sa zrodil krátko po tom, čo sme vyšli zo školy. A neberiem to ani osobne, pretože sme to robili spoločne. Brutálne ma to chytilo až pri Pornography. Boli sme mladí a plní nápadov. Počas turné sme tipovali: "Kto zomrie prvý?". Zvláštne, že som zbožnoval žiť výstredne. Bola to posadnutosť. Ale na konci to už bolo fakt násilné. Rozhodol som sa preto odísť s Mary na dovolenku, na okružnú jazdu severom Anglicka. Vtedy som pochopil, že by som kapelu nechcel opustiť. Chris Parry, šéf Fiction Records, nám pomohol k zmene. Nahral som demo Let´s Go To Bed, bolo veľmi temné a smutné. Chris však povedal: "Musíš napísať popovú pieseň", načo som odpovedal: "Jasné, ale nie pod menom The Cure". Odmietol ten názor prijať a dodal: "o 10 rokov to pochopíš ". Krátko potom som sa pripojil k Siouxie&the Banshees a kolekciu popovín rozšíril o Lovecats, The Walk. Problém je však v tom, že s Pornography sme sa stali väzňami temného imidžu a ľudia ma chceli v temnej polohe aj vidieť. Príšerná etapa života.

Vnímaš nejak svoj podiel na gothickej scéne? Táto snaha ma vždy pobaví, keďže sa nájdu takí, čo nás majú za gothikov, čo ma dosť irituje. Nie sme predsa bosoráci.

Je to hrozné, nikdy sme predsa neboli gothickou kapelou, nikde nenájdete naše fotky s krucifixom alebo čímsi podobným. The Banshees sú gothici. Nevlastním gothické nahrávky a nenávidím The Sisters Of Mercy. V prvom interview v súvislosti s Greatest Hits sa ma novinár pýtal len na gothickú stránku. Úplne so zúril: "Prosím vás, povedzte mi, kde je čo gothické na piesňach ako Lovecats, či Let´s go to bed. Gothické kapely by takéto skladby nikdy neurobili! Veď si vypočujte Friday I´m In Love!". Ale zasa musím povedať, že gothikov, ako ľudí, mám rád, sú mi naozaj veľmi sympatickí. Teda až na fakt, že veria tomu, že by mohli zomrieť, keby zočili slnko, s týmto sú fakt smiešni. Bol si niekedy v Mexiku? Tam môžeš stretnúť najlepších gothikov. Nosia kraťasy a sandále!

Ako vnímaš neo-metal? Slipkout, Limp Bizkit, Linkin Park,...

Gitarové riffy sa mi páčia, ale vokály sa mi protivia. Je to ako u gothických kapiel, majú potrebu spievať v jednej tónine. Je to "normalizovaná rebélia". Skutočná rebélia sa totiž neriadi pravidlami. A domnievam sa, že neo-metalové prostredie je skutočne cynické. Myslím si, že tí ľudia naozaj veria v to, čo robia, ale sú príliš hlúpi, aby pochopili, že sú len obeťami marketingu. Tú hudbu poznám dosť dobre, pretože môj synovec ma to núti počúvať. Slipkout, oni vyzerajú ako Alice Cooper, ale neprekonajú ich nikdy. Praktizujú kult bolesti a deštrukcie ...ale keď sa vrátia domov, sú zasa v normále.

Akú hudbu počúvaš?

Mojou obľúbenou kapelou, samozrejme okrem Placebo, sú Mogwai. Napísal som ich kapelníkovi Stewardovi, že ich Young Team je jeden z najlepších debutov. Ale raz som ich spomenul v rozhovore pre NME, novinár moje slová inak interpretoval a publikoval rozhovor na internetovej stránke. Snažil som sa Stewardovi vysvetliť, že to nie sú moje slová, ale už sa mi neozval. Skupiny ako táto sú strhujúce.

Vďaka South Park-u si zachránil svet!

A na konci tej časti Stan povedal: "Disintegration rozkopáva zadky!". Pred dokončením mi poslali videokazetu s týmito super chalanmi. Bola to fakt sranda, ale tiež príšerné. Ale keď som videl hotové dielo, zdalo sa mi to neskutočné ... bolo to super!

Ako ste vyberali piesne na Greatest Hits? Bolo nejaké hlasovanie?

Bolo to podľa návrhu Fiction records. Chcel som vybrať piesne a tiež som chcel priložiť bonusové cd. Akceptovali to. Myslím, že 2 bonusové piesne sú málo, preto som sa rozhodol nahrať akustické verzie. Mal som pocit, že by to bolo zaujímavé počuť tie piesne trochu inak. Sme prvá kapela, čo také čosi urobila. Lídri na trhu nás nenávidia, pretože si teraz ľudia budú žiadať bonusové cd s každým výberom hitov. Umelci nás tiež budú nenávidieť, pretože budú musieť vytvoriť čosi nové. Doteraz slúžili kompilácie len na zarábanie peňazí. Viem, že v USA nechápu, ako dokážeme prežiť: chápu to ako zbytočnosť. Bola to pre mňa jediná možnosť, ako sa pozrieť fanúšikom do očí. S chalanmi sme mali pripravených 10 skladieb. Chcel som, aby bola táto výberovka úspešná, ale nechcel som zabudnúť, aké to bolo, keď sme začínali. A Forest nemal byť až taký úspešný, ale bola by chyba, kedy sme ho nechali nepovšimnutým. Chcel som tam zaradiť moje obľúbené piesne ako A Letter To Elise, Charlotte Sometimes, Hot Hot Hot. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo tam chýba Killing An Arab. Niektorí hovoria, že sme ho tam nezaradili kvôli udalostiam v New Yorku. Táto pieseň ma prenasleduje kvôli svojmu názvu. Vojna v zálive, terroristi... ak by to bolo možné, tak by som zmenil jej názov, ale text by som ponechal.

Koľko krát si to už chcel zabaliť?

Prvá skupina sa nám rozpadla po Three Imaginary Boys. Kvôli Pornography sme sa od seba separovali. Po skončení The Prayer Tour som to chcel fakt ukončiť. Po Galore (1997) som si myslel, že je všetkému koniec. Ale dnes sa s kapelou cítim lepšie ako pred 10 rokmi...

Sú umelci, ktorí bez hudby nevedia žiť. Je to pre nich nevyhnutnosť ako dýchanie alebo jedenie. Tvoria kontinuálne. Myslím, že patríš do tejto kategórie.

Nie je ľahké si to predstaviť, myslím, že ak som stále s Mary, je to preto, že bola vždy tolerantná. Žijem len pre svoju hudbu, pre nič iné.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi