Návrat do čias plných želaní - 11/2022


Robert Smith so svojou kapelou ukončili francúzsku časť "Lost World" turné 28.novembra 2022 a to je veľmi vhodná príležitosť vrátiť sa k interview, ktoré poskytli magazínu Télérama krátko po vydaní albumu "Wish" (1992).


Zvláštne. Kto by si bol pomyslel, uprostred punkového šialenstva v roku 1977, že malá provinčná kapela z anglického Sussexu, s názvom odkazujúcim na homeopatiká, sa bude pevne držať svojej vydláždenej rockovej cesty aj o 15 rokov neskôr? Možno takto neuvažovali ani oni. Tak, či onak, The Cure sú tu stále ... Prvá existencialistická popová kapela, ktorej nalíčený spevák číta Shelleya a Camusa, rád sa prezlieka za pavúka, aby prerozprával svoje hudobné nočné mory, prežila doslova všetko: excesy cirkusového rocku, invazívny kult generácie vysokoškolákov, viacnásobné zmeny zostavy, dokonca aj koncepčný dvojalbum ...

Po poslednom albume "Disintegration" (1989), akejsi morbídnej symfónií bolesti života a ozname skutočnej smrti zároveň, sme už The Cure veľa šancí nedávali. Omyl. Ich nový album "Wish" bude vydaný v apríli tohto roka (1992), odhaľuje The Cure verných sami sebe a pohybujúcich sa medzi snovým rockom a elektrickou poéziou. Ak nie sú absolútne vyliečení, rozhodne sú po zdarilej rekonvalescencií. Naši reportéri dostali šancu si vypočuť album spolu s kapelou v štúdiu, v Oxforde. A tak tu máme Roberta Smitha, bez mejkapu, nabitého energiou, s jasnou mysľou a plného pokory ... a hlavne uvraveného ako nikdy predtým. V plnom zdraví, duševnom aj fyzickom ...

Po Vašom poslednom albume, "Disintegration", bolo celkom zrejmé, že budúcnosť The Cure je ohrozená, dokonca sa otvorene hovorilo aj o rozpade kapely ... Robert: Úprimne, ja sám som si vtedy myslel, že kapela nadobro skončila. Nemal som absolútne chuť na tie dlhé mesiace koncertovania. Zároveň som sa zmietal medzi dvoma pocitmi, nahováral som si, že The Cure skončili, no zároveň som to koniec chcel čo najviac predĺžiť. To turné k albumu "Disintegration" bolo to najlepšie, aké sme kedy zažili! Ale za tie tri roky sa svet zmenil a my tiež. Kapela našla novú silu, novú dušu a v nových skladbách to cítiť: pri počúvaní nášho nového albumu máme takmer dojem, že počujeme zvuk kapely, ktorej členovia spolu ešte aj spávajú ...

A čo teda konkrétne nefungovalo? Vzájomná chémia v kapele alebo dojem, že kreativita zmizla? Ja osobne som cítil prazdnotu a vyčerpanosť. Z celého toho rituálu rocku som mal pred sebou len negatívne a vyčerpávajúceho pocity. Dnes však vidím opäť všetky tie potešujúce a obohacujúce momenty. No tri roky dozadu som bol v zajatí tých najhorších nočných môr. Svoj život som videl uväznený v autobuse, ktorý cestuje z mesta do mesta. Neuveriteľne som bol závislý od alkoholu. Dokonca aj keď som si bol vedomý krehkosti svojho organizmu, odmietal som to brať v úvahu a ešte viac som to preháňal. Dnes sa omnoho viac kontrolujem. Osobne sa potrebujem neustále motivovať. Bez toho by som šiel veľmi rýchlo ku dnu. Dokonca som sa stal vegetariánom. Najhoršie na tom ale je, že tá totálna pasivita je veľmi lákavá. Preto s tým musíte neustále bojovať. Problémom The Cure, a teda aj môjho života, je hľadanie nových zážitkov bez toho, aby som zabudol na svoje pôvodné zásady a hodnoty. Stáva sa z toho hra. Otázka rovnováhy. Ako chodenie po lane.

O čom Tvoje texty, celých tých 15 rokov, vypovedajú? Ja nechcem, aby ľudia úplne presne vedeli, o čom píšem. Ten skrytý príbeh, ktorý všetky noje texty spája, je pekne nechutný. Nie je to o tom, o čom sa tu bavíme. Všetky zaujímavé texty piesní sú pôvodne veľmi osobné. Ak chcú byť autori niekedy univerzálni, didaktickí, tak v skutočnosti sú len domýšľaví a dutí. Ako tí zo Simple Minds ... Prirodzený vývoj, to je postupné zisťovanie, že v cítení a vnímaní určitých vecí nie sme nikdy sami. Jednoducho čítajte. Ja som vždy veľa čítal. V časoch vzniku albumu "Pornography" som bol pri písaní textov až zámerne komplikovaný. Dnes viem, že v najlepšom prípade sa hlásim k určitej poetickej tradícií. Ako tínejdžeri sa snažíme byť čo najmenej zrozumiteľní, no neskôr chceme predovšetkým komunikovať.

Stena v nahrávacom štúdiu je celá pokrytá básňami od Rilkeho, Wordswortha ... sú to Tvoje literárne predlohy? Tie rukou písané plagáty slúžia skôr ako návraty vecí na svoje miesto. Aby sme nikdy nestratili zreteľ na skutočné umelecké diela. Keď sme niekoľko dní zavretí v štúdiu, tak veľmi rýchlo sa prestanete brať vážne. Našťastie, medzi tým školáckym humorom kapely a Rilkeho prózou len málokedy zabudneme na jeho skutočné miesto ...

Čoskoro osláviš 33.narodeniny. Považuješ dôstojné starnutie za pozitívnu vec? Treba si naďalej užívať čo, čo robíte. Vtedy nestarnete, jednoducho jedného dňa zomriete a to je všetko. Väčšina ľudí starne rýchlo, pretože im je to jedno. Po prvýkrát v živote sa zo svojich narodením teším. Ale žiadnu symboliku v tom nevidím. 33 mne vždy pripomenie značku piva :) A inak, dnes sa cítim mladšie, než pred troma rokmi. Obavy zo starnutia už viac nemám. Mám za sebou obdobie pozorovania a hodnotenia. Úzkosť z veku ide ruka v ruke s ambíciami. Ja veľmi ambiciózny nie som.

Prekvapuje Ťa, že pubertiaci sú fascinovaní The Cure? Náš vek, či vek našej kapely nebol nikdy určujúcim faktorom. Cure a väčšinu tých, ktorí začínali s hraním v období punku, spojil v najlepšom prípade postoj. Postoj nikdy nezostarne. A postoj The Cure je omnoho mladší, než u iných kapiel. Keď mal George Michael 21, tak som mal pocit, že sa pozerám na 50-ročného hlupáka. Tento typ chlapa nebol nikdy mladý. Hrozné na tom všetkom je, že z punku sa poučilo len veľmi málo ľudí. Vzali si z toho len tú módnu časť a systém ich zožral. My, keď už príde na biznis, sme sa nevzdali jediného princípu. Naša nezávislosť, vybojovali sme si ju. A je to naďalej večný boj, dokonca aj na našej úrovni. A pre toto nás mladé kapely považujú za príklad hodný nasledovania.

Chcel si byť, ako pubertiak, hudobníkom, aby si nemal fádny život? V skutočnosti som chcel byť spisovateľom. Ale následne so si povedal, že život spisovateľa, akokoľvek tvorivý, je nudný. Minimálne osamelý. Žiadna výmena názorov, žiaden kontakt.

A čo dnes? Neľutuješ túto voľbu? Nie. Dokonca som nestratil ani tú povestnú slobodu anonymity, na ktorú sa mnohé popové hviezdy sťažujú, že ju už nemajú. Mimo obdobia turné som vždy žil úplne normálny život. Nezamykám sa v slonovinovej veži. Bez problémov vyjdem na ulici a nakupujem v supermarkete. Ľudia, ktorí stonajú nad cenou za slávu, si za to môžu sami. Zvolili si hlúpy život.

Preto si sa rozhodol rozísť s Lolom Tolhurstom, s jedným zo zakladajúcich členov Vašej kapely? Áno. Lol mal rád všetko, čo rock produkoval ... pretvárku, podlosť, vášnivé fanynky. Ľutujem všetky fotografie, ktoré nás s niečím takým zachytávajú. Keď sa na také pozriem, chytajú ma Stalinistické chúťky. Mám chuť ich retušovať a Lola tak navždy vymazať z histórie kapely. To, čo bolo navonok vnímané ako bolestivé odlúčenie, bolo pre nás ohromnou úľavou. Jeho prínos bol posledných 5 a viac rokov takmer nulový. Ak sú The Cure rodina, tak Lol bol len akousi starou inkontinentnou babičkou, ku ktorej cítite akúsi povinnosť sa o ňu postarať, ale potichu si hanebne prajete jej zmiznutie. A keď ten deň nastane, cítite oslobodenie, zbavenie bremena ... a bez výčitiek svedomia. Ale fanúšikovia The Cure takéto reči nemajú radi.

Štve Ťa, ak Ťa niekedy ľudia vnímajú ako arogantného alebo namysleného človeka? To sa mám cítiť vinný za to, že mám nejaký ten ideál a držím sa ho? Nie je to nič pripravené, len som nasledoval vášeň. Nemá to nič s peniazmi, mocou, slávou. Úspech ani trochu neobhajujem, nenávidím ho. Nenávidím celé to thatcherovské zmýšľanie vytvoriť z Anglicka miniatúrne Spojené štáty. Je príšerné, že keď sa niekomu darí, tak mnohí vnímajú len tú materiálnu stránku. Peniaze, ktoré The Cure zarábajú nie sú a nikdy neboli samoúčelné. Zarábam 10x viac, než potrebujem na pohodlný život, no môj životný štýl sa nezmenil. A čo robím s prebytkom, je snáď moja vec. Nepotrebujem si kupovať dobré svedomie tým, že sa budem chváliť vecami, ktoré dávam iným. Príde mi odporné, ak niekto dokáže prejaviť úctu takému darebákovi, akým je Robert Maxwell. Pre mňa stelesňoval úspech v tej najšpinavšej podobe.

Nehovoríš teraz v mene akejsi etiky, ktorá už v rockovej hudbe prakticky neexistuje? The Stones a iných dinosaurov už nedrží, okrem chamtivosti, už nič pohromade. Je mi smutno zo všetkých tých kapiel, ktorých členovia sa z duše nenávidia a nekomunikujú inak, než len ako partneri na čele veľkých spoločností. Takto sme my nikdy nefungovali. The Cure sú viac niečo duchovné, než nejakých päť neoddeliteľných mien.

Prečo zakaždým odkladáš vydania Tvojho sólového albumu? Nie je za tým strach z ukončenia The Cure? Už na ten album viac nemyslím. Čokoľvek chcem urobiť, môžem to urobiť v rámci kapely. Sólový album je vo všeobecnosti uznaním zlyhania, či frustrácie. Je to skôr úbohý, únavný počin, než dôkaz prebytku kreativity. Každopádne, ak by som sa aj rozhodol nejaký sólový album vydať, tak je mi úplne jasné, ako by to dopadlo. Ja keď sa začínam nudiť, tak zavolám svojich najlepších kamošov, aby ma zabavili. A moji najlepší kamosi sú stále z The Cure ...

zdroj: Télérama n° 2200, 11/03/1992



thinking of the days that are no more

©2001-22 monghi