In Your House - 03/2024 (1/2)


V súvislosti so znovuvydaním live albumu "Paris", kapely The Cure, sme sa pozhovárali s ich niekdajším bubeníkom, Lolom Tolhurstom, nielen o kariére kapely, ale aj o jeho novej knihe "Goth: A History".


V marci 2024 The Cure znovuvydali svoj legendárny koncertný album "Paris" (1993), na ktorý banda Roberta Smitha zaznamenala také klasiky ako "Shake Dog Shake", "Lovesong", či "Close To Me". No medzi ostatnými skladbami vyčnieva vznešená "In Your House", z albumu "Seventeen Seconds" (1980).

Ako uviedol vo svojej novej knihe Lol Tolhurst, spomenutá skladba patrí k tým klasikám The Cure, ku ktorým napísal text on sám. Je to fakt, no nie veľmi známy.

"Podľa mňa o tom veľa ľudí ani nevie," začne prívetivo Lol v telefonickom rozhovore zo svojho domu v LA. "To nebolo o tom, že by sme o tom nikde a nikomu nehovorili, ide skôr o to, že takéto veci si ľudia uvedomia neskôr. Prvé, čo človeka vždy napadne je, že keď už niekto niečo spieva, tak to zrejme aj sám nepísal. Natrafil som niekde na svoje staré zápisky a zrazu som si uvedomil, 'fíha, celkom som zabudol, že som to napísal ja'. A začal som to postupne dávať po kúskoch dohromady. V začiatkoch The Cure to nebolo o úplnej demokracii, ale väčšina vecí vznikala vďaka spoločnému úsiliu."

"Pár rokov dozadu mi to pripomenul Pearl Thompson. Povedal som mu o tom, že sa chystám napísať svoju prvú knihu a on mi na to odvetil, 'Vždy som vedel, že si spisovateľ'. Niektoré veci si človek o sebe začne uvedomovať až po určitom čase. Nakoniec, môj agent mi vždy vravel, 'Nikdy by som, ohľadne memoárov, nezazmluvnil nikoho okolo 30-tky, pretože takíto ľudia vedia hovno! Vyčkaj do 50-tky a potom sa môžeš začať obzerať späť'."

Skladba "In Your House" v sebe kombinuje výstrednosť novej vlny s typickou pochmúrnosťou The cure, vďaka čomu je dodnes považovaná za jednu z ich najlepších skladieb. Rozprávač príbehu si predstavuje, ako za tmy blúdi po cudzom dome ešte predtým, než samotná fantázia nadobudne oveľa temnejší odtieň - čo je typické pre texty The Cure.

"Sranda, presne o tomto som sa nedávno bavil s Budgiem," povie Lol. "Presne takéto veci sa mi páčia, keď máte skladbu, ktorá sa istým spôsobom hýbe a zrazu príde podpásovka, ktorá neveští nič dobré. Ak už sa vyberiem na nejaký film, chcem aby mal v sebe takúto kvalitu. Polovicu z tých moderných vecí od Marvela nemám silu ani začať pozerať. Vždy je tam vopred jasné, čo sa udeje. Vlastne to vedia všetci! Zloduchovia budú chvíľu robiť všetky tie nepekné veci a nakoniec zvíťazia tí dobrí chlapci. Zakaždým je to ten istý príbeh, síce niekedy zaujmú efektami, ale to ostatné mi jednoducho hlava neberie."

Ako uviedol Tolhurst vo svojej knihe, jeden z detailov textu "In Your House" pôsobí akoby z filmu, či románu, no poznateľne je inšpirovaný skutočným životom. Verš "I change the time in your house" sa odvoláva na otca Tolhurstovej vtedajšej priateľky, ktorý sa v noci potuloval po ich trojposchodovom dome a snažil sa zosynchronizovať všetky hodiny.

"Zvláštne, že keď na ten verš niekto upozorní, tak si naňho okamžite spomeniem," povie Lol. "Mali trojposchodový dom, v takmer každej miestnosti mali hodiny a on často chodil hore dolu a snažil sa, aby všetky tie hodiny ukazovali rovnaký čas."

Keďže som vyrastal v 1990tych rokoch, tak sa možno britská hudobná tlač podpísala na mojom skeptickom postoji ku goth štýlu, no nakoniec som sa aj tak stal fanúšikom The Cure. Avšak do ich tvorby som sa úplne ponoril až pred piatimi, či šiestimi rokmi. Ich vplyv som začal vnímať prakticky všade, či už šlo o Jamesa Murphyho, ktorý sa na nich odvoláva, či Trenta Reznora, ktorý ich uviedol do Rock&Rollovej Siene slávy alebo o hudbu, ktorá sa objavila vo filmových hitoch, ako napr. "It".

"Toto mi ale príde zábavné," zauvažuje Lol. "Sú prípady, ktoré mi prídu zvláštne, absurdné, až mi to príde smiešne. Som v supermarkete a počujem našu hudbu. Som v telocvični a počujem, ako vo vedľajšej miestnosti cvičia na jednu z našich skladieb. To si len poviem, 'no páni!!'. To Vám vtedy dopne, že ste sa stali všadeprítmným. Je to fájn, to sa mi páči, hoci to má aj svoju, možno jedinú, nevýhodu. Ľudia si totiž myslia, že Vás takto spoznávajú."

"Mne nevadí, či ma ľudia spoznávajú alebo mi hovoria, 'jasné, ty si ten z The Cure a blá blá blá' ... To sú tie situácie, keď majú pocit, že niekoho poznajú, napr. z plagátu, a nevedia si presne spomenúť, tak k Vám podídu a spýtajú sa, "Vy ste kto?". Vtedy si poviem, že ak to naozaj nevie, tak sa dobrovoľne nepriznám. Ono je to všetko v podstate lichotivé, teda mimo prípadov, kedy ste v supermarkete na bežnom nákupe, v teplákoch a neoholený."

"Ľudia zvyknú prísť a s nadšením zvolajú 'ja som Váš najväčší fanúšik'! Tak to si v duchu len povzdychnem. Dnes sa teda radšej snažím chodiť všade vhodne oblečený, pretože vždy príde moment, kedy sa ku mne niekto prihovorí. Ono sa to fakt deje, niekedy viacmenej nenápadne, takmer všade."

Byť takto spoznávaný na ulici môže byť však pre rockové hviezdy takou dvojsečnou zbraňou. Nedávno som počúval rozhoor s Jamesom Dean Bradfieldom z Manic Street Preachers, v ktorom spomenul, že pred časom ho na rugbyovom zápase v Cardiffe oslovil nejaký mladík so slovami, "ty si z 1990-tych rokov!"

"Mám v zásobe niečo horšie," zastoná Lol. "Nedávno som bol na svojom knižnom turné a na besedy chodili ľudia rôznej vekovej štruktúry, od 16 do 60. Tu a tam ku mne prišli pubertiaci, nechali si podpísať knihu a dodali, 'Môj otec Ťa zbožňuje!' Chvalabohu, ešte nik nezahlásil, 'môj starý otec Ťa zbožňuje'. Ale čakám, kedy sa to stane!"

 >> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi