Želaj si niečo - 04/1992 (2/2)


Rozsiahly rozhovor s kapelou, ktorý vznikol krátko po prvej prezentácií albumu "Wish" vybraným novinárom v Londýne. Uverejnený bol v portugalskom magazíne Blitz.


Tanečná hudba Vám niečo hovorí? Pýtam sa preto, lebo skladba "Wendy Time" je celkom tanečná.
Robert: Ale áno, vždy sme hľadeli aj na tanečnú stránku skladieb. Dokonca aj keď sme začínali, tak sme mali tanečné skladby. Minulý rok sme vydali album "Mixed Up", na ktorý ľudia veľmi pripravení neboli a asi preto ho ani nepochopili. Pýtať sa nás po dvoch rokoch na tanečnú hudbu vyznieva dosť bizarne. Veď Paula Oakenfolda sme požiadali o remix skladby z istého konkrétneho dôvodu. Ale nie sme dosť arogantní, aby sme sa týmto chválili, že to bolo celé náš nápad. My sa nepotrebujeme nikomu nadbiehať. To už môžeme rovno povedať, že sme ovplyvnení Jamesom Brownom.

Netvrdím, že to pôsobí tak, že sa Vám páči tanečná hudba preto, že je práve trendová ...
V skutočnosti sme nikdy neboli ozajstnou rockovou kapelou. Aj preto tak dlho fungujeme. Riskujeme s vecami, do ktorých sa rockové kapely nikdy nepustia. Dnes máme dostatok sebavedomia na to, aby sme zvládli aj zlé kritiky v médiách.

Na aké ďalšie nápady by ste chceli na albume "Wish" upozorniť? Ja mám napr. pocit, že je veľmi hlasný ...
To bohužiaľ neviem. Tých 12 skladieb sa pohybuje v rozmedzí od piesní o láske po piesne o nenávisti. Niečo ako "zlatý klinec" na albume nie je. Nevyhýbam sa odpovedi, ale ak by som chcel na niečo upriamiť pozornosť, tak by to bolo pre mňa ďaleko jednoduchšie a nemusel by to písať toľko skladieb.

Ktoré témy Ťa teda aktuálne najviac zvádzajú?

Väčšina mojich skladieb bola postavená na osobných skúsenostiach, ale tentokrát som si dal výzvu napísať lepšie skladby. Neprispôsobujem texty melódiám. Nementorujem ostatných v zmysle, "Mám túto prekrásnu pieseň, ale bude lepšie, ak to bude mať pocit mizérie." Píšem skladby už s melódiou v hlave, niekedy sú tie texty postavené opäť na osobných skúsenostiach, ale nemám cit pre poetiku. Keby som spieval úplne všetko, tak by som tu dnes nebol.

Prečo?
Prečo? Pretože by som bol už mŕtvy :) Alebo vo väzení, či niečo iné.

Späť ku vplyvom, zdá sa mi, že každý z albumov The Cure je inkarnáciou The Cure samotných.
Áno, v tom je to risk a zároveň výzva. Ide o delikátnu záležitosť, pretože ľudia obyčajne povedia, "Teda, znie to fakt ako The Cure" a to je niečo ako odsúdenie. Ale mi nechceme byť kapelou jazzovej fúzie. Chceme tvoriť konkrétny typ hudby, no zároveň aj expandovať. Väčšina kapiel sa od svojho štýlu neodkláňa. My čas od času zbehneme, pretože chceme, pretože sa nám to tak páči. Niektoré z demosnímkov k tomuto albumu boli odmietnuté aj preto, že pripomínali veci, ktoré sme nahrali v minulosti.

Nechcel som tým ale povedať, že stále produkujete rovnaké veci ...
Veď preto ... pretože mne napr. "Love Cats" nepríde rovnaká ako "Boys Don´ Cry", alebo že by "Snakepit" sa podobala na "Faith", hoci zapadajú do iste škály emócií. Ak by som povedal, že poďme nahrať album, kde Simon bude hrať na basse, Boris na bicie a skúsme z toho dostať jazzovú záležitosť, tak by to isto bolo zábavné, no zároveň by to nemalo žiaden význam, nakoľko takýto cit pre hudbu nemáme.
Perry: A okrem toho by to aj tak znelo ako The Cure.
Robert: Áno, ľudia by povedali, že to znie tak, ako keď The Cure skúšajú tradičný jazz.

Skladba "Apart" je písaná v tretej osobe. Bol to zámer?
Áno, pretože bola napísaná z pohľadu tretej osoby. Nerobím to bežne, ale chcel som skúsiť niečo odlišné. Ale som to v podstate ja, kto ten príbeh z diaľky sleduje, čo je dosť vzácne, pretože obyčajne sa do polohy pozorovateľa netlačím. Obyčajne píšem texty, v ktorých som osobne zainteresovaný.

Ako vnímate fanúšikov, ktorí idú na vaše koncerty s účesmi a mejkapom typickým pre Vás?
Simon: Je to čudné, ale zároveň aj dojemné. Je to akoby sme s nimi boli spojení.
Robert: Myslím, že ľudia to robia z rôznych dôvodov. V podstate je to taká kmeňová záležitosť.

Takže Vás to neobťažuje?
Iba v prípade, ak má dôjsť ku konfrontácií s niekým, kto sa snaží pôsobiť tak, ako si myslí, že normálne pôsobím. To ma dosť vyrušuje.

Prečo ste teda zvolili "High" ako prvý singel z albumu?
Pretože sme mali pocit, že je to ten najlepší spôsob, ako si zabezpečiť hranosť v rádiách. A hoci "Friday I´m In Love" je absolútne jasná popová skladba, "High" má konkrétnu atmosféru a viac reprezentuje to, o čom je celý album.

Takže "Friday" bude ďalším singlom?
Bude zložité sa rozhodnúť inak, hlavne po tom, čo ho počul aj vydavateľ ...

A boli ste to vy, kto vybral prvý singel? Máte v tomto smere nad vecami plnú kontrolu?
Ak by to tak bolo, tak by sme využili nejaké to veto, ale keď príde na single, tak tam už vieme, že nemá cenu za nič bojovať. Ak sa vydavateľovi nepozdáva singel, tak aj keď by sme veľmi chceli, on nám k nemu kampaň neurobí, takže sa tým nemá cenu zaoberať. Z tých 12 skladieb na albume by mohli byť všetko single, ale nakoniec to budú 2 - 3 veci, pretože sa budú predávať viac.

Aký je Váš aktuálny cieľ?
Asi prežiť, myslím. Ale inak, vážne neviem. V podstate o tom ani nepremýšľame, pretože dnes sme úspešnejší ako kedykoľvek predtým. Nie sme ako Simple Minds, či U2, ktorí si všetko plánujú ...
Simon: My premýšľame v štýle, že všetko, čo robíme, musí byť dobré. Ak by sme mali nejaké ciele, to už by sme museli ísť do kompromisov.

Je pravda, že ste rozbehli pirátske rádio?
Robert: Áno, urobili sme v tomto smere nejaké veci, ako napr. Cure FM, ale to rádio už obdržalo licenciu. Bola to len úvodná akcia, ale to samotné rádio, dnes X FM, nám nepatrí. Strávili sme tam iba jednu vysielaciu noc.

Bude Vaše nasledujúce turné posledné? Budete hrať na štadiónoch alebo preferujete intímnejšie koncerty?
Asi pôjdeme do intímnejších záležitostí.

Budete vystupovať aj vo Wembley?
Nie.

Späť k albumu "Wish", ako vlastne zapadá do Vašej diskografie?
Je to predsa náš posledný album ...

Mňa skôr zaujíma po hudobnej stránke ...
Na to je ťažké odpovedať. Vy ste ho už počuli, takže tam zapadá. Problém je, že sme nad tým všetkým ešte nemali dostatok času premýšľať. V tejto chvíli je to celé pre nás taký "rough mix", ešte stále to nevnímame ako album.

Chcel som len poznať Váš názor ...
Perry: Ako už povedal Robert, nahrávali sme celých šesť mesiacov a niektoré skladby nám už prídu staré.

S Orphans a The Sugarcubes ste už hrali. Budú Vám predskakovať aj na nasledujúcom turné?
Robert: To v tejto chvíli nevieme. Máme k dispozícií množstvo mien, ale nateraz sme sa ešte nerozhodli. V Amerike nás čaká 12 štadiónových vystúpení a v minulosti sme mali na plagátoch štyri kapely ... spolu s nami Pixies, The Orphans a Love And Rockets, čo bolo úplné peklo. Tentoraz s nami budú hrať Ride, možno ešte jedna kapela, fakt nevieme. Premýšľali sme, že by sme požiadali Kate Bush, že by hrala na piáne, ale asi nebude chcieť.

Ako dlho vlastne trvalo nahrávanie albumu "Wish".
V štúdiu sme celkovo strávili šesť mesiacov. Prvé dva sme robili rôzne veci, potom sme už seriózne nahrávali a posledné dva mesiace sa nám štúdio ani nechcelo opúšťať. Nakoniec sme aj tak vždy odišli, pretože sme celý ten čas obývali spoločné priestory, čo bola parádna zábava a nechcelo sa nám to ukončiť.

Robert, šíria sa nejaké reči o Tvojom sólovom albume. Čo je na tom pravdy?
Už je nahratý. Dokončil som ho ešte pred albumom "Disintegration". Problém je v tom, že ten album bol vlastne odozvou na môj odchod zo "systému". Ak by som fakt skončil, skončili by aj The Cure. Ale nakoniec som ho needitoval, pretože v tom čase už patril celý priestor The Cure a nie mne.

Ale, aký je ten album?
Som to len ja s akustickou gitarou, a nejaké tie sláčikové nástroje ...

Niečo na spôsob Kate Bush a jej akustického piána?
Viac by som to prirovnal k Leonardovi Cohenovi. Ale nahrávať to bolo veľmi príjemné.

Aj to niekedy uzrie svetlo sveta?
Ak by to Chris Parry počul a ja sa s ním ešte niekedy stretnem, tak by to raz mohlo byť vydané, ale inak neviem. Ešte som o tom nepremýšľal.

Iné kapely snívajú o tom, že raz budú ako The Cure. Aké sú Vaše aktuálne nádeje, čo Vás motivuje?
Momentálne je atmosféra v kapele skutočne skvelá. Všetci sme s nahrávaním absolútne spokojní a tešíme sa na turné. To je naša motivácia.

zdroj: Blitz, Portugal, no.391, 25/04/1992



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi