Hoci The Cure vyzerajú mlado, skutočnosť už taká nie je. Žiadne deti, či mládež, prosto chalani. Do takejto polohy sa štylizujú aj na svojom debutovom album, ktorý nazvali jednoducho: "Three Imaginary Boys". A rovnakom sa prezentujú aj v rozhovoroch.
Je to ich postoj, no zároveň aj možnosť poznať, akí sú naozaj. Svoje ambície predostrel Robert Smith (gitarista, skladateľ a spevák skupiny) verejnosti už počas školy, keď ich učiteľka požiadala žiakov o odpoveď na otázku, čo by chceli robiť po skončení školy:
"Povedal som jej, že chcem pôsobiť v popovej skupine, na čo všetci vybuchli smiechom. Ďalší chalan prehlásil, že chce byť astronautom a jemu sa vysmiali tiež. Nakoniec skončil ako pracovník stávkovej kancelárie, no ja som bol k sebe dostatočne sebecký a vybral sa svojou cestou, hoci zatiaľ bez úspechu. Ale aspoň som sa o to pokúsil..."
Lenže tie hodinky v hlave akosi neprestávali tikať. Musel sa jednoducho stať tým, čím chcel byť, chalanom zo skupiny. Tak Robert založil The Cure a pokúsil sa o výhru bez strát (chceli niečo zo seba dostať, resp. niečo z neho).
Zdá sa, že ide o proces myslenia, následne posmievania, hoci v dobre chránenom kruhu. Možno je to postupné vyrastania dieťaťa menom Cure, niečo na štýl jednorázového žartu v podobe kódu, ktorý rozvíja snáď každá skupina. Čokoľvek zlé ich postretne je "príšerne staré..." a všetko dobré je takisto "príjemne staré...", tak ako sa to spieva v piesni "Listen With Mother".
S The Cure som sa stretol v Durhame, príjemný intrák a mesto s katedrálou, zo severu a východu obklopené banskými osadami, v období, kedy v skupine už asi mesiac pôsobili dvaja nový členovia, Simon Gallup (bassa) a Matthew Hartley (klávesy). Asi hodinu predtým, ako vykročili ulicami mestečka, aby sa dostali na koncert na miestnej univerzite, sme si spolu sadli v hale starého, no príjemného hotela "Three Tuns".
Z akéhosi divného dôvodu chcel Simon čosi vedieť o speede (droga) a Smith jeho účinok opísal asi takto:
"Pozri! Práve som bol v izbe a som späť. Všimol si si ma?" Hartley:
"No. Mal by si to urobiť ešte raz. Bol som totiž práve na konci tamtej ulice." Robert priznal, že občas sa mu zdá, akoby mal Matthiew totálne všetko na háku.
Nevravím, že mne sa to podarilo, ale je vážne ťažké vystihnúť moment, kedy by The Cure robili nejaké pózy. Oni sú totiž až prirodzene anonymní - Smith bol celý večer odetý v akomsi divnom sivom nepremokavom plášti, nič podivnejšie som totiž, odkedy som robil rozhovor so strašiakom, nevidel.
Nastal čas na hlavnú tému: ako a prečo dospeli chalani k rozhodnutiu, že treba vyhodiť pôvodného člena skupiny, Michaela Dempseyho, doslova desať dní pred začiatkom turné. "Ono to v nás rástlo postupne," povie Smith.
"Na prvý pohľad to pôsobí ako pomstychtivý čin, ale vôbec to tak nebolo. Niečo sa jednoducho medzi nami udialo a ja som jednoducho nadobudol pocit, že by som s ním na jednom pódiu počas nasledujúcich mesiacov nedokázal stáť. Strávili sme spolu deň v kancelárii Chrisa Parryho a asi tri hodiny nám rozprával o tom, akí sme zrazu na pódiu mechanickí a vytratila sa akási chuť improvizácie. Nenašiel sa však nik, kto by mu povedal, kto nás vlastne dostal mimo skutočne poctivej hudby. Bolo to veľmi napäté."
Robert na bubeníka Lola Tolhursta prezradil, že by radšej The Cure rozpustil, než existoval za takýchto podmienok. Lol je dokonca s Dempseym veľmi blízky priateľ už od školských čias, takže v tomto prípade išlo o viac, ako len "hudobné rozdiely", no dodal:
"Uvedomil som si, že za posledný rok sa aj po osobnej stránke medzi nami akosi všetko rozpadlo."
Robert si nasadil na hlavu čiernu čiapku:
"Stálo to kopec nervov nabrať odvahu, zbehnúť do telefónnej búdky a všetko to Michaelovi povedať."
Nik z týchto zaujímavých čudákov neočakával, že sa veci vyvinú až takto. Dokonca to chvíľu vyzeralo tak, že by zo skupiny odišiel sám Smith, čo by samozrejme znamenalo koniec The Cure. The Banshees by ho prijali s otvorenou náručou, keďže im občasne na koncertoch vypomáhal a zišiel by sa im hudobník na plný úväzok.
No pri počúvaní textu skladby "Jumping Someone Else´s Train" pocítite to "nevysvetliteľno" The Cure. Možno sa povahovo Smith nezmenil, no on sám súhlasí s tvrdením, že podiel na zmene nálady The Cure mohlo mať turné s The Banshees. A dokonca by už mohlo byť dávno po skupine, ak by Gallup a Hartley nesúhlasili s nástupom k The Cure.
Lol pre zmenu skupinu na cestách prirovnáva k manželstvu, no rozhodne neočakáva, že by si nových spoluhráčov boli schopní nájsť vďaka inzerátu v novinách. Simon a Matthew sú takisto ich spolužiaci zo školy (z Horley, kúsok od Crawley, blízko letiska Gatwick).
Obaja spomenutí predtým pôsobili v skupine Mag Spies. Simon sa živil prácou v továrni na plasty a Matthiew v kaderníctve.
Veľkou posilou na tomto turné bolo pre Smitha a Tolhursta znovuobjavenie spokojnosti a istoty v ich práci. Ako dodal Tolhurst:
"Som ten typ osobnosti, ktorý chce, aby bolo všetkom medzi všetkými v pohode. Napätie veľmi nemusím."
Trochu čudné je, že táto šťastná, pozitívna energia ich poháňa k tvorbe temnej hudby. Že by to bolo pre to, že sú na ňu momentálne dostatočne silní? Diskusia sa teda cielene posunula k zoznamu Cure slov, z ktorých vytŕča najmä slovo "deprimovaný".
Smith:
"Ku koncu turné s The Banshees pôsobili The Cure na pódiu ako cirkus. Otrasne ubíjajúci pocit. Bolo to bez emócii. Dosiahli sme tak novú úroveň - zábavno-deprimujúci. Kapiel, ktoré sú zábavné, je mnoho. To sú ľudia, ktorí sa ráno zobudia a už si pískajú. Ako napr. Matthiew. Ak zahráte ľuďom jednu zábavnú pieseň, začnú sa dožadovať ďalších. (zrejme naráža na ich atypický singel "Boys Don´t Cry")
Je to rozhodnutie a vlastne môj prístup k veci. Radšej budem hrať skladby, ktoré zvýraznia temnejšiu stránku života. Viac totiž pohnú emóciami. Byť pochmúrny, to je veľmi moderná túžba. Neverím na niečo také ako "zásobovanie publika". Publikum by malo prísť za vami z vlastných dôvodov, pretože inak je to iba obyčajné "hľadanie medzery na trhu". Ak by sme také niečo urobili, sami seba by sme považovali za chorých."
Ich hudobný prejav je akási strnulosť bez vzorovej dynamickej zmeny a najlepšie to zrejme vystihuje ich albumová skladba "Accuracy". Z reakcii ich publika je cítiť zmes rockového napätia a explózii vybádajúcich k tancu. Ak je zdrojom toho práve bezútešnosť a zúfalstvo, tak výstupom je zasa neviazaný fyzický optimizmus.
Môj dojem z dnešného dňa je ten, že The Cure sú vlastne protilátkou na blahosklonnosť, ktorá kráča ruka v ruke so skupinami/kritikmi/zábavným priemyslom nazývanými "deťmi".... áno "deťmi" ("Boh im žehnaj"... pamätáte sa? alebo... "Decká sú v pohode"). Nečítajú ale tieto decká viac Shakespeara, nekalkulujú a nestrácajú viac svoju poctivosť než ostatná populácia? A nezaobchádza s nimi rock-pop ako s niekým, kto má rozum a emócie ako z komediálnej knihy? The Cure ale takýto prístup nemajú.
Grandiózny záver? Nehrozí. Záver tohto rozhovoru si obliekol dlhý šedivý nepremokavý plášť. Boli štyri hodiny ráno a ja som zaspal v kresle...
zdroj: Sounds, 15.12.1979
autor: Phil Sutcliffe