Hudba, ktorá ma formovala - 11/2023


Lol Tolhurst mal iba 5 rokov, keď sa s Robertom Smithom stretol na základnej katolíckej škole v Crawley. Veľmi rýchlo sa skamarátili a ako 14-roční spolu vystupovali na koncoročnom školskom koncerte. O pár rokov na to vydali spoločne (s Michaelom Dempseym) prvý singel The Cure.


Intelektuálne a emotívne, ako aj rovnako srdcervúce, dažďom pokropené gitarové eposy, v sprievode dokonalých, klamlivých popových bítov - len málo kapiel malo väčší vplyv na hudobníkov, ktorí prišli po The Cure. Ich krásna temnota ich postavila do čela gothického hnuia a zároveň transformovala alternatívny rock. Charakteristický zvuk The Cure formoval svojho času aj Lol Tolhurst, najskôr na bicích a neskôr, až do jeho odchodu v období "Disintegration" (1989), na klávesoch.

Všetko to začalo v dome Robertových rodičov. "Pre nás bola hudba vec spoločenská, viac než čokoľvek iné," spomína Tolhurst. "Schádzali sme sa u Smithovcov, tri dni do týždňa sme nacvičovali, no väčšinou sme sa len smiali a debatili. Tiež to bol spôsob, ako sa vyhnúť chodeniu do pubu a mať potýčky so skinheadmi."

Dnes 64-ročný Lol sa na svojom novom albume vrátil do svojich ranných čias, spolu s bubeníkom zo Siouxsie And The Banshees, Budgiem, a írskym producentom Jacknife Leem. "Album vznikal rovnakým spôsobom, ako keď sme kedysi s hudbou začínali. S Budgiem sme posedávali u Jacknifea v štúdiu, popíjali kávu a počúvali nahrávky. Má doma asi milión vinylov."

Ponerení do Jacknifeovej zbierky ("od U2, cez Taylor Swift až po afrických umelcov) hľadali nové zvuky. "Nejde nám o žiadne vykopávky. Nechceme sa vracať do minulosti a leštiť dinosaurie kosti. Chceme robiť niečo odlišné." Výsledkom je album "Los Angeles", ktorý je plný hostí, napr. James Murphy z LCD Soundsstem, The Edge, Bobby Gillespie a Isaac Brock z Modest Mouse - všetko príjemné a vzrušujúce hlasy a zvuky starých harcovníkov, ktorí zostávajú otvorení dnešnému svetu.

Autor skutočne vydarenej rockovej autobiografie (Cured: The Tale of Two Imaginary Boys) a sprievodcu žánrom, pri ktorého zrode stál (Goth: A History), rovnako prevádzkovateľ podcastu venujúceho sa odkazu punku (Curious Creatures), premýšľal Lol Tolhurst o tom, odkiaľ vlastne pochádza jeho zvuk.

"Môj kamarát, James Murphy, tvrdí, že keď začínate s hudbou, tak počúvate kapely, ktoré sa Vám páčia a vo vlastnej tvorbe sa ich snažíte napodobniť. A pretože nimi nie ste, tak to vždy robíte nesprávne. A týmto chybným spôsobom si vlastne vytvoríte vlastný zvuk," naznačí Lol tému o umelcoch, ktorí ho ovplyvnili.

Tu sú teda ingrediencie, z ktorých vznikli The Cure ... hudba, ktorá vyformovala Lol Tolhursta.

David Bowie pozdvihol nového Starman-a

Pamätám si, keď som v roku 1972 videl v Top Of The Pops Bowieho, kde prezentoval singel "Starman". Povedal niečo v zmysle, "Musel som niekomu zavolať a tak som si vybral Teba." A ukázal prstom ku kamere. A ja som mal pocit, že ukázal na mňa, viem, že ukázal na mňa!

Ak sa pozriete na pozadie Top Of The Pops a vidíte tých pubertiakov tancujúcich po sále, tak zistíte, že vyzerajú inak ako David Bowie. On tam pôsobil skutočne ako mimozemšťan z inej planéty. Videl som v ňom niečo podivné, čudesné a práve to bolo zaujímavé.

V roku 1977 vydal album "Low" ... dodnes tento album počúvam, možno aj dvakrát za mesiac, väčšinou počas jazdy autom. Zakaždým mám z neho iný pocit. Vyšlo to v tom istom roku ako debutový album The Clash, ktorý takisto milujem. Spojením týchto dvoch albumov nám dalo pocit, že môžeme urobiť niečo, čo veci zmení.

Dodnes si spomínam na jednu nočnú párty, kde niekto pustil "Sound And Vision". Pomyslel som si, toto je fakt skvelé, pretože je to ako popová skladba, má to v sebe niečo chytľavé a berie to ľudí k tancu. Ale text tej skladby je neuveriteľne zvláštny. To ma totálne oslobodilo, pretože som si uvedomil, že môžem niečo napísať, niečo zahrať, čo by ľudí zaujalo, no nemuselo by to byt jednoduché. Nemuselo to byť niečo v štýle "mesiac v júni" a ten štýl textov. Mohlo by to byť niečo, čo odrážalo to, čo som si v skutočnosti myslel. Bolo to niečo ako zjavenie.

Tajné psychedeliká

Keď sme začínali, tak Roberta hnevali otázky typu, aký žáner hráme. Robert na to vždy vtipne odpovedal. Na otázku niekoho, "Ako nazývaš Vašu hudbu?" odpovedal. "no, je to hudba Cure".

Keď sa nad tým po rokoch zamyslím, tak na začiatku sme boli niečo ako psychedelická punková kapela. V roku 1977 sme museli odmietnúť, že ste niečo z tých vecí už predtým počuli. Nastal nový úsvit - ja som počúval iba The Clash, Buzzcocks a Elvisa Cotellu. Samozrejme, že to nie je pravda. Všetky tie veci sme počúvali dávno predtým.

Niektoré ranné veci Pink Floyd, do Sydom Barrettom, boli skvelé. Nie sú skutočne psychedelické, skôr hraničia so šialenstvom, ale napr. "Trout Mask Replica" od Captain Beefheart, to bola skvelá nahrávka. Dokonca aj Genesis, keď s nimi fungoval Peter Gabriel, zneli skvele.

Ako sa The Cure rozpadli ... a dali opäť dohromady

Môj naj album z tých, ktoré sme spolu nahrali, bol a je "Pornography". Ako ľudia sme sa v tom období ocitli na veľmi zvláštnom mieste. V podstate sme sa vtedy rozpadli. Ale hudba bola veľmi precízna a intenzívna. A bolo to, čo nás držalo pokope.

Ľudia mi ešte stále hovoria, že je to veľmi temný a veľmi tvrdý album. Hovorím im, jasné, ale keď ho počúvaš do konca, tak posledný verš hovorí "I must ... find a cure". Na konci jednoducho prichádza spása. A presne toto som chcel dosiahnúť našim novým albumom ("Los Angeles"). Takže na konci vyznieva takisto veľmi nádejne.

Myslím, že k hudbe si ľudia robia vzťah aj cez to, že Vás vidia, vidia kto vlastne ste. Presne toto som dostal, keď som naposledy vystupoval s The Cure, v roku 2011. Keď som vstúpil na pódium, uvedomil som si, že je to ako spätná väzba. To, čo rozdávame, to sa nám istým spôsobom vracia späť.

Presne v tomto zmysle mi ľudia vravievali, "hráš tú temnú hudbu a možno to privádza ľudí k depresií a majú zo seba zlý pocit". Ja na to, nie, opak je pravdou, ľudia z tých vecí získavajú útechu.

Playlist môjho odchodu

Povedal som môjmu synovi, ak sa raz poberiem na onen svet, vieš, nik to nie je na večnosť, budem mať pripravený playlist na môj pohreb. Neustále ho aktualizujem. Momentálne má asi 5 hodín, takže, bude to veľmi dlhý pobreb.

Tie piesne, niektoré ma robia šťastným, niektoré mi dávajú pocit útechy. Myslím, že prvá v zozname je pravdepodobne najstaršia. "Suzanne" od Leonarda Cohena. Milujem ten verš, kde sa spieva "she brings me tea and oranges that come all the way from China". Z nejakého dôvodu to na mňa pôsobí upokojujúco. Vždy keď si dávam šálku čaju, tak ak je to možné, dám si k nej pomaranč.

Je tam takisto veľa skladieb od The Clash. A sú tam také veci ako Wichita Lineman, Be My Wife – David Bowie, Ever Fallen in Love – Buzzcocks. Takisto "Tango Till They’re Sore" od Toma Waitsa, potom veci ako Summer Breeze a John Marty, niekté z jeho starých záležitostí. Rovnako Paul McCartney. A veľa vecí z albumu "Low" od Bowieho. Takto nechám vyplávať napovrch všetky moje tajomstvá ...

Colin Blunstone a sila zraniteľnosti

Keď nás uviedli do Siene slávy (2019), tak pred slávnosťou poriadali večeru. Bol som šťastný, že tam vystúpili The Zombies, pretože ich spevák, Colin Blunstone, vydal, keď som mal 13, sólový singel "Say You Don´t Mind", ktorého text ma ohromil. On ten text v skutočnosti nenapísal, ale naspieval to perfektne. To bolo po prvýkrát, čo som si uvedomil, že je možné napísať text, ktorý bude zraniteľný a pocitovo otvorený.

zdroj: Big Issue, 19/11/2023



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi