Q+A: Lol Tolhurst - 10/2023


Teraz mám toho veľa, ale takto to v hudobnom biznise chodí. Roky sa nič nedeje a zrazu sa udeje všetko naraz ...


Ako sa vlastne zrodila myšlienka spolupráce s Budgiem a čo do štúdia priniesol Jacknife Lee?
Budgie bol na turné, v roku 2018, s Johnom Grantom a vtedy sme sa stretli. Pri káve sme debatili o tom, že by sme mali na niečom pracovať a nakoniec sme dospeli až sem. Spočiatku sme pripravili celý album s našim kamošom Kevinom Haskinsom (Bauhaus) a Dannym Lohnerom z Nine Inch Nails. Znelo to presne tak, ako by ste očakávali: tak trochu ako The Banshees, trochu ako Bauhas a trochu ako The Cure. Nezodpovedalo to však tomu, čo sme očakávali, nechceli sme, aby to bolo niečo ako súčasť "dedičstva". Úplnou náhodou som spomenul Jacknifeovi, že sme niečo nahrali, ale neboli sme si istí, kam to smerovať. Po tom, čo si to vypočul, nám navrhol, aby sme to v podstate zahodili a začali odznova. Ľudia teraz nevedia, čo môžu očakávať, ale ak majú radi The Banshees alebo The Cure, budú tam počuť ich typické prvky. Ľudia si to spoja a pochopia, prečo je to vlastne súčasťou tej bohatej tapisérie, z ktorej sme vzišli.

Na albume máte niekoľko významných hostí. Je správne, že prispeli vlastnými textami?
Pôvodne sme to zamýšľali ako inštrumentálny album, no rozhodli sme sa to nakoniec zdieľať s ľuďmi ako James Murphy a Bobby Gillepsie. Bobby sa spýtal, či máme aj texty a keď zistil, že nie, okamžite ho to zaujalo. Ozrejmili sme mu tie veci len zbežne a požiadali ho, aby to napísal tak, ako to cíti. To, čo mám poslal dávalo absolútny zmysel a vtedy sme sa rozhodli, že tak uchopíme celý album.

Je album previazaný nejak tematicky?
Los Angeles je pre nás troch kľúčovou témou. Keď sa The Banshees a The Creatures rozpadli, strávil Budgie v LA veľmi veľa času a vždy to bolo mieste, kde mal pocit, že by tam mal byť. Jacknife sa sem presťahoval pred desiatimi rokmi a vybudoval si tu štúdio. Po mojom odchode z The Cure sa mi život kompletne rozpadol a dohromady sa mi ho podarilo dať práve v LA. Našiel som tu prijatie a môj nový domov. Žijem tu dlhšie, než kdekoľvek inde na svete a chcel som to zachytiť na nejakej nahrávke.

Budgie takisto napísal predslov k Tvojej novej knihe. Kedy sa zrodil námet ku knihe Goth: History?
Kým nevznikla kniha "Cured", tak som kompletnú knihu knihu nikdy nenapísal, takže to bola až monumentálna úloha. Následné knižné turné bolo veľmi poučné, pretože som sa rozprával s množstvom ľudí, ktorí spracované obdobie zažili a porozprávali mi o tom, ako to obdobie formovalo ich životy. Takže v tejto knihe som chcel vyrozprávať, aký dôležitý je žáner Goth a prečo vlastne reprezentuje formu existencie na tomto svete. Nedávno o tomto žánri napísali svoje knihy John Robb a Cathi Unsworth, ale ich knihy nie sú o tom, o čom som chcel písať ja. Nehovorili sme spolu, takže to, ako rôzne sme svoje knihy spracovali je samo o sebe zaujímavé. Nie som novinár, neznášam rešeršovanie, pretože mi to pripomína domáce úlohy. V čom si myslím, že som dobrý je spájanie príbehov, ktoré spolu vytvoria väčší obraz. Chcel som napísať o tom, prečo bolo hlavné obdobie Gothu také dôležité. A keď sa už zrodil nápad, tak sa kniha písala veľmi jednoducho.

Knihu otváraš rozprávaním o tom, ako Ti Joe Strummer a The Clash vlastne zachránili život. Ako veľmi bol pre Teba dôležitý punk?
V Anglicku sa na konci 1970tych rokov žilo hrozne ... celý západný svet bol pod vládou Thatcherovej a Reagana hrozný. Punk bol revolúciou a po tom, čom som po prvýkrát videl naživo The Clash, tak mi bolo jasné, že chcem byť muzikantom. The Clash nám s Robertom dali vieru, že v našom tichom zúfalstve nie sme uväznení navždy a mohli sme nejaké tie steny zbúrať.

Počiatky Gothu mapuješ cez svoje prvé hudobné vplyvy ... The Doors, Alice Cooper, Marc Bolan, Bowie ... je pre gothika nevyhnutnosťou byť outsiderom?
Je to nevyhnutné pre samotný život. Tu platia slová Grouchoa Marxa: "Nechcem byť súčasťou žiadneho klubu, ktorého by som mať byť členom." Vždy som chcel myslieť mimo akéhosi rámca a pýtať sa prečo ...

Post-punková goth scéna Vás zastihla spolu s ostatnými "architektmi temnoty" ako Joy Division, Bauhaus a The Banshees. Čo spájalo The Cure s týmito kapelami?
Myslím, že sme zdieľali rovnaké presvedčenie. Všetci sme boli ilustrátormi doby a miesta, z ktorého sme vzišli. Rozprával som sa s Kevinom Hasinsonom o tom, aké bolo Northampton bezútešné, temné miesto a ako doslova informovalo o tom, kto boli Bauhaus. To isté platí o Crawley v prípade The Cure, Joy Division v prípade Manchesteru a The Banshees, ktorí vyrastali na predmestí Londýna. Keď The Cure uviedli do Siene slávy, tak sa nás spýtali, kto by nás mal do nej oficiálne uviesť. Navrhol som Trenta Reznora, pretože ho obdivujem. Na ceromónií v krátkosti spomenul, že vyrastal v malom mestečku Mercer, v Pensylvánií, obklopenom kukuričnými poliami. To, čo ho zachránilo, bolo študentské rádio a kapely ako The Cure. Vnímam to, keď cestujem po Spojených štátoch. V každom malom mestečku natrafíte na partiu gothikov, ktorí len čakajú na to, kým vyrazia do sveta. Možno oni to už nenazývajú "goth", ale pre mňa je to o tom istom.

Tri ranné albumy The Cure, "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography" sú pretkané ostrou melanchóliou. Odhliadnúc od geografie, odkiaľ to prišlo?
Náš prvý album, "Three Imaginary Boys", reprezentuje vlastne náš vtedajší koncertný set a snažili sme sa dať dohromady všetky veci, ktorým sme vtedy rozumeli. Keď prišlo k nahrávaniu "Seventeen Seconds", tak sme Chrisovi Parrymu povedali, že si to chceme urobiť po svojom a tak sme na album prepašovali našu pubertiacku úzkosť. "Faith" prišiel v odbobí, keď zomrela Robertova stará mama a keď zomrela moja mama, takže reflektuje na tú príšernú bolesť, ktorou sme prechádzali. "Pornography" bol akýmsi výbuchom po tom všetkom a je to môj najobľúnejší album The Cure. Všetko sa vtedy rozpadlo, ale hudba bola skvelá. Ľudia vraveli, že naša hudba bola depresívna, ale bolo to úplne naopak ... my sme práve takto unikli z tých temných miest a gothici tomu rozumejú. Existuje tá kreslená verzia gothu, v ktorej ľudia s netopiermi spia v rakvách, ale je to to isté, ako keď bežní ľudia poznajú punk len cez čírá a vycvočkované nohavice. Áno, aj to k punku patrí, ale nechcem ľudí urážať tým, že im poviem, čo je totálny goth. Hneď v úvode knihy poukazujem na to, že The Cure sú predchodcami a protikladmi goth zároveň.

Aké sú Tvoje ďalšie plány?
S albumom plánujem vyraziť na turné. Spolu s Budgiem a možno sa pridá pár ďalších ľudí. Takisto dúfame, aby sa aj ďalší ľudia, ktorí na albume hosťovali, objavili na niektorých vystúpeniach, hlavne na tých väčších. Budgiemu teraz takisto vyjde kniha, tak dúfame, že sa nám to všetko podarí spojiť dohromady. Sila toho, čo sme spolu urobili, ako aj ďalší ľudia našej generácie, tu rezonuje stále a stále stojí za to. Tej smrteľnej infúzie sa ešte stále nevzdávame.

zdroj: Classic Pop Magazine, 10/2023



thinking of the days that are no more

©2001-24 monghi