Antagonista – 02/2002 (2/2)


Rozsiahly rozhovor s Robertom, ktorý, z príležitosti vydania kompilácie „Greatest Hits“, poskytol nemeckému hudobnému magazínu Tools 4 Music


Existujú konkrétne gitarové zvuky Roberta Smitha, ktoré je možné dosiahnúť hraním na sitare, či 6-strunovej bassgitare. Na akých nástrojoch aktuálne hráš?
Robert: Na oba spomenuté nástroje hrám prakticky od začiatku fungovania kapely a v podstate reprezentujú môj zvuk. Sitara je značky Coral, vyrobená v roku 1963. 6-strunová bassgitara, s ktorou fungujem ako v štúdiu, tak aj naživo, je 1960s Fender, ktorú mi daroval Mike Hedges, producent albumu "Faith", v roku 1981. Rok na to som si kúpil Fender-ku, model 1964, v jednom malom hudobnom obchode v Amerike a v minulom roku Fender vyrobil ďalšiu 6-strunovú bassu, ktorá váži o polovicu menej, než tie staré, ale už má úplne iný zvuk. A pokiaľ ide o efekty, tam sa vždy orientujem na klasiku. Nikdy som, ako gitarista, nechcel znieť moderne, pretože tak nahrávky znejú akosi dátovateľne. Používam starý Boss pedál s digitálnym oneskorením a zbormi, ako v štúdiu, tak aj na pódiu, už od začiatku 1980-tych rokov. Ďalší jedinečný zvuk pochádza z Fender Jazzmaster-ky, cez Rolland JC-120, s MXR zbormi a fázerom. Ale, toto vážne niekoho zaujíma? Lepšie je napísať, že môj zvuk má základ v intenzívnom počúvaní Hendrixa, než v nejakých efektoch!

Tvoje sóla mi v emotívnom vyjadrení veľmi pripomínajú Franka Zappu.
Zappu mi skôr pripomína spôsob, akým som v spojení s ostatnými z kapely :) Ale nie je žiadnym tajomstvom, že Captain Beefheart a Zappa mali na mňa veľký vplyv.

V kapele si mal vždy hudobníkov viac preto, že to boli Tvoji kamoši, než že to boli zdatní muzikanti.
Takto tomu bolo naozaj veľmi dlho. Lol Tolhurst bol vždy viac kamoš ako užitočný hudobník. Ale, ak by tí ľudia neboli zároveň mojimi kamarátmi, tak by som sa v kapele bavil rozhodne menej. A nakoniec, zo Simona sa stal skutočne skvelý bassgitarista. On je schopný držať jeden rytmus celú hodinu. Keď sa v 1984-tom ku kapele pripojili Porl Thompson a Boris Williams, tak to bolo po prvýkrát, čo sme mali v kapele ľudí, ktorí skutočne skvele ovládali svoje nástroje. To sa citeľne prejavilo na vitalite a energii albumu "The Head On The Door" (1985). Odvtedy ma noví ľudia museli vždy presvedčiť svojimi hudobnými schopnosťami. Výnimkou je Perry Bamonte, od albumu "Wish" náš druhý gitarista, ktorý v čase, keď ku nám prišiel, gitaru nijak zvlášť neovládal. Ale je to skvelý kamarát a zasa je omnoho jednoduchšie naučiť niekoho dobré hrať, než naučiť ho premýšľať istým spôsobom.

Aká je skutočná pravda? Naozaj si nahral album "The Top" výlučne sám a pod silným vplyvom drog?
To je tá časť histórie The Cure, ktorá sa nezakladá na pravde. Rozhodne som nenastúpil v prvý deň do štúdia s veľkou taškou plnou drog, z ktorej som neprestával konzumovať, kým som nahrávanie nedokončil. Vždy som sa zabával na tých nekonečných rock´n´rollových príbehoch, kedy niekto stál vedľa niekoho iného, ktorého zaúčal k novým veciam pri nahrávaní veľkolepých albumov. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď si sfetovaný, tak máš pocit, že na pásku zaznamenávaš veľkolepé dielo. Na druhý deň sa vrátiš do štúdia a uvedomíš si, že si nahral totálne bezvýznamné sračky. Pravda je taká, že som sám nahral gitarové sólo v "Shake Dog Shake" a vokály v skladbe "Happy The Man" a sotva som sa pritom držal na nohách. Určite to však nie je žiadne majstrovské dielo. Prechádzal som vtedy, v období nahrávania albumu "Blue Sunshine" (1983) so Stevom Severinom, dosť silnou drogovou fázou. Ale inak si myslím, že je nemožné nahrať skutočne dobrú nahrávku, keď ste v rauši. Pre skutočné umenie nie sú drogy absolútne potrebné.

V The Cure dokonca niekoľko členov prišlo o svoju prácu ...
Áno, stalo sa to Andymu Andresonovi, ktorý ku koncu už akoby nebol pri zmysloch, niečo podobné sa stalo Lolovi Tolhurstovi. Simon Gallup mal tiež, po vydaní albumu "Wish", značné problémy s alkoholom. Dnes je v skvelej kondičke a každý deň si na svojom horskom bicykli dopraje minimálne 20 míľ. Bolo obdobie, kedy bola spotreba alkoholu v kapele skutočne extrémna, mne sa z toho všetkého podarilo uniknúť vďaka silným génom. Drogy mi úplne nevadia, resp. ak s nimi chce niekto experimentovať, mal by si byť vedomý, že to zvládne. Rozhodne však odsudzujem ten falošný mýtus, že na vytvorenie dobrej hudby potrebujete drogy. Od úplného prepadnutia drogám ma vždy zastavila skutočnosť, že v živote sa často musíte stretávať a deliť s ľuďmi, ktorí sú úplní idioti. Poznal som drogovo závislých a ľudia z tejto "scény" sú neuveriteľne nudní a neskutočne hlúpi.

Myslíš, že The Cure sú dnes menej dôležitou hudobnou alternatívou, než boli v 1980tych rokoch?
Naopak, dnes sme dôležitejšou alternatívou než kedykoľvek predtým. Síce z každého albumu predáme celosvetovo tak milión kusov, čo však neznamená, že sme súčasťou toho prekliateho mainstreamu, do ktorého by sme nezapadli aj keby sme predali 10 miliónov kusov z každého albumu. A sme úspešní aj bez toho, že by nás niekto financoval. A to je presne to, čomu sa hovorí umelecká sloboda. A presne o tom to vždy pre mňa bolo.

Takže, plány pre blízku budúcnosť?
Môj sólový album je dokončený a v januári som ho začal mixovať. Bude vydaný v dvoch verziách, s vokálmi a v čisto inštrumentálnej podobe. Bude na ňom množstvo hostí, vrátane všetkých, ktorí aktuálne hrajú v The Cure. Bude to však znieť úplne inak, ako bežný album The Cure. Ak by nebolo tej prekliatej kompilácie hitov, tak by sme tu sedeli a bavili sa o mojom albume. Takisto sme začali pracovať na novom albume The Cure. Pre tú kompiláciu hitov sme pripravili šesť nových skladieb, z ktorých sme na nahrávku použili tri. V podstate to boli len také rýchle veci pre kompiláciu, ale tie zvyšné tri skladby idú štýlovo úplne iným smerom a sú vlastne základom budúceho nového albumu kapely.

zdroj: Tools 4 Music, Germany, 02/2002



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi