Liečivá sila popu - 10/1985


Lol, Robert a Boris Williams v krátkom rozhovore pre juhoslovanský hudobný magazín Rock, ktorý sa venoval albumu "The Head On The Door".


Lol: Stále od ľudí počúvame, ako sme sa zmenili, ale my už dávno nie sme tá temná kapela. Ľudia akoby zabudli, že náš debutový album bol veľmi podobný tomu aktuálnemu, plný krátkych, rýchlych popových skladieb. Vraciame sa tam, kde sme začínali. Jednoducho sa snažíme veci zmeniť, uzatvárame kruh ... Hudba sa mení periodicky každých 6-7 rokov, vždy s dospievaním novej generácie. Snažíme sa byť tou novou generáciou ...

Čiže to znamená, že zjednodušovaním hudby sa menia aj Vaše postoje?
Robert: Myslím, že sme viac fatalisti a chceme nahrávať niečo radostné, nie niečo "tvrdé" .,.. možno bude ďalší album úplne opačný, možno "tvrdý" ... momentálne sme spokojní s tým, ako naša kapela funguje ...

Hoci hovoríte o jednoduchosti, samotné Vaše nahrávky, ale aj obaly albumov, zostávajú dosť nejednoznačné. Čo Vás na takomto prístupe priťahuje?
Lol: Stále sme hanbliví ... A naše piesne sú nejednoznačné aj preto, že ich významom sme si sami nie istí. Ich skutočný význam nie je uprostred. Ak by sme vytvorili album a každá z jeho skladieb by bola poslucháčovi významovo absolútne zrozumiteľná, asi by sme už nikdy žiadnu nenahrali. My stále niečo hľadáme.

Lol: Od minulého roku sa toho u nás veľa zmenilo. Mali sme problémy s bubeníkom, Andym Andersonom, ktorého na krátky čas nahradil Vince Neil (ex-Psychedelic Furs), kým sme nestretli Borisa. Po dvoch rokoch absencie sa do kapely vrátil Simon Galup a je dobré, že je opäť s nami, pretože je to jediný bassgitarista, ktorý s nami dokáže hrať. Porl Thompson s nami hrá takisto ešte stále.

Boris, ako si sa vlastne ocitol v kapele?
Bol som práve na dovolenke v Kalifornií, po skončení turné s Thompson Twins. Vtedy za mnou prišli chalani z The Cure a spýtali sa ma, či by som s nimi nemohol dohrať posledné dva týždne ich amerického turné. Spoluprácu s nimi som si užíval až tak, že som sa rozhodol s nimi zostať.

Kompletne sa tým ale zmenilo Tvoje hudobné smerovanie, nie?
Boris: To je na tom práve to najlepšie. S Thompson Twins bolo všetko štrukturované elektronické bicie hrali každý večer presne to isté. Okrem toho, The Twins sú trio, tam by som nikdy nemohol komponovať, bol som len pódiový muzikant, nik ma vlastne nepoznal.

Ako by si porovnal aktuálny album s albumom "The Top"?
Robert: Tých rozdielov je veľa. "The Head On The Door" je viac organizovaný, strávili sme jeho nahrávaním skutočne veľa času. Máme radi zmenu a hoci je to hudobne rôznorodé ako "The Top", tak je to melancholickejší album. Väčšina tých skladieb je jednoduchšia a som si istý, že poslucháčsky prístupnejšia.

Na rozdiel od Ameriky, kde sa z Vás stala vlastne kultová kapela, v Japonsku Vás považujú za hviezdy tínejdžerov. Zbytok sveta Vás pre zmenu považuje za "temno - pochmúrnych existencionalistov".
Robert: Kde si nás ľudia všimli po prvýkrát, tam im ten dojem zostáva. V Japonsku nás poznajú v našej aktuálnej podobe. Presne tento typ hudby s imidžu v Japonsku letí, doslova k tomu hystericky inklinujú. Oni vlastne takto prijímajú každú kapelu, bolo to tam dosť desivé. Ale nám sa to aj tak páčilo.

Pri počúvaní albumu "The Head On The Door" môže človek nadobudnúť pocit, že sa na ňom odohráva súboj medzi modernými technológiami a ortodoxným prístupom k nahrávaniu.
Robert: Kapela je rozdelená na dva tábory, jedni sú tí, ktorí majú odpor voči novým technológiam a Lol reprezentuje tú druhú stranu, ktorá adoruje všetko nové. V štúdiu prebieha vždy boj a aj preto je tento album viac klávesovo orientovaný ...

Boris: To je fakt, v štúdiu bolo plno klávesových nástrojov ...

Lol: Snažím sa túto kapelu potiahnúť do 21. storočia, zatiaľčo Robert ma presviedča, aby som používal viac akustických nástrojov. Preto je na albume množstvo kombinácií akustiky a elektroniky, hoci to nebolo plánované. Použilo sa to viacemenej v prípadoch, keď to bolo nutné ...

S elektronikou akoby ste vstúpili do teritória New Order, zatiaľčo iné skladby šli akoby v štýle Wah! Heat, či dokonca The Banshees ...
Robert: Toto počúvam často, ale keď si vypočujete nový album New Order, tak je tam skladba, ktorá znie takmer ako "A Forest", síce trochu spomalená, ale riffy sú tam totožné ... Každý je v podstate obviňovaný z plagiátorstva, hoci sa ho snažíme minimalizovať ... Možno to skôr robíme podvedome.

Keď som už spomenul The Banshees, je medzi Vami nejaké súperenie, veď si s nimi istý čas hral, prípadne nejaká podobnosť?
Lol: Ono sa to tak javí možno aj preto, že ako oni, tak aj my si myslíme, že v tom, čo robíme, sme najlepší, čo je inak dobrý recept na to, ako v kapele fungovať. Ale rozhodne nie sme súperi. Nedávno som bol s Stevenom Severinom a ak je niečo medzi nami, tak skôr priateľská rivalita.

zdroj: Rock no.80, Juhoslávia, 10/1985



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi