Monštrá Roberta Smitha – 04/1987


Pred legendárnymi vystúpeniami The Cure v Argentíne, poskytol Robert rozhovor aj tamojšiemu magazínu Crisis.


Evidentne sú sny veľmi dôležitým zdrojom inšpirácie v Tvojich piesňach. Existuje nejaký bod stretu Tvojich snov a reality?
Robert: Komplikovaná otázka. Veci prichádzajú tak, ako prichádzajú. Na pódiu mám často pocit, že svet okolo mňa je svetom fantázie. Ale faktom je, že aj v tom mojom normálnom živote sa deje takisto veľa vecí, ktoré ma ohromujú, hýbu mojimi zmyslami a nútia ma k písaniu. Nemyslím si, že má význam oddeľovať svet reality a svet snov. Zistil som, že všetko, čo súvisí s jedným alebo druhým svetom je po intímnej stránke spojené. Zábavu dokážem prežívať aj vtedy, keď snívam, ako aj keď nie. Na druhej strane, mnoho skladieb reflektuje na to, čo som si prečítal v záznamoch z anglických psychiatrických zariadení, prípadne toho bol svedkom. Chcel som hlavne kritizovať túto realitu. Som znepokojný nespravodlivosťou, ktorá je páchaná na duševne postihnutých, ktorí sú utláčaní a je s nimi zle zaobchádzané.

Tvoj názor na dnešnú britskú mládež? Čo by si jej vytkol?
Mne neprináleží právo ju kritizovať, hoci je zopár vecí, ktoré by sa dali vypichnúť. V podstate mám pocit, že došlo k jej úpadku, čo ale súvisí s vládou, ktorá vládne Británií od roku 1979. Odvtedy nedošlo k žiadnym výrazným zmenám.

Vystupovali ste už niekedy v Severnom Írsku? Ak nie, myslíš, že keby sa tak stalo, boli by z toho nejaké problémy?
Nie, zatiaľ sme túto šancu nemali. Myslím, že by to prinieslo také isté riziká, ako koncertovanie v Argentíne. Ale problémy by som neočakával, hudba a politika sú totiž dva oddelené svety. Je tu svet, ktorý je politicky divoký a ten druhý, ktorý sa dá považovať za normálny.

Nedávno čelili The Cure obvineniam z rasizmu, v súvislosti so skladbou "Killing An Arab". Aké problémy ste to mali s arabskou komunitou v Spojených štátoch?
Tá skladba bola napísaná v roku 1978 a bola vlastne vyjadrením protestu proti nezmyselnosti vraždenia, či už Arabov alebo jednotlivcov, bez ohľadu na rasu. O osem rokov neskôr s tým prišli americkí dj-i, v súvislosti s nepokojmi v Iráne. Následne značná časť Arabskej komunity v Spojených štátoch mala pocit, že je to v rozpore s ich záujmami, no zjavne len nepochopili text skladby. To vyvrcholilo sériou nedorozumení, kedy sa kapela takmer dostala k súdu, takže sme museli na verejnosti veci vysvetľovať, odpovedať na množstvo otázok a dokázať, že nešlo o žiaden rasistický úmysel. Nám to prišlo úplne "idiotské", že došlo k hádkam medzi ľuďmi, ktoré takmer vyústili k vraždeniu.

Váš postoj k vojne, ktorú označujete za "smiešnu zástierku", je úplne opačný, ako sa presadzuje v Británií. Ako ste prežívali vojnu o Falklandy?
Ja tvrdím, že neexistuje žiaden pádny dôvod, ktorý by mohol ospravedlniť vojnu. Vzhľadom na to, čo sa udialo v Anglicku, tu veľa ľudí s vojnou nesúhlasilo. Hlavne to boli takí, čo vojnu zažili na vlastnej koži a vedia, že následky sú v prípade vojny pre každého katastrofálne. Bohužiaľ o tej vojne rozhodla vláda a nie väčšina Britov. Navyše, verím tomu, že priepasť medzi vládou a občanmi sa nielen prehĺbila, ale aj rozšírila.

Aké máš aktuálne správy o vojenskom režime v Argentíne?
Nedávno som prišiel do kontaktu s krutou realitou v tomto smere, vďaka televíznemu programu, ktorý sa venoval zmiznutiu ľudí v tom období. Najviac ma zaujali svedectvá príbuzných, ktorí si tú hrôzu museli prežiť, to ma absolútne dostalo. Ja som o tom samozrejme počul už predtým, ale keď som počul tie zúfalé hlasy, tak ma to zabolelo ešte viac.

zdroj: Crisis, Argentína, 04/1987



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi