"Všetko je klamlivé. Podobne ako v prípade kancelárie Melody Maker, kde sme očakávali , že to bude obrovská budova s kanceláriami a nakoniec nie je. Je to len taký bunker."
Najhoršie strážené tajomstvo na svete je teda definitívne odhalené. The Cure na mnohé veci reagovali s ľahkým cynizmom. Sotva dosiahli 20-tku, ale skúsenosťami sú už pekne ošľahaní a takisto pekne opatrní. Po sérií názvov, Malice počnúc a Easy Cure končiac, začala kapela fungovať počiatkom roku 1976 a ustálila sa v zostave Robert Smith (spev, gitara), Mike Dempsey (bassgitara) a Lol Tolhurst (bicie). Prví dvaja skončili so školou a Lol sa snažil vyučiť za lekárnika. Krátko na to reagovali na talentovú súťaž rýchlo sa rozrastajúceho vydavateľstva Ariola-Hansa a ku podivu vyhrali - nahrávaciu zmluvu. Tá im však spôsobila viac problémov, než otvorila dvere ku sláve.
Lol:
"Dali nám peniaze, aby sme nahrali nejaké demá a zároveň nám navrhli zopár vecí, ktoré by sme mali urobiť - napr. po nás chceli, aby sme zneli ako Bowie. Skúsili sme to a zároveň nahrali asi štyri alebo päť piesní po svojom. Tak si pustili prvú a zahlásili, "Príšerné, ani ľuďom v base by sa to nepáčilo!" No a odvtedy sme o nich nepočuli."
Z roku 1977 sa nakoniec stal rok zhovievavosti. Pozitívne na tom bolo, že kapela si zaobstarala nový PA systém, dokázala vyžiť a naučila sa čo to o mechanizmoch hudobného biznisu. Takisto sa ustálila ich zostava, ktorá sa permanentne menila na troj, štvor, či päť člennú zostavu. Negatívne na tom všetko bolo, že sa im nepodarilo nič vydať.
Stret záujmov bol taký veľký, že sľubovaný päťročný kontakt s Hansou skončil nečakane na konci roku 1977. Nasledovali sporadické vystúpenia v Crawley, ich domovskom meste, a čo je dôležitejšie, požičané peniaze od priateľov im umožnili nahrať nejaké tie demá ich vlastných skladieb. 20 nahratých skladieb rozposlali po rôznych vydavateľstvách, no jediná priaznivá reakcia prišla od Chrisa Parryho, v tom čase pracovníka Polydoru. V tom čase sa už chystal vydavateľstvo opustiť a založiť si vlastné, Fiction, takže bol dostatočne motivovaný hľadaním nádejnej kapely, s ktorou by podpísal zmluvu. Spočiatku sa vžil do role ich Krstného otca, ktorý mal pod palcom všetko, vrátane spolupráce s médiami, prevozu techniky a živého mixovania ich vystúpení. Dohodol takisto zmluvu na jeden singel s vydavateľstvom Small Wonder.
Kapela začala pravidelne hrávať v Londýne a pozornosť si získala vydaním singla "Killing An Arab / 10.15 Saturday Night", v rámci ich provizórnej zmluvy s Fiction. Stratégia fungovala: nielenže si singel získal nadšené recenzie, no začala sa rodiť náležitá zmluva s vydavateľstvom.
Bolo jasné, že "Killing An Arab" vyvolá mylné obvinenia z rasizmu. Kapela s týmto samozrejme rátala a v určitom momente sa pohrávala s myšlienkou, že na obal singla pridá akési vlastné vyhlásenie, no nakoniec z nápadu upustila.
Mike:
"Na také niečo nebol v skutočnosti žiaden dôvod. Ak si ľudia nedajú tú námahu, aby si singel riadne vypočuli, tak sú pre nás aj tak nezaujímaví."
V skutočnosti sa skladba zameriava na incident z Camusovho diela "Cudzinec" a spracováva ju s prekvapivo evokačnou ucelenosťou. Celkový dojem je desivo atmosférický, napätou bassou počnúc a krehkou rázovitou gitarou končiac. Tak ako "Hong Kong Garden" využíva jednoduchý orientálny riff, tak "Arab" vyčarúva znepokojenie vďaka modelovej gitare s maurským nádychom.
Tento druh vynaliezavej ekonomiky bol charakteristický pre ich celkový prístup. A aj napriek tomu, že boli trio, v nich nikto nevidel žiadne limity.
Robert:
"Skôr nám to možnosti rozširovalo, než obmedzovalo. S malým množstvom nástrojov ale toho veľa neurobíte. Preto ten singel znie odlišne. Ak by sa do toho pustil niekto iný, asi by mu napadlo použiť klávesy, či rytmickú gitaru s bassou. A pretože tam nič z toho nie je, tak ľudí napadne, "Hm, niečo je tam zlé, znie to trochu nevyrovnane.""
Dempsey hrá počas celej skladby hrá na svojej bassgitare viac hlavných sólových partov, než Smith na svojej gitare.
Robert pokračuje:
"To nie je o tom, že by som hral nerád hlavné party, no je veľmi ťažké robiť veci, ktoré nie sú klišé. Hranie hlavného partu na basse je relatívne nepreskúmaný jav."
Mike sa chopí slova:
"Dôvod, prečo hrám na bassgitare a on hráva hlavné party je hlavne v tom, že on pozná viac akordov než ja. K bassgitare som prešiel z pozície hlavného, niekedy rytmického gitaristu, takže som zvyknutý hrať melódie a nasledovať jeho spev."
Ich praktický pop ide v súlade so zreteľnou nepohodou súvisiacou s podivným imidžom, ktorý, opäť povedané, je viac než prekvapivý, keď si spomeniete na ich skúsenosti s Ariolou. Vystupovanie na pódiu je zminimalizované na to najpodstatnejšie, čo môže u bežného diváka vyvolať pochybnosti. Raz predskakovali kapele Generation X počas niekoľkých koncertov a treba povedať, že ten rozdiel bol markantný. Generation X si potrpeli na teatrálnosť, zatiaľ čo The Cure stavili na bežné pódiové osvetlenie.
Robert sa uškrnie:
"Zvykli sme len tak prísť na pódium, čo veľa ľudí v publiku pekne vytáčalo. Okamžite, ako sme sa zjavili, boli proti nám."
Mike vykreslí rozdiel medzi predstieraním a prezentáciou:
"Predstieranie je sebaprezentácia spôsobom, ktorý sa vám nepáči, alebo ktorý vám v danej chvíli príde najlepší. Na druhej strane, prezentácia, to ste skutočne vy. Rád si myslím, že je nám vlastná aká taká poctivosť, úprimnosť v prezentovaní toho, kým skutočne sme, čo je lepšie, než prezentovať nejaký imidž. Sme sami pre seba štandardom."
Kapela rozhodne neodmieta minulosť, múdrosť totiž čerpá z tradícii pop-rocku 1960-tych rokov. Nemajú snahu reaktivovať punkový odpad z roku 1977, no reagujú na jeho "domáckosť" a absolútnu kontrolu. Neusínajú na vavrínoch falošnej modernosti (chaotické pípanie a grganie, z ktorých sa stáva klišé), ale so zvukmi a štruktúrami experimentujú. The Cure rozhodne nedokážu zmeniť svet, ale mali by vás dokázať pobaviť... aj napriek tomu cynizmu.
autor: Ian Birch
zdroj: Melody Maker, 24/03/1979